Rok po voľbách – Bratislava opustila Slovensko

Napoleon chce a dúfa, že Waterloo bude druhým Slavkovom či aspoň Marengom, výsledkom je presný opak. Podobne ako v prípade zlatej generácie slovenských hokejistov, ktorým sa v Bratislave nepodarilo zopakovať husársky kúsok z Göteborgu. Aký zmysel teda majú návraty do minulosti a ich porovnávanie so súčasnosťou? Stručne povedané – nejaký majú. Napríklad ako memento pred spoliehaním sa na ich automatické opakovanie.

Aj spoločnosť vraj potrebuje žalúdok

Nahnevaní občania z okresov Partizánske a Prievidza protestovali proti rušeniu oddelení v svojich nemocniciach. Stretnutia s ministrom zdravotníctva sa nedočkali.
Foto: SITA/Marián Peiger

Pri pohľade na slovenskú spoločnosť stojí za to oživiť si spomienku na školometský a didaktický príbeh zachytený Titom Líviom. Po vyhnaní kráľov (komunistov) v Ríme (na Slovensku) si patricijovia (nové politické elity) uzurpovali všetku moc v štáte. Plebejci (radoví občania) zrazu zistili, že boli vylúčení z rozhodovania o verejných veciach. Uvedomili, že ich zdieranie pokračuje, a prestali vidieť rozdiel medzi vyhnanou dynastiou a súčasnými mocipánmi s ich prisluhovačmi. Opäť mali len povinnosti a práva takmer žiadne. Rozhodli sa teda v tichosti mesto opustiť. Nepomohli zaprisahávanie a sľuby, že sa veci zmenia. Skrátka, plebejci mali Ríma patricijov plné zuby. Našťastie pre nobilitu a budúce generácie historikov žil v Ríme, ktorý bol vtedy ešte len väčšou opevnenou osadou, aj prezieravý muž menom Agrippa. On jediný dokázal prehovoriť do duše jednoduchých ľudí podobne ako Odysseus k Achájcom pod hradbami Tróje, znechuteným stratou desiatich rokov života. Použil metaforu o štáte a ľudskom tele ako o dvoch podobných organizmoch. Žalúdok predstavoval patricijov, ostatné časti tela plebejcov. Tieto sa rozhodli bojkotovať žalúdok, veď nerobí nič okrem prijímania potravy a trávenia. Čímsi ako generálnym štrajkom sa rozhodli potravu viac nezískavať. Výsledkom bolo oslabenie celého organizmu s fatálnymi následkami pre všetky jeho časti. Mediátor Agrippa dosiahol svojou rečou to, že sa plebejci dali prehovoriť k návratu, pravda, za cenu istých ústupkov zo strany šľachty. Získali možnosť voliť spomedzi seba tribúnov ľudu a nižších magistrátnych úradníkov. Cesta k svetovláde na účet bližších i vzdialenejších susedov Ríma bola otvorená a daň za to nebola až taká vysoká .
 



Medzi občanov sa neodvážia

Slovenská vláda v júni bilancovala svoj prvý rok účinkovania. Verejnosti podala priaznivý obraz svojich snáh a dosiahnutých výsledkov. O ich rozdielnom vnímaní sa možno sporiť donekonečna. Otázkou, ktorá musí zaujať každého, je, čo robiť ďalej. Prvý rok vládnutia staronovej vlády, ktorý bol rokom „upratovania“ po svojich predchodcoch, priniesol (po koľký raz už za posledné dve desaťročia) uťahovanie opaskov. Aké asi budú tie ďalšie napriek uisteniam, že prepad a stagnácia sa čo nevidieť opäť zmenia na nárast a rozvoj? Odborári sa síce pokúšajú o štrajky, no tie sú v porovnaní s Českom malé a izolované. Stačí však vyraziť zopár desiatok kilometrov za hlavné mesto a nespokojnosť v národe je hmatateľná. Čim ďalej na východ sa zväčšuje, takmer by sa dala krájať. Svoje o tom vie minister zdravotníctva, ktorý radšej nedorazil medzi tých, za ktorých naďalej nesie zodpovednosť. Podobne si len ťažko možno predstaviť ministra financií na verejnom mítingu v Medzilaborciach, Revúcej alebo v Sobranciach, ako vysvetľuje občanom nutnosť ozdravného balíčka jemne modulovanou dikciou, upravujúc si rozvážnymi gestami štramácke okuliare.

Rozdelenie (Slovenska) naopak

Plebejci opúšťajú Rím.
Zdroj foto: www.qwiki.com

Počas jesene alebo najneskôr na jar budúceho roku sa môže celkom ľahko stať, že zúfalí ľudia z regiónov, zdecimovaní narastajúcimi životnými nákladmi, už nebudú mať čo stratiť, konečne si uvedomia svoju silu a masovo vyrazia do Bratislavy. Tentoraz sa neuspokoja s chlácholivými vyhláseniami hovorcov jednotlivých rezortov a inštitúcií a k ničomu nevedúcim stretnutiam s ich predstaviteľmi. Môžu sa, nedajbože, inšpirovať inými historickými príkladmi, napríklad dvomi pražskými defenestráciami, ku ktorým, nechýbalo veľa, mohla prednedávnom pribudnúť aj tretia. Ak si súčasná vláda, ale aj centrály politických strán myslia, spoliehajúc sa sčasti na poddajnú slovenskú povahu, ktorá má mentálne korene vo feudálnom Uhorsku, že situáciu dokážu ustáť tak ako vždy doteraz, môže byť neskoro. Ak nebodaj prepuknú vášne a na všetko odhodlaný občan už nebude ochotný nastrkovať aj druhé líce, bude ťažké robiť rozdiely medzi ľavicovými či pravicovými politikmi, vyčítajúcimi si navzájom svoje minulé i súčasné hriechy, a takisto aj medzi nimi dosadenými bielymi goliermi, sváriacimi sa o dividendy z eurofondov a tantiémy z členstva v dozorných radách. Tomuto nekonečnému slovenskému príbehu možno zabrániť len oveľa vyššou dávkou politickej prezieravosti a sociálnej vnímavosti. Inak sa môže ľahko stať, že prvá slovenská secesia, ktorá už de facto nastala – s tým rozdielom, že tentoraz je to hlavné mesto, ktoré ponechalo plebejcov ich osudu – prerastie do niečoho oveľa radikálnejšieho. Pokiaľ ide o súčasnú vládu, nápadne pripomínajúcu obdobie z rokov 1998-2006, mohla by byť pre ňu poučením a varovaním druhá časť príbehu o výprave siedmich proti Tébam. Pointa je stručná. Či chcete alebo nie, história vás vždy dostihne. Ide len o to, aby vás nepredbehla.

Úvodné foto: Prvý rok súčasnej vlády: opäť uťahovanie opaskov.
Zdroj foto: www.medimanage.com

(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter