Slovenské poľnohospodárstvo je ťažko skúšané. Ale príčinou nie sú tohoročné jarné mrazy. Mráz naň zavial už pred rokmi (a tentoraz to nebol mráz z Kremľa) a stále trvá.
Pokúsime sa vystopovať a zdokumentovať, kde a kedy sa stalo, že zo sebestačného agrosektora sa stala suchá ratolesť. Ako nám ukazuje priložená tabuľka a jej čísla, ktoré porovnávajú našu konkurencieschopnosť s okolitými krajinami, tak tie naše mínusy nemožno vysvetliť nejakým suchom, záplavami či mrazmi, ale ani „bruselským diktátom“. To všetko totiž zažívajú ich aj naši susedia.
Čo sa teda stalo s našou potravinovou bezpečnosťou?
Príčinu nášho zaostávania treba hľadať v ľudských rozhodnutiach po roku 1989 až dodnes, a to v celej ich vertikále. Od vlády, ministerstva, samosprávy až po výrobné podniky a jednotlivých farmárov. Preto je možno užitočné pozrieť sa na náš agrosektor z určitého nadhľadu. Kým v deväťdesiatych rokoch sme sa v porovnaní s okolitými krajinami (ČR, Maďarskom a Poľskom) mohli cítiť bezpečne a sebestačne, z priloženej tabuľky je jasný a zrejmý katastrofický trend zaostávania slovenského agrosektora.
(Zdroj: Roľnícke noviny)
Sme neúspešní a môžeme za to sami
Mínusové čísla z tabuľky sú alarmujúce a usvedčujú všetkých účastníkov v tomto sektore z nášho neúspechu.
Mohli by sme namietať, že je to výsledok toho, ako sa EÚ i Brusel k nám zachovali a ako sa tieto inštitúcie starajú skôr iba o svoje vlastné záujmy a vykupujú sa z nich peniazmi z fondov, do ktorých najväčšie príspevky dávajú najmä oni.
Tento argument je však nepresvedčivý, pretože aj naši traja susedia mali po roku 1989 a po vstupe do EÚ podobné také isté podmienky. A preto si musíme priznať, že tam, kde poľskí a maďarskí vyjednávači bojovali za svoje národné záujmy, tí naši to nechali na bruselských úradníkov… Je načase vrátiť sa k týmto mínusovým číslam, a teda k sebe samým.
Samozrejme, aj vlády, aj ministri, ktorí sa vystriedali vo vedení rezortu, spolu s našimi farmármi si musíme priznať, že za posledných 10 rokov nikto nenašiel východisko, ako zabrániť pádu agrosektora a jeho mínusovým číslam.
Čísla vždy však závisia od ich interpretácie, a teda od toho, z akého zorného uhla ich posudzujeme.
Ak sa pozrieme na čísla z tabuľky z hľadiska potravinovej bezpečnosti, ich hrozivosť ešte stúpne.
Pojem potravinová bezpečnosť je už určitou politickou interpretáciou, ktorá ho začleňuje do národnoštátnych záujmov, a teda pripisuje mu zásadný význam.
Hoci nie všetci sú ochotní priznať, že táto úloha je fundamentálna, a skôr požadujú, aby sme nazerali na agrosektor ako na iné štandardné sektory, ktorých úlohou je vytvárať hodnoty alebo služby, o ktoré má trh záujem a ktoré sú schopné produkovať zisk.
Podľa môjho názoru diskusia o potravinovej bezpečnosti je aj diskusiou o zmysle agrosektora, a teda i o nás samých a o našich predstavách, ako by sme chceli žiť.
Za posledných 20 rokov sme zažili viacero vízií, ako transformovať slovenský agrosektor.
Každá z nich sa vyznačovala iným stupňom politickej angažovanosti a z toho vyplývajúcej aj inej vízie tohto sektora.
Základnou osou všetkých transformácií bola snaha prispôsobiť sa novej ideológii kapitalistického trhu. Vidíme však, že neexistuje jediný variant trhu, že neexistuje jednotná predstava kapitalizmu. Musíme priznať, že existujú pomerne značné rozdiely medzi tým, čo sa považuje za kapitalizmus v USA a čo v EÚ. Rovnako neexistuje ani jednotný názor, čo autentický kapitalizmus je ani medzi krajinami 28-ičky.
Prispôsobovanie sa ako modus vivendi
Základným vnútorným mechanizmom (ak si odmyslíme ideologickú rétoriku) všetkých transformácií je: prispôsobovanie. Znamená uznať vlastnú slabosť a bezradnosť a koncentrovať sa na čo najrýchlejšie osvojenie si iných vzorov a opustiť čo najrýchlejšie to, s čím sme doteraz disponovali.
V zásade by sme mohli rozdeliť vývoj slovenského agrosektora na tri etapy, ktoré sú silne prepojené na politiku a stranícku ideológiu hlavných víťazov.
- 1990 – 1998 KDH a HZDS (premiéri Čarnogurský, Mečiar)
- 1998 – 2006 SDKÚ (premiér Dzurinda)
- 2006 – 2016 SMER (premiér Fico)
Pochopiteľne, takéto rozdelenie je iba veľmi hrubé a približné, pretože neprihliada na niektoré detaily, ktoré reálne pôsobili na politické štruktúry. Rovnako politika vymenovaných strán nie vždy bola závislá od svojej straníckej ideológie a cieľov, ale často závisela od záujmu týchto strán o agrosektor. Otázky, akými bola privatizácia, vstup do EÚ… často ešte viac zúžili stranám manévrovací priestor v tomto sektore. Ale bez ohľadu na detaily v politikách menovaných strán možno vystopovať trajektóriu starostlivosti o chlebové otázky.
1. fáza (1990 – 1998)
Po zmene režimu (1990) prebralo Slovensko viac-menej skonsolidované poľnohospodárstvo, ktoré bolo funkčné, sebestačné a schopné plniť úlohu nakŕmiť svojich občanov kvalitnými potravinami.
Z vecného či profesionálneho hľadiska náš agrosektor nepotreboval zásadné úpravy.
Bol skoncentrovaný, fungujúci ako sieť veľkovýrobných podnikov, prepojených na stredné a vysoké školy, s väzbami na výskumné inštitúcie. Predstavoval sofistikovanú štruktúru, s funkčným prepojením na spracovateľský priemysel, sklady, závlahy… Z dnešného pohľadu vidíme celý rad nedostatkov, ktoré sa prelínajú s ideologickými pohľadmi, čo malo za následok jeho nízku efektivitu, konkurencieschopnosť, a najmä uzavretosť voči ostatnému svetu. Čo mu však chýbalo najviac, bola akási historická pamäť a ono „havlovské“ ospravedlnenie sa všetkým tým, ktorí prišli o majetky a museli vstúpiť do JRD. Krivda sa odčiniť nedá, lebo zvyčajne nesie v sebe zárodok ďalších krívd, no revolucionári z 90-tych rokov sa pustili naprávať chyby spred 50 rokov a vrátiť poľnohospodárstvo do predvojnových rokov. Vytýčili si program rozkladu družstiev a ich premenu na malé, rodinné farmy. Pre nich to znamenalo rozobrať družstvá, zobrať späť svoje pozemky, síce zaťažené podielmi strýkov, bratrancov a ich detí a vnukov, no predstava politických romantikov bola, aby začali pracovať na „svojom“.
Revolucionári z 90-tych rokov sa snažili odkopírovať model 10-tich miliónov farmárov z Európy a spojiť ho s romantickou predstavou rodinných fariem z medzivojnového obdobia. Kľúčom k tomu malo byť rozloženie JRD, ktoré sa účelovo spájali s ideológiou a označovali sa ako bašty komunizmu na slovenskom vidieku.
Podľa ich predstáv bývalí družstevníci si mohli vybrať pôdu, majetok, techniku z JRD. Nikto nedomyslel, ako zaparkujú prevzatú techniku pred svojimi družstevnými bytovkami, ani to, že družstevníci nedisponovali žiadnym iným sofistikovaným priestorom a infraštruktúrou.
Pôda, majetok, zvieratá a príslušenstvo družstiev sa reálne nedali rozdeliť medzi rodiny farmárov, pretože v priebehu rokov nastali obrovské zmeny v majetku, v stavbách a v infraštruktúre družstiev a obcí. V skutočnosti nebolo možné rozdeliť majetok ani podľa starej, ani podľa novej legislatívy…
Namiesto spravodlivosti – pomsta?
Transformácia z dielne KDH, ktorej jadrom sa mali stať rodinné farmy, sa tak ukázala v konfrontácii s realitou ako nerealizovateľná.
Chýbala nielen legislatíva, ale i samostatní farmári, schopní účtovať svoje výrobné náklady a organizovať obchod so svojimi produktmi.
Jediné, čo sa mohlo KDH podariť, a z veľkej časti aj dosiahnuť, bola likvidácia JRD.
Ideologické, právne, personálne útoky nevydržala väčšina družstiev. Tolerovanie čarovania s družstevnými podielmi, s ich majetkom, vytvorilo novú štruktúru firiem, ktoré vyplytvali obrovskú dávku energie na záchranu často pomyselných hodnôt z minulosti.
Je chybou, že politizujúci právnici z KDH si zamenili obnovu a posilnenie nášho agrosektora s pomstou.
S určitou nadsádzkou by sme mohli však povedať, že tak ako neštandardne družstvá vznikli, tak aj zmizli. Áno, vznikali násilím, resp. akýmsi romantickým nadšením, no zanikli podobne, len to násilie malo nežnú podobu. Dôsledky na vidieku sú však brutálne.
Bolo chybou, že družstvá sa posudzovali iba ako bašty komunistov a komunizmu a prehliadala sa ich ekonomická hodnota, ktorá spočívala vo vysokej koncentrácii výroby. A treba dodať, že „komunistické molochy“ zďaleka nedosahovali stupeň americkej koncentrácie poľnohospodárskej výroby.
Samozrejme, tento ideologický projekt mal osud ako všetky ideologické projekty, ktoré chcú vytvoriť nový svet zničením a rozkladom starých štruktúr a poriadkov; spravidla končia neúspechom a chaosom. Výzvy obyčajným zamestnancom družstiev, ktorých vlastníctvo pôdy bolo bezvýznamné, sa museli ukázať ako falošné.
Rovnako pohon na komunistov a branie ich na zodpovednosť za 50-te roky nebol celkom racionálny, pretože vo vedení družstiev už sedela iná generácia pracovníkov, členstvo v KSČ nebola ich priorita. Napokon mnohí sa ho vzdali bez nostalgie, prevzali zodpovednosť za svoj život bez ideológie a ukázali sa ako schopní profesionáli a manažéri.
Tento typ transformácie ako určitý návrat späť do minulosti a nekritické prijatie vzoru európskeho farmára z dielne KDH sa ukázal ako nerealizovateľný a musel byť v tichosti opustený. Urobilo sa tak bez sebakritiky a zrátania škôd a hľadania reálnej alternatívy.
Výraznejšie koncepčné zmeny nenastali ani nástupom Vladimíra Mečiara, nakoľko jeho hlavným záujmom bola privatizácia a nie agrosektor.
II. fáza (1998 – 2006)
Predstava týchto politikov nespočívala v nejakých ideologických tézach, ani v nijakom resentimente a snahe vrátiť agrosektor niekam späť. Ich základnou požiadavkou bolo podriadiť slovenský agrosektor liberálnemu trhu a zúžiť jeho videnie iba na jeho ekonomický prínos.
Tejto pozícii zodpovedal aj postoj k potravinovej bezpečnosti, resp. jej bagatelizovanie a zosmiešňovanie.
Minister hospodárstva SR Ivan Mikloš dokonca zastával názor, že tento pojem je nezmyselný a je programom, ktorý patrí do komunistickej minulosti.
Moderný kapitalizmus, ktorý je založený na požiadavke a volaní „čo najviac trhu“, nemôže pracovať s prežitými kategóriami, do ktorých patrí aj potravinová bezpečnosť.
Aj Slovensko sa podľa hlásateľa tejto vízie musí koncentrovať iba na to, čo potrebuje trh. Preto slovenský agrosektor musí vyrábať iba to a toľko, čo vie umiestniť na trhu a čo je lacnejšie ako naša európska konkurencia.
Výroba komodít a produktov, ktoré chceme ponúkať na európskom či svetovom trhu, musí byť lacnejšia ako našej konkurencie. Ak to nedokážeme, musíme tieto výroby zastaviť a prejsť na iné produkty.
Nerozlišovanie medzi svetovými cenami a cenami na domácom trhu však malo za následok extrémne odčerpanie pracovného kapitálu z našich fabrík.
„Ak neviete pestovať lacnú repu a vyrábať lacný cukor, tak pestujte banány…“
Ukážkou vedeckej erudície a odbornej znalosti kapitalistického trhu bola arogantná rada cukrovarníkom: „Ak neviete pestovať lacnú repu a vyrábať lacný cukor, tak pestujte banány…“.
Problém bol v tom, že otvorením slovenského trhu svetovým cenám bez vlastných ochranných opatrení domáceho trhu zostala iba cesta k bankrotom. Treba povedať, že svetové ceny sú iba cenami prebytkov a nikdy neplatili v Nemecku, ani vo Francúzku a ani nikde v EÚ.
Predaj cukru za svetové ceny na domácom trhu museli zastaviť až noví, európski majitelia slovenských cukrovarov…
Transformácia agrosektora pod „tvrdými kapitalistami“, po šialenostiach a zrušení všetkých väzieb agrosektora na spracovateľský priemysel, školstvo, vedu, výskum… mala za následok, že všetky subjekty sa utiekali k európskemu, sociálnemu a ekologickému modelu agrosektora ako jeho jedinej záchrany.
Hlavnou súčasťou tohto obdobia bola implementácia všetkých nariadení, štandardov, bezpečnostných a hygienických požiadaviek a environmentálnych podmienok.
Toto úsilie a vynaložené náklady mali byť kompenzované finančnými podporami a malo tak zabezpečiť slovenskému agrosektora svetlo na konci tunela.
Opäť si však museli všetci účastníci slovenského trhu utiahnuť opasky a investovať do prebudovania vlastných firiem.
Vidina bezpečných subvencií, ktoré síce nedosahovali bratské parametre starých členov EÚ, i napriek tomu sa mnohým zdala po chaose z konca 90-tych rokov ako rajská hudba a ako jediná možnosť ich prežitia.
Vstupom do EÚ v roku 2004 a začlenením sa do 2-ročného finančného plánu EÚ 2004 – 2006 sa ukončilo hľadanie vlastnej cesty transformácie slovenského agrosektora.
Evolúcii však podliehalo a podlieha aj západoeurópske poľnohospodárstvo a jeho hlavný subjekt, rodinné farmy.
Ich súčasný vývoj s opätovnou naliehavosťou nastoľuje otázky, s ktorými sme sa borili aj my sami. Je vhodné napomáhať koncentrácii majetku a výroby v agrosektore alebo máme podporovať rodinné farmy?
Je potravinová bezpečnosť idealistický projekt alebo má svoj reálny národohospodársky význam?
Aj tam si začínajú uvedomovať, že roztrúsené, malé, rodinné farmy nie sú a ani nebudú partnerom pre skoncentrovaný, zosieťovaný obchod. Rovnako aj zvyšovanie koncentrácie výroby vo veľkých agropodnikoch ukazuje, že v ziskovosti sa malé, rodinné farmy nemôžu rovnať veľkým, špecializovaným firmám s jednou či s niekoľkými komoditami.
Malí farmári so svojimi odbytovými združeniami majú čoraz menší priestor na manévrovanie a cenové vyjednávania s reťazcami a sú nútené prijať hru: „Ber alebo choď!“.
Táto nerovnováha medzi miliónmi výrobcov potravín a obchodom s desiatimi globálnymi majiteľmi sa podpisuje aj pod najvážnejšie problémy západoeurópskych poľnohospodárov.
III. fáza (2006 – 2015)
Tento typ vízie slovenského agrosektora je založený na hľadaní odpovede, komu a ako by sa mal on prispôsobiť, aby mohol úspešne fungovať v systéme jednotnej poľnohospodárskej politiky.
Musíme priznať, že aj ľavicová politika nepriaznivo poznačila agrosektor. Napr. predstava Pavla Koncoša, že „sociálny zmier Slovenska stojí na pleciach poľnohospodárov“, hovorí o tom, že politicko-ideologický projekt lacných potravín je možný iba za situácie výnimočnej trpezlivosti farmárov, ktorí predávajú svoje produkty pod výrobné náklady, čím však hospodársky znehodnocujú celý sektor…
Pre Slovensko je toto obdobie významné tým, že nastalo postupné vyrovnávanie rozdielov v podpornom systéme medzi staršími krajinami EÚ a novými.
Ukazuje sa však, že bezproblémový európsky model agrosektora je ilúziou a že je iba akýmsi mlynčekom na peniaze. Problém rodinných firiem a narastajúcich veľkovýrobných a špecializovaných podnikov a globálneho obchodu nás v zásade vedie k dileme, ktorá sa prelína všetkými našimi víziami, ako transformovať slovenský agrosektor.
Ukončenie nákupu spracovateľských podnikov zo strany západoeurópskych investorov však ďalej pokračovalo nákupom poľnohospodárskych podnikov, čo bolo a i je sprevádzané aj skupovaním poľnohospodárskej pôdy.
Komu patrí pôda?
Dnes sa hovorí, že minimálne 100-tisíc ha pôdy je už v rukách Západoeurópanov, ktorí vidia pomerne značný rastový potenciál jej ceny. Tieto nákupy sa uskutočňujú za situácie platnosti výnimky zo zákona predaja pôdy zahraničným investorom.
Ako nám ukazujú príklady z kupovania poľnohospodárskych podnikov európskymi investormi, je možné badať nasledujúci scenár.
Zámery a dôsledky z kupovania poľnohospodárskych podnikov zo strany západoeurópskych investorov vykazujú významné odlišnosti od vyhlásení našich vlád, resp. aj bruselských predstaviteľov, ktorí vyžadujú environmentálne a dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo.
Družstvo s 5 000 až 6 000 ha, ktoré sa doteraz zaoberalo širokou paletou poľnohospodárskej činnosti od živočíšnej výroby cez rastlinnú až po pestovanie trvalých kultúr, malo v dôsledku toho spravidla ekonomické ťažkosti.
Model, s ktorým prichádzajú noví investori, je založený na tom, že radikálne zúžia výrobný program poľnohospodárskeho podniku. Spravidla okamžite predajú kravy, zlikvidujú ošípané, odpredajú vinice a sady a celú výrobu postavia na jednej monokultúre. Nepotrebné majetky, budovy, stroje a všetky ďalšie aktíva zo zrušených výrob rozpredajú a nepotrebných ľudí prepustia.
Ak porovnáme podnik pred kúpou a po nej, naskytne sa nám takýto obraz. Po redukcii všetkých výrob a pri koncentrácii na jednu monokultúru, stačí z bývalých 100 až 150-tich zamestnancov dnes 15 traktoristov a cca 2 – 3 agronómovia.
Keďže svoju produkciu spravidla zrealizujú vo svojej domovskej krajine za lepšie ceny než na Slovensku, tak aj profit z tohto biznisu zostane mimo slovenského podniku, no sociálne náklady ponechajú štátu.
Pre týchto investorov je otázka potravinovej bezpečnosti nezmyselná a nemusia sa ňou zaoberať, pretože nesúvisí s ich biznisom a s produkciou ich monokultúry.
Na prvý pohľad by sa nám mohlo zdať, že ani Ivan Mikloš nechcel nič iné, a tak takúto prax môžeme chápať iba ako potvrdenie pravdivosti jeho názoru. Ukazuje sa však, že dnes koexistujú v EÚ vedľa seba dve odlišné paradigmy, ktoré sú síce plne legálne, avšak vzájomne nezlučiteľné.
Európska sociálno-enviromentálna vízia agrosektora a liberálna (globálna) vízia, ktorá pripisuje agrosektoru iba úzko ekonomické funkcie a ciele.
Rovnako predstava Ivana Mikloša, že štát je zlý vlastník, a preto treba všetok majetok štátu sprivatizovať, je politicky i vecne nebezpečná, pretože vedie k presvedčeniu, že štát sa neodlišuje od firmy ničím iným a je teda tiež iba akousi firmou a treba ho aj tak riadiť.
Všetko, čo neprináša zisk, treba zlikvidovať, zrušiť, predať…
Aby sme pritiahli čo najviac investorov na takýto prebytočný majetok, treba ho predať lacno a treba im ešte pomôcť nejakou štátnou pomocou.
Nezamestnaní, starí, chorí … o čom rozhodujú?
Otázky, čo s nezamestnanými, chorými a starými ľuďmi, čo s deťmi a ich vzdelaním, čo s kultúrou… sú otázky mimo ich záujmu.
Občan, chvalabohu, nie je to isté ako zamestnanec a nie je ani „hovnom, ktoré o ničom nerozhoduje“, ako tvrdí jeden z aktérov z Gorily.
Občan je podľa ústavy subjektom a zdrojom moci a má čo hovoriť do toho, ako má fungovať štát a kto ho má riadiť. Má právo a zodpovednosť za to, ako vyzerá jeho krajina, v ktorej chce žiť a ktorá mu v tomto zmysle aj patrí.
Má právo požadovať zdravé, cenovo dostupné potraviny a vyžadovať dodržiavanie všetkých environmentálnych zásad. Poľnohospodár, ako občan, má aj zodpovednosť za čistotu vody, vzduchu a za obraz krajiny.
Toto by si mali uvedomiť všetci politici, podnikatelia, investori i samotní poľnohospodári.
Ak tieto práva občanom odnímeme, ak porušíme jeho zmluvu zo štátom, tak je nutné pripraviť sa na chaos, ktorý ak sa preženie svetom, bude mať rovnaký účinok, ako pád meteoritu spred 72 miliónov rokov a neprežijú to ani najväčší dinosauri…
Ak si uvedomíme, že 50% absolventov vysokých škôl v Španielsku je nezamestnaných, tak vidíme, že subjektov takýchto pohrôm pribúda…
Roky 2006 – 2015 možno považovať za nový typ transformácie slovenského agrosektora, ktorý je založený na čerpaní priamych platieb a fondov z rozvoja vidieka.
Najmä roky 2012 – 2016 by sme mohli označiť ako boj o bruselské dotácie a ich rozdelenie medzi jednotlivé skupiny na MPaRV SR, resp. PPA a medzi spriatelených farmárov.
Komu a za koľko – ústredná téma nášho agrosektora
Na tieto peniaze sa však nevrhli iba farmári v záujme zachovania svojho vlastného hospodárskeho života, ale aj mnoho poradenských skupín, ktoré videli v tom príležitosť obohatiť sa na úkor podfinancovaného slovenského agrosektora.
V súčasnosti španielske ministerstvo poľnohospodárstva a mestská vláda vo Valencii vyšetrujú zneužívanie fondov, pretože je podozrenie, že z týchto fondov sa odčerpávalo 3 % na úplatky. Šťastná to krajina, ak to porovnáme s ČR, kde sa hovorí o 6 % , alebo Slovenskom z jeho minimálne 10 % až 30 % – v závislosti od projektu, jeho veľkosti, movitosti žiadateľa, zložitosti následnej kontroly… To nám dáva čiastočnú odpoveď, prečo sme na poslednom mieste v rozvoji živočíšnej a rastlinnej výroby (pozri tabuľka).
Vytvorili sa tu profesionálne štruktúry, ktoré pracujú s „pevnými regulami“ a ktoré dojednávajú a distribuujú tieto zdroje skupinám, ovládajúcim zodpovedajúce inštitúcie.
Predchádzajúce vedenie MPaRV SR nevenovalo týmto otázkam dostatočnú pozornosť, o čom svedčí aj stretnutie farmárov v Nitre, kde jeden z účastníkov sa spýtal predstaviteľa tejto inštitúcie či: „Bude nutné platiť rôznym poradcom aj v budúcom plánovacom období…?“ Odpoveď ministra: „Nič im nedajte a nakopte ich do zadku!“ svedčí nielen o tom, že sú to veci verejné, ale najmä to, že riešiť tento problém systémovo záujem nebol.
Ak je pravda, že slovenské domácnosti vydajú až 40 % svojich príjmov na potraviny a z nich menej ako polovica má slovenský pôvod, ukazuje sa, že so svojich skromných príjmov zvyšujeme životnú úroveň obyvateľov z iných krajín, a tým ochudobňujeme seba samých, svoje rodiny i svoju krajinu a jej podobu.
Týmito číslami sa opäť tak dostávame k východiskovej otázke, a teda: či slovenský agrosektor má plniť a zabezpečovať potravinovú bezpečnosť, alebo, aby sa všetci účastníci nášho sektora od farmára až po ministra starali iba o svoj zisk.
Jedným z najdôležitejších rozhodnutí v tomto spore je, koho chce nové vedenie MPaRV SR podporovať: rodinné farmy, alebo veľké agropodniky?
Názory niektorých odborníkov, že pozitívne výsledky poľských a rakúskych farmárov, ktoré predstavujú „rozdrobenú podnikateľskú štruktúru“, by sme si mali vziať za vzor – a teda za tiché odporúčanie, že by sme mali opäť raz rozbiť našu koncentrovanú veľkovýrobu.
Ja osobne tento názor nevyznávam.
Ďalšie články: EDUARD ŠEBO
