Stojím uprostred novembrovej osady v Hermanovciach a pokúšam sa vnímať všetkými zmyslami to, čo vidím. Deti v letných topánkach, v tričkách, pobehujú okolo mňa a stavajú sa mi pred fotoaparát. Vnímam to už ako samozrejmosť, a predsa sa ma to dotýka. Cítim ich bezbrannosť, chudobu a zúfalstvo, chce sa mi kričať, ale mám zovreté hrdlo, akoby som v ňom mala zhmotnenú bolesť desiatok pohľadov. Prichádza ku mne jeden z dospelých, obďaleč postávajúcich Rómov, vyzerá zmätený, neistý, ale predsa sa opýta: ,,Naozaj nám sem Rusko pošle misionárov? Bude nám lepšie?“ Nechápavo vnímam jeho otázky a snažím sa vyberať slová na odpoveď… Ach áno, misionári a politická strana ANO a ich nová hrozba predostretá verejnosti. Hrozba, ktorá vraj hrozí z rómskych osád, odtiaľto, kde práve stojím. Hrozba, ktorá je vyjadrením ich vnímania Rómov: ako infekciu zosobnenú v siedmich slovách – AIDS, hepatitída, syfilis, kvapavka, vši, blchy a svrab. Ak politická strana ANO vníma Rómov práve a len cez týchto sedem slov, konkrétne cez AIDS, vši a blchy, ktorých sa tak stráni, ako môže pripraviť projekt, ktorý má pomôcť Rómom (povzniesť ich, rozvinúť ich talent, schopnosti)? Podľa ich „nového“ projektu by do osád mali prísť misionári. Heuréka! – volám. A čo teraz? Nič nové pod slnkom. Ale kde sú všetci tí naši „Boží synovia“, ktorí chodia na misie do Afriky a do takzvaných „rozvojových“ krajín sveta rozsievať zrnká kresťanskej viery, pomáhať chudobným, vlievať im nádej na zmenu života? Prečo vlastne nezostávajú doma, kde ich najviac potrebujeme? Misionár, rehoľník, človek, ktorý by sa mal stotožniť s kultúrou národa, s ktorým sa rozhodol žiť, mal by poznať jeho históriu, jazyk, mentalitu a všetko, čo je preň špecifické. ,,Máte toľko cirkevných škôl? Odkiaľ vezmete toľko kňazov?“ pýtajú sa členovia štábu mladých nemeckých filmárov, ktorí sa šokovane (ostýchavo a slušne) zoznamujú s Rómami v Hermanovciach. Aj oni vnímajú „misionárov“ najmä ako kňazov. Stresovaní a ohrození misionári? S pojmom, ktorí politici ANO tak ľahkomyseľne vyslovili (a odpútali pozornosť od podstaty), majú zrejme problém aj sami tvorcovia koncepcie. ,,Pri používaní názvu rómski misionári vidím dva problémy,“ píše sa v programe ANO. ,,Slovo misia sa spája v slovenskom kultúrnom prostredí so šírením katolíckej viery v rozvojovom svete…“ (Dodávam, že nielen v slovenskom prostredí). Ak však pôsobenie ,,misionárov“ chápe politická strana ANO ako vykonávanie určitej misie – poslania, potom by mala vedieť, že v rómskych osadách takéto misie už začali vykonávať rómski terénni sociálni pracovníci, rómski asistenti učiteľov, že Katedra rómskej kultúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre plánovala už v školskom roku 2000/ 2001 otvoriť päťročný odbor Sociálna a misijná práca medzi Rómami. Ako sa vtedy pre Romano nevo ľil (č. 435/2000) vyjadril vedúci katedry, docent J. Tancoš, projekt pripravovala katedra v spolupráci s cirkvou, a hoci absolventi štúdia mali byť necirkevní misionári, mali úzko spolupracovať s farskými úradmi. Z finančných dôvodov sa otvorenie odboru len oddialilo. Nevedia o týchto koncepciách i praxi odborníci z ANO? Ak áno, prečo vydávajú niečo, čo v podstate už existuje, len to treba podporiť, za niečo ,,nové“? ,,Nové“ – alebo staronové(?) – sú niektoré ich formulácie. Okrem tých, ktoré charakterizujú samotných Rómov, uvediem časť z projektu, ktorá sa zaoberá charakterovými vlastnosťami rómskych misionárov: ,,Schopnosť dlhodobo žiť (aj s rodinou?) v stresujúcom prostredí v rómskej osade: – s rizikami sociálneho ohrozenia, v infekčnom prostredí, v kriminálnom prostredí, v prostredí závisti rómskej komunity, – bez súkromia, – s rizikami prieniku zhubných kultov a siekt i radikálneho islamu do rómskych osád, – s dlhodobo nekvalitnou stravou a inými rizikami. Samozrejme treba počítať s psychickou opotrebovanosťou a z nej vyplývajúcou rotáciou rómskych misionárov do normálneho prostredia.“ Napriek tomuto slovníku nazýva politická strana ANO svoju koncepciu koncepciou na európskej(!) úrovni. Tabula rasa? Nasleduje kritika za kritikou všetkého, čo tu dosiaľ bolo, neurobilo sa a roky hnije a tlie a čaká na výbuch. A všetko sa to deje bez poznania súvislostí, príčin, bez poznania toho, čo sa začalo. Splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity si krátko po nástupe do funkcie vytýčila štyri základné priority: komplexný rozvojový program osád, bývanie, vzdelávanie a rómsky jazyk. Aj cesty k dosiahnutiu cieľov sú jasné: – akceptovanie vnútornej diferencovanosti rómskej komunity, – základné vybavenie pre osady, komunikačné spojenie s materskou obcou, vybudovanie nevyhnutnej infraštruktúry, – zmiernenie a postupné odstránenie sociálnej segregácie, – zmena verejnej mienky vo vzťahu k Rómom na úrovni obcí a postupná integrácia Rómov do obce, – podpora vzdelávania, rekvalifikácie a zvýšenie zamestnanosti, podpora podnikania vo vybraných osadách, terénna sociálna práca, – podnietenie dlhodobej spolupráce medzi rómskymi a nerómskymi obyvateľmi. Jasné ciele, na ktoré by bolo dobré len nadviazať, a spolupracovať na tom, čo už bolo aj vládou dávno prijaté a najmä, nezostalo len na papieri. Sekretariát splnomocnenkyne rokoval s 336 primátormi miest a starostami obcí v súvislosti s realizáciou komplexného rozvoja osád – aj v súvislosti so zapojením sa priamo Rómov do výstavby bytov: 20 percent z jeho ceny si uhradí vlastnou prácou! V mnohých obciach byty už postavili, pre ďalších 496 sú hotové projekty. A nie sú to len byty, sú to aj cesty, kanalizácia, vodovody… Veľa kriku pre nič ANO prichádza s nápadom stavať v rómskych osadách centrálne budovy na spôsob izraelských (!) kibucov. Prečo práve izraelských? Má sa v nich sústrediť život Rómov – od materskej škôlky – cez sprchy, obchody až po kaplnky a dokonca aj políciu! V jednej budove! V osade. A len pre Rómov. Ale Rómovia nechcú žiť oddelene od ostatných ľudí! Nechcú sa izolovať. Samozrejme, že potrebujú priestory na stretávanie sa, na tvorivé voľnočasové aktivity pre deti, ale tieto priestory predsa už tiež vznikajú – komunitné centrá, ktoré začínajú spĺňať úlohu osvetových stredísk. Žiaľ, zatiaľ je to tak, že po voľbách každá vláda prináša niečo ,,nové“. V základe je však každá koncepcia rovnaká, lebo na riešenie čakajú stále rovnaké problémy: bývanie, vzdelávanie, zamestnanie. A nové koncepcie sú nové len v tom, že ,,sme ich urobili my, že nositeľmi nápadu som ja, ty on, ona…“ Tentoraz sú nositeľmi myšlienok ,,odborníci“ z ANO. Všetko sa však začalo bez komunikácie, bez výmeny informácií so splnomocnenkyňou vlády pre rómske komunity, všetko sa ,,kuchtilo“ za zatvorenými dverami. A pritom to mohlo byť aj jednoduché. Veď podľa vyjadrení Ľubomíra Lintnera (Romano nevo ľil č. 557/2002) ide v podstate o posilnenie úradu splnomocnenca. Prečo potom bez komunikácie s terajším? Ide o vytvorenie ,,rómskeho úradu“ na východnom Slovensku? Prečo nepovedať, že jeden už je a posilní sa o ďalší? Ak je to tak, prečo toľko rozruchu? Preto, aby napokon kompetencie splnomocnenca neprešli priamo pod predsedu vlády, čo by bolo ich skutočným posilnením, ale zostali tam, kde boli dosiaľ? S ,,medzihrami“ o zrušení úradu o vytvorení nového, o jeho presune na jedno ministerstvo. Alebo je to všetko len chyba komunikácie a nepresných formulácií? Novinári sa zasa len pousmiali. Zasa sa aspoň na chvíľku zaplnili stránky všetkých novín Rómami.
