Na Bratislavskom hrade sa 17. januára zavreli brány za výstavou Slovenského národného múzea „Ľudovít Štúr – reformátor slovenskej spoločnosti“. Slávnostne ju otvorili 28. januára 2015 za účasti najvyšších ústavných činiteľov, stala sa tak oficiálnym štartom Roka Ľudovíta Štúra, ktorý na svojom zasadaní 15. októbra 2014 vyhlásila vláda SR pri príležitosti dvojstého jubilea narodenia najvýznamnejšej osobnosti moderného slovenského národa.
Význam tohto výročia podčiarkuje aj jeho zaradenie do zoznamu Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO). Vlaňajšie aktivity v tomto duchu koordinovalo ministerstvo kultúry prostredníctvom koordinačného výboru vymenovaného ministrom Marekom Maďaričom.
„My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“
ĽUDOVÍT ŠTÚR
Najpoužívanejší portrét Ľudovíta Štúra vyhotovil na objednávku Matice slovenskej v roku 1873 Jozef Božetech Klemens podľa údajne najvernejšej Štúrovej podobizne na litografii českého kresliara Františka Kolářa pôsobiaceho vo Viedni.
Najspontánnejšie na západnom Slovensku
Rozličné výstavy, rozmanité kultúrne programy, odborné semináre, prednášky, podujatia so školskou mládežou a súťaže sa uskutočnili vo všetkých krajských mestách, ale aj vo viacerých okresných sídlach či obciach.
Najspontánnejšie boli logicky na západnom Slovensku a na Považí, kde bolo ťažisko pôsobenia tohto veľkého Slováka. Rozličné akcie nechýbali ani v Gemeri a Liptove, vo Zvolene, Banskej Bystrici či v Čadci. Niekoľko podujatí sa uskutočnilo aj v susedných štátoch, vo Vojvodine, Berlíne, Paríži, Solúne či v ďalekej Argentíne. Vďaka okrúhlemu výročiu sa konečne našli peniaze aj na renováciu viacerých budov, pomníkov a miestnych muzeálnych zariadení zviazaných s osobnosťou Ľudovíta Štúra, jeho najbližších príbuzných a priateľov.
Ústrednú expozíciu vo vynovených priestoroch druhého poschodia hlavnej dominanty Bratislavy videli tisícky návštevníkov zo Slovenska i z cudziny. Prostredníctvom 400 múzejných, galerijných a archívnych exponátov na devätnástich tematických paneloch predstavila život a dielo zakladateľa moderného slovenského národného hnutia a jeho ideového vodcu v kontexte našich dejín od čias Veľkej Moravy až po súčasnosť.
Okrem kópií viacerých cenných dokumentov a starých fotografií si mohli návštevníci prezrieť aj viacero originálnych trojrozmerných predmetov (po štúrovcoch sa ich zachovalo žalostne málo), ale aj známe obrazy, busty a sochy.
Rodné hniezdo v Uhrovci
Náš slávny jubilant sa narodil 28. októbra 1815, ako je všeobecne známe, v Uhrovci pri Bánovciach nad Bebravou. Jeho otec Samuel Štúr, prvý vyštudovaný (na modranskom gymnáziu) v dynastii súkenníckych majstrov, učiteľ na evanjelickej základnej škole a organista v Trenčíne totiž koncom roka 1812 prijal pozvanie, aby išiel za o niečo vyšší plat učiť do Uhrovca. Už vtedy, v čase napoleonských vojen, dostávali pedagógovia mizernú mzdu.
Začiatkom februára nasledujúceho roka ho s mladou rodinkou – teda s manželkou Annou, rodenou Michalcovou, a dvojročným synom Karolom – previezli zrejme na saniach do poddanského remeselníckeho mestečka a nasťahovali do prízemnej budovy evanjelickej školy, postavenej v roku 1795, v ktorej časti bol doslova bytík pre pána rechtora.
V Uhrovci v roku 1936 odhalili Štúrovi pomník , vysoký oválny podstavec a na ňom bustu od bratislavského sochára Jozefa Pospíšila.
Tu prvý raz svetlo sveta uvidel a krásne detstvo, najmä vďaka milovanej matky, prežil Ľudovít i jeho ďalší súrodenci: Samko, Karolína a Janko druhý (prvý zomrel ako poldruharočný na šarlach). Otec okrem vedenia školy a množstva iných spoločenských úloh, ktoré z tejto funkcie vyplývali, si privyrábal kníhviazačstvom. Pritom si našiel čas aj na rozširovanie a predaj slovenskej ľudovej tlače, poučných brožúrok a osvetových kalendárov po okolitých dedinách.
Keď v roku 1834 doľahli na rodinu finančné suchoty, povolali rodičia Ľudovíta zo štúdií domov. Šesť mesiacov pracoval ako hospodársky úradník na panstve maďarónskeho grófa Karola Zaya. Až naliehavý list o tri roky staršieho Sama Chalupku a neveľké matkino dedičstvo po starších príbuzných ho vrátilo do spoločenského virvaru v Bratislave.
V septembri 1849 Ľudovít rečnil v Uhrovci na ľudovom zhromaždení, na ktorom vyzýval do boja za národné a sociálne práva Slovákov. Po smrti otca v júli 1851 (je tam pochovaný) rodina musela uvoľniť byt jeho následníkovi. Matka Anna sa aj so slobodnou Karolínou presťahovala do svojho rodného domu na predmestí Trenčína, kde o dva roky na to zomrela.
V tom istom dome ako Štúr sa narodil 27. novembra 1921 Alexander Dubček krátko po tom, čo sa vrátili z USA jeho rodičia – otec Štefan ako presvedčený komunista a matka Pavla. Obec Uhrovec im dočasne poskytla ubytovanie v učiteľskom byte. Obe politické osobnosti majú dnes na dome pamätné tabule a dnu pamätné izby. Tú Štúrovu časť vlani na jeseň z gruntu vynovili.
Ešte v roku 1970 slovenská vláda vyhlásila túto budovu za národnú kultúrnu pamiatku, nechala ju zrekonštruovať a zriadiť v nej múzeum. Kúsok opodiaľ na hlavnom námestí v roku 1936 odhalili Štúrovi pomník – vysoký oválny podstavec a na ňom busta od bratislavského sochára Jozefa Pospíšila. Ten v 30. rokoch minulého storočia vytvoril viacero diel so štúrovskou tematikou.
Všetko sa to začalo v Trenčíne
Pokiaľ ide o Samuela Štúra, ten sa narodil krátko pred Veľkou francúzskou revolúciou – 16. marca 1789 – v kopaničiarskej obci Lubina pri Čachticiach. Tam sa približne desať rokov predtým prisťahoval jeho otec súkenník Pavel, prezývaný Trenčan, lebo pochádzal z Trenčína. Na priečelí lubinského domu odhalili v roku 1976 pamätnú tabuľu Samuelovi Štúrovi, aj ako učiteľovi otca českého národa Františka Palackého (ten nebol iba jeho žiakom na trenčianskej škole, ale v byte Štúrovcov aj dva roky býval). Teraz je v dome pamätná izba.
Tu ako aj všade inde platí rada, že pred plánovanou návštevou týchto zariadení je najlepšie zatelefonovať na príslušný obecný úrad, kde vás ochotne usmernia na miestnu lektorku. Obyčajne sú to veľmi milé a sčítané dámy, ktoré s nadšením porozprávajú o svojom slávnom rodákovi aj také veci, o ktorých sa v učebniciach nedočítate. Samozrejme, s ručením obmedzeným.
Pavlovi potomkovia v tomto dome bývali dlhé desaťročia a vytvorili tzv. lubinskú vetvu Štúrovcov. Tí však majú svoje pôvodné korene v Trenčíne, resp. v jeho prímestských štvrtiach. Prvý raz sa ich predok v oficiálnych dokumentoch – v daňovom súpise z roku 1588 uvádza ako „Sscur“, ktorý zaplatil ročnú daň jeden zlatý.
Bronzové súsošie Štúra, Hurbana a Hodžu v Trenčíne z roku 1991 od akademického sochára Milana Ormandíka a architektov Ivana Michalca a Miloslava Mojžiša.
Ako poznamenáva Pavel Horváth v knihe Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov (Tatran 1988, mnohé údaje sme odtiaľ čerpali), išlo o Benedikta, v roku 1591 už zapísaného ako Sstur, ktorý okrem domu vlastnil pozemok aj s vinohradom a kopaničnú zem v chotárnej časti Lavičky. Spočiatku sa Štúrovci živili roľníctvom. Tí, čo prežili stavovské vojny a morové epidémie, sa v priebehu 18. storočia chytili súkenníckeho remesla.
Dnes by ste ťažko hľadali domy po rozvetvenej štúrovskej rodine pod hradom pána Váhu a Tatier Matúša Čáka, ktorý inak Štúra i ostatných štúrovcov neraz v písomnej tvorbe inšpiroval. Tie, čo sa v minulosti zachovali napriek opakovaným požiarom a ozbrojeným stretom, padli aj s pôvodnou evanjelickou školou ako obeť za prudký stavebný rozvoj mesta na začiatku minulého storočia a po druhej svetovej vojne. Pamätné tabule príslušníkom štúrovskej rodiny z asanovaných budov dlho schovávali v depozite tamojšieho múzea. Pomerne nedávno ich osadili na armádny dom na Hviezdoslavovom námestí.
Vlani, ako sa písalo aj v Slove, zásluhou členiek miestneho odboru Matice slovenskej opravil na evanjelickom cintoríne hrob Ľudovítovej matky Anny. Vedľa neho leží jej najmladší brat Ján Michalec, ktorý bol dobrým priateľom Ľudovíta a ten ho v Trenčíne často navštevoval.
Janko, Karolína a Jožko
Janka ako stoličného úradníka a obávaného pansláva šikanovali, neustále prekladali z mesta do mesta. Keď jeho jediná sestra Karolína doopatrovala v Trenčíne matku, žila s Jankovou rodinou, až kým ako 33-ročná nezomrela na suchoty vo Fiľakove. Na jej žiadosť ju však pochovali v Lučenci, pretože „tam ešte aspoň počuť slovenskú reč“. Jej hrob s mramorovou tabuľou sa nezachoval (ešte za Rakúska-Uhorska ho zdevastovali maďarskí šovinisti). V 20. rokoch minulého storočia jej postavili symbolický pomníček, ktorý vlani takisto matičiari obnovili.
Inak, Karolína sa v rokoch 1845 až 1848, keď Ľudovít vydával Slovenské národné noviny a Orla tatranského, starala o jeho domácnosť v Bratislave. Bola v tzv. Fernolayho dome na rohu Kozej a Panenskej ulice. Popritom sa u nej stravovali aj ostatní členovia redakcie, do jedného z nich – do Petra Kellnera-Hostinského sa vraj tajne zaľúbila. Dom už dávnejšie zbúrali a postavili na jeho mieste bežnú mestskú „škatuľu“. Na nej pomerne nedávno starú pamätnú tabuľku nahradili novou aj vďaka iniciatíve spisovateľa a publicistu Drahoslava Machalu.
Tabuľa s reliéfom od Jozefa Pospíšila na pražskom Žofíne, mieste konania Slovanského zjazdu, rok 1936.
Janko Štúr v roku 1848 pomáhal bratovi vydávať noviny a po Ľudovítovom náhlom odchode do Prahy na Slovanský zjazd ich ešte aj s Ľudovítom Dohnánym začas vydával, no pod tlakom rútiacich sa revolučných udalostí čoskoro zavrel. V septembri aj on ušiel na Moravu a zúčastnil sa ako dôstojník na všetkých troch vojenských výpravách slovenských dobrovoľníkov.
Zrejme aj preto si vyslúžil od maďarských úradov nedôveru. V roku 1863 sa mu podarilo dostať z Vrábľov do Trenčína, kde takmer dve desaťročia bol prísediacim stoličného súdu. Keď sa priostrila maďarizácia, zase ho presunuli do Rábu (dnešný Győr).
V roku 1890 požiadal o penziu. Striedavo býval v Trenčíne a v neďalekých Malých Bierovciach (manželkina rodina tam mala dom), kde v septembri 1905 zomrel. Jediný zo Štúrových súrodencov sa dožil na tie časy vysokého veku – 78 rokov. Pochovali ho kúsok od matky v spoločnej rodinnej hrobke s najmladším synom Karolom, ktoré zdobí Karolova busta od spomínaného sochára Pospíšila.
Tento Karol Štúr, doktor práv, bol jediný zo štyroch Jankových detí, ktorý zostal žiť na Slovensku a aj sa mimoriadne aktívne zapájal do spoločenského života. Stal sa spoluzakladateľom a predsedom predprevratovej Slovenskej národnej rady, 30. októbra 1918 sa zúčastnil na jej historickom zasadaní v Turčianskom sv. Martine a podpísal Martinskú deklaráciu za vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. V roku 1919 založil a redigoval Trenčianske noviny, no zomrel už ako 58-ročný vo februári 1925.
Druhorodený Jankov syn Ján tiež vyštudoval právo. Oženil sa so svojou druhostupňovou neterou Lujzou Šmogrovičovou, vnučkou Karola Štúra (brata jeho otca Janka a „nášho“ Ľudovíta), asi preto nemali deti. Pôsobil ako sudca pri Segedíne a v Budapešti, kde v roku 1917 naposledy vydýchol vo veku 54 rokov.
V Maďarsku, presnejšie v mestečku Kőszeg (slovenský historický názov Kysak), ktoré si podobne ako Šoproň zachovalo stredoveké jadro, lebo nebolo okupované Turkami, zakotvil i najstarší Jankov syn Ľudovít, tiež absolvent právnickej fakulty. Mal osem detí, z toho päť synov, len jeden z nich, Ivan, sa však po roku 1945 presťahoval ako repatriant do Bratislavy. Ľudovít zomrel Kőszegu v roku 1952 ako 92-ročný.
Keď už sme v súvislosti s Trenčínom spomínali evanjelickú, no nie slovenskú, ale latinsko-maďarskú školu, treba pridať, že v rokoch 1826 až 1830 do nej chodil „náš brat Jožko“, ako neskôr volal Štúr svojho najbližšieho priateľa a spolubojovníka Jozefa Miloslava Hurbana. Ten toto obdobie označil za najbolestivejšiu kapitolu svojho života. Musel sa bifľovať v maďarskom jazyku, ktorému vtedy vôbec nerozumel. Zhodou okolností mu jedna z piatich (!) krstných rodičov bola kmotra Terézia Demianová, vdova po Jánovi Demianovi, mladšom bratovi Štúrovej babičky z matkinej strany, ktorá bývala v Beckove.
K spojeniu oboch slávnych rodov došlo o niekoľko desaťročí, keď si Vladimír, syn J. M. Hurbana, mladší brat Svetozára Hurbana-Vajanského vzal za manželku Gustavu (Augustu), najstaršiu dcéru Ľudovítovho najmladšieho brata Janka, ktorá sa narodila právo vo Fiľakove. Novomanželia sa presťahovali medzi dolnozemských Slovákov.
Žili v Starej Pazove v sriemskej časti Vojvodiny, kde sa im narodil 4. augusta 1884 syn Vladimír Konštantín, ktorý tak ako jeho otec absolvoval bratislavské lýceum a stal sa vo svojom rodisku (po otcovi) evanjelickým kňazom. Navyše písal – publicistiku, prózu, ale najmä drámu, dokonca ako jeho stará mama Anička Jurkovičová Hurbanová hrával v ochotníckom divadle. To všetko pod umeleckým menom Vladimír Hurban Vladimírov, niekedy aj pod skratkou VHV. Zomrel v Juhoslávii ako 66-ročný bez potomkov.
(Pokračovanie)
FOTOGALÉRIA:
Socha od Fraňa Štefunka z roku 1961 na bratislavskej výstave.
Zástavy slovenských dobrovoľníkov na výstave venovanej Ľ. Štúrovi
na Bratislavskom hrade, 2015 – 2016.
Novoupravený hrob Ľudovítovej matky Anny Štúrovej na evanjelickom
cintoríne v Trenčíne.
Rodinná hrobka Štúrovcov v Trenčíne, vľavo vdova po Dr. Karolovi Štúrovi Kornélia
so synom Ľudovítom a zrejme s vnučkou Tamarou, okolo roku 1935.
Rodinná hrobka Štúrovcov v Trenčíne dnes.
Pamätné tabule Štúrovcov dodatočne umiestnené na stene Armádneho domu v Trenčíne.
Pred rodným domom Ľudovíta Štúra v Uhrovci.
Návštevníci vo vynovenej expozícii v Uhrovci, október 201
Renesančný kaštieľ grófov Zayovcov v Uhrovci je v úbohom stave.
Tejto budove na rohu Panenskej a Kozej ulice v Bratislave musel ustúpiť pôvodný dom,
kde bola redakcia Slovenských národných novín a byt Ľ. Štúra, dolu pamätná tabuľa.
V rodnom dome Ľudovítovho otca Samuela Štúra v Lubine je tiež pamätná izba.
Do Fiľakova poslali maďarské úrady Janka Štúra. Narodila sa mu tam dcéra Gustava
a zomrela sestra Karolína.
Symbolický náhrobný pomník Karolíny Štúrovej v Lučenci.
Foto: autor a jeho archív
