Koľko ich bolo a koľko ich bude: legenda, hrdinstvo, kariérizmus, puč, vlastenectvo? Podpaľačstvo vlastného domu, židoboľševické sprisahanie, zrada, buržoázny nacionalizmus? Palácový prevrat, revolúcia, intelektuálska hračka, masová ľudová akcia? Boj o moc, chiméra? Konečne sloboda, najväčší čin národa v dejinách? Áno, to všetko už bolo a zrejme aj bude v pamäti pamätníkov a ďalších generácií pod menom: Slovenské národné povstanie.
Priklincovaný v matrike ostáva však bez debaty dátum narodenia: 29. august 1944. Rodisko: Banská Bystrica. Čo sa vlastne stalo na tej malej bodke na mape, ku ktorej odrazu s údivom aj obdivom zahľadel sa ľahostajný svet? „Slovenský človek, ktorý bol vždy len číslom v cudzích rozpočtoch, ukázal sa dosť odvážny samostatne vystúpiť, dosť schopný viesť svoje veci, dosť obetavý znášať obete a utrpenia, bez ktorých niet pevného vedomia slobody a nároku na ňu…“ čítame ešte dnes s prekvapením presnú definíciu zmyslu Povstania v časopise, ktorý má s ním totožný dátum zrodenia a rodisko. „Nové slovo, ktoré bolo zapísané do našej histórie 29. augusta 1944, znamená nové ohodnotenie nášho národa v medzinárodnej klasifikácii, nový obsah tvorby a života vo svetovej súťaži.“
„Povstaním sa začal svet, v ktorom už nikto nikdy viac sa nebude môcť zahrávať s osudom slovenského národa…“ volá Londýn ústami Vlada Clementisa. „Odvaha slovenských bojovníkov je veľkým činom a prínosom aj pre národ český,“ hovorí Moskva ústami Eda Friša. „Už nie sú časy naklonených šijí, trpkého otroctva a poníženia, zrád“, vraví menom povstaleckej generácie zavraždený básnik Boris Kocúr v čase, keď jeho druh Ján Brocko „velebí chlieb náš každodenný partizánsky s výdychom pokolení budúcich“.
Pokolenia budúce sa rôznorako zachovajú k slávou ovenčeným, aj neznámym hrdinom. Od Kroniky Jilemnického, cez Tatarku, Horova, Plávku, Fabryho, Mňačku, Krnu, Štítnického, Terena, Bezeka, Žáryho, Kaliského, Markovičovej, Pártošovej, Haľamovej, Križanovej, po drámy Bukovčana, Laholu a Karvaša povedie ich literárna cesta. Dosiaľ neprekonané ostanú veľké filmové pamätníky: Čápova Biela tma, Lettrichova Povstalecká história a najmä Bielikove Vlčie diery, nakrúcané priamo ešte na povstaleckom území. Mudroch, Šturdík, Čemický a Bednár zvečnia „hviezdne hodiny Slovenska“ na plátno, Suchoň, Cikker, Moyzes a Kardoš do melódií. Je to orchester: úrovňou, citovosťou aj láskou k hodnotám slobody.
Krutú disharmóniu vnesie do tejto hymnickej melódie škripot mučidiel malých, bryndzových, zakrpatelých slovenských ždanovcov: v hanebnom „aktíve spisovateľov“ zmetú z povrchu vedno s Novomeským, ako „predĺženou rukou Slánského“ Chorváta, Tatarku, Mináča, Matušku. Popravia Marínu, „pieseň piesní“, a s ňou vrcholy slovenskej odbojovej témy: Laholove Štyri strany sveta a Atentát. Zničia časopis protifašistických bojovníkov, aj vydavateľstvo Dukla. Potrvá dlhodlhý čas, kým „kohút zakikiríka“ a kým „polnočná omša vypovie plnú pravdu o hrdinoch, váhavcoch, zbabelcoch aj zradcoch tých slávnych dní.“ Prudká vlna normalizácie však opätovne prichádza s popravčou čatou. Pri múre stane dielo Laca Ťažkého, Petra Karvaša a opätovne, pre istotu ešte raz aj Tatarkove.
Čím je nám, a čím nám bude dnes a zajtra Povstanie? Splní sa proroctvo Kaliského, že pri jubileu naženú na námestie Bystrice alebo dokonca Prahy hŕstku ešte žijúcich veteránov z „Roka narodenia: 1944“? Zaznejú na ich počesť frázy, fanfáry, pieseň? Dopovie ktosi celú pravdu? Ale isto. Len treba vedieť, koľko ich bolo. A ktorá je a ostane.
