Z pohľadu slovenskej histórie sa malo v minulom roku stať niečo prevratné. Letopočty končiace osmičkou nám totiž už neraz priniesli udalosti, ktoré sa nezmazateľne zapísali do našich národných dejín, či sme ich zdieľali s Maďarmi alebo s Čechmi. Na prvý pohľad sa zdá, že rok 2008 takým míľnikom nebude, ale konečný súd o tom vynesú až dejiny a možno v čase, kedy už dôležití tvorcovia prítomnosti nebudú nažive. Ak by sa však aj vlani naozaj nebolo stalo nič „svetoborného“ pre našu budúcnosť, z hľadiska súčasnosti má predsa len význam si niekoľko udalostí na prahu nového roka pripomenúť.
Bolo by spravodlivé, aby naše deti a ich deti považovali rok 2008 za prelomový aspoň z hľadiska prijatia novej meny, hoci je isté, že tejto „cti“ sa dostane až roku 2009. Lenže všetko dôležité pre vstup do eurozóny sa v skutočnosti odohralo už vlani.
Protieurópska pravica
Príprava na euro pritom nebola ľahkým procesom a až v týchto dňoch vidíme a až v týchto týždňoch uvidíme, ako sme ju zvládli. Pravdepodobne rýchlo opadne strach zo zdražovania, k čomu však väčšmi prispeje nelichotivý ekonomický vývoj. Poctivosť obchodníkov i výrobcov dostala zabrať už v minulom roku a niet pochýb, že nejedna cena „išla hore“ aj preto, lebo sa blížil prechod na euro. Vláda prijímala rôzne administratívne a legislatívne opatrenia, ale ich účinnosť je v kapitalistickom systéme vždy obmedzená. Užitočným nápadom bola celospoločenská dohoda, ku ktorej sa pridávali najrôznejšie organizácie, vrátane menej i viac dôležitých ekonomických hráčov. Ale prax ukázala, že práve pre niektorých z nich to bol skôr marketingový ťah ako vážny záväzok. Slováci sa však napriek všetkému ukázali ako jeden z najviac „eurooptimistických“ národov EÚ a ku koncu roka, kedy v iných štátoch prevládal sentimentálny smútok za starou menou i obavy z novej, sa u nás už väčšina ľudí na euro otvorene tešila.
Oveľa menej eurooptimizmu prejavila parlamentná opozícia. K spoločenskej dohode sa nepridala, lebo jednak pochopiteľne nechcela robiť štafáž vládnemu úspechu, jednak sporadicky (hoci čoraz menej dôveryhodne) kritizovala Ficov kabinet za prípravu na euro. Tento postoj jej navyše umožňuje v budúcnosti politicky zužitkovať prípadné problémy. Lenže ak vážnejšie nenastanú, bude to proti nim naopak využívať premiér. O to viac, že divadlom okolo Lisabonskej zmluvy opozícia sama poškodila svoj doterajší „európsky“ imidž. Úsilie „zobchodovať“ hlasovanie o „náhradnej európskej ústave“ z nej urobilo dobrodruhov, ktorí pokojne ohrozia celoeurópsky projekt, aby dosiahli víťazstvo vo veci, na ktorej verejnosti ani veľmi nezáležalo. Samozrejme, tej nezáležalo ani na Lisabonskej zmluve, ale bojovať v tomto prípade bola chyba, lebo to verejnosť oprávnene vnímala ako politikárčenie, k čomu prispela aj kritika európskych pravicových politikov, zhrozených z postoja ich slovenských partnerov.
Toto však nebola jediná vážna chyba opozície. Ich výpočet by zabral celý priestor vyhradený pre tento článok, takže sa mu vyhnem. Medzi najvážnejšie však patria vnútrostranícke spory a spory medzi samotnými opozičnými stranami. Mikuláš Dzurinda sa sústavne usiluje vystupovať ako líder a zjednotiteľ opozície, hoci najmä KDH sústavne zdôrazňuje, že nie je ani jedným, ani druhým. Za lídra a zjednotiteľa sa totiž nemôžete vyhlásiť, za lídra a zjednotiteľa vás musia považovať tí, ktorých chcete zjednotiť a viesť, nech to už urobia z akýchkoľvek pohnútok. Lenže ak v KDH existuje na niečom jasná zhoda, tak je to nechuť uznať M. Dzurindu a SDKÚ-DS za niečo viac ako rovnocenného partnera, s ktorým majú navyše kresťanskí demokrati aspoň čiastočne spoločných voličov.
Slovensko – maďarský dobrý koniec
Osobitnou opozičnou kapitolou je SMK, ktoré má vážne problémy nielen so svojimi partnermi, ale aj vo svojom vnútri. Vždy, keď sa zdalo, že Pál Csáky už situáciu ako tak upokojil (alebo dokonca získal pod kontrolu), vystúpil niektorý z rebelov, aby tento dojem zbúral. K exministrovi pôdohospodárstva sa pridal aktívny krajský šéf z Bratislavy a hoci sa Béla Bugár začal držať v úzadí, využíval každý rozhovor v médiách, aby aspoň nenápadne vyjadril nesúhlas so svojím straníckym šéfom. K rebelom treba prirátať aj Miklósa Duraya, ktorý svojím extrémistickým jazykom neraz zbytočne dostal Pála Csákyho do nepríjemnej situácie. Ku koncu roka to však začalo vyzerať, že predseda SMK sa Durayovi poddal a čoraz viac sa sám púšťal do radikálnych vyhlásení. O tom, že mal tento postup dobre premyslený svedčí aj fakt, že sa najčastejšie objavovali v jednom maďarskom denníku. Nielen jeho potenciálni slovenskí partneri, ale aj umiernení slovenskí Maďari môžu len ťažko uveriť, že takto mu naozaj išlo o zlepšenie ich postavenia u nás.
Pál Csáky takto významne prispel k zhoršeniu slovensko-maďarských vzťahov, aké si už dávno nepamätáme. Bohužiaľ, spojenca už tradične našiel aj na opačnej strane barikády, takže nečudo, že sa Ján Slota ocitol takmer na špici poradia politikov, ktorí podľa radových občanov najviac škodia Slovenskej republike. Nepochybne práve zbieranie bodov na domácej politickej scéne bolo významnou príčinou mimoriadneho napätia medzi Bratislavou a Budapešťou. Nezmyselné poslanecké fórum Karpatskej kotliny ako poradný orgán maďarského parlamentu a najmä násilné demonštrácie pred slovenským veľvyslanectvom a pochody uniformovaných neonacistov asi prvýkrát postavili do horšieho svetla Maďarsko aj na európskej úrovni.
V tejto situácii sa však nikto nemohol cítiť ako víťaz, preto je dobre, že sa napokon Robertovi Ficovi podarilo vytrvalosťou, s akou verejne opakoval pozvanie maďarskému premiérovi, Ferenca Gyurcsánya „zlomiť“. Asi každému bolo jasné, že komárňanské stretnutie, ani opakované rokovania ministrov zahraničných vecí neprinesú zásadný zlom práve preto, lebo príčiny sú inde. Ale rozhodne sa podarilo utlmiť napätie a to nie je málo, lebo po policajnom zásahu proti extrémistom v Dunajskej Strede sa už dalo čakať čokoľvek. Naopak, ani teraz sa nedá čakať, že sa vzťahy zlepšia, ale možno bude zatiaľ stačiť, ak nebudú hlavnou témou politikov ani na Slovensku, ani v Maďarsku.
Fico učí monopoly po kostole hvízdať
Vlani pokračoval súboj vlády – najmä sociálnodemokratického Smeru – o podobu štátnej hospodárskej politiky. Robert Fico počas celého roka presadzoval zvýšenie vládnej ingerencie a vrátil „do hry“ už takmer „zabudnuté“ pojmy ako regulácia či strategické odvetvia. Rok po nástupe k moci sa mohlo stále zdať, že silné reči používa, lebo si nezvykol na „prestup“ z opozície do exekutívy. Ale vlaňajšok ukázal, že politológovia budú musieť porozmýšľať nad novou definíciou populizmu. Jeho vyjadrenia na adresu energetických monopolov mohli byť pred pár rokmi chápané ako súčasť opozičného folklóru, ale v ústach predsedu vlády zneli šokujúco. A ešte väčším šokom bolo, keď ich začal premieňať na činy. Asi málokto veril, že udrží tri roky ceny elektriny bez zmeny a o zdražovaní plynu už nepochyboval nikto. Asi okrem samotného Fica.
Buldočia vytrvalosť, s akou atakoval cenové návrhy SPP a fakt, že aj tento boj dotiahol do úspešného konca, rúca doterajšie liberálne predstavy o vzťahu politiky a ekonomiky. Kľúčový je pritom fakt, že Ficove víťazstvo neohrozuje podnikanie zahraničných investorov, ako sa to usilujú tvrdiť oni a ich ideologickí služobníci. Ani Francúzom, ani Nemcom, ani v plynárňach, ani v elektrárenských podnikoch ani vo sne nezišlo na um, aby to u nás „zabalili“ a uprednostnili arbitrážny spor. Predstava, že rast konečných cien je nevyhnutný kvôli rastu „vstupov“, sa ukázala ako ideologická konštrukcia, ktorá nemá s realitou nič spoločné. Zahraniční majitelia energetických monopolov vedia, že Dzurindova vláda im systematicky vytvárala priestor na astronomický profit na úkor spotrebiteľov a teraz im nehrozí krach, iba normálne zisky.
Úplný krach naopak hrozí dôchodkovým investorom. To je tých jeden a pol milióna ľudí, ktorých doteraz DSS a pravica vrátane ideologicky orientovaných tzv. think-tankov neustále klamali. Napríklad tým, že ich nazývali sporiteľmi, hoci v skutočnosti si v tzv. druhom pilieri nič nesporia. DSS obchodujú s ich peniazmi a teraz sa jasne ukazuje, že neúspešne. Peniaze v tzv. druhom pilieri strácajú hodnotu a vidina lepších dôchodkov sa rozsypala ako domček z karát. Už druhé otvorenie dôchodkového systému má alegorický význam: ak nie pre nasledujúce generácie, tak pre súčasníkov je symbolom toho, že vlaňajšok bol (nielen) na Slovensku rokom zúfalého boja liberálnych a ortodoxných konzervatívnych ideológov o ilúzie, ktoré reálny život rozbúral.
Autor je spolupracovník Slova
