Dnešné rodiny podliehajú neustálym zmenám. V rozvojových krajinách vedie sťahovanie ľudí do priemyselných miest k zmenšovaniu rodín. V západných rozvinutých krajinách sa rozvody stávajú všeobecným javom, množia sa družské pomery bez zosobášenia a osamelí rodičia. Epicentrom príčin zmeny postojov sa zdá byť strata zmyslu pre trvanie, útočisko v prítomnom okamihu, odmietnutie nechať čas a život plynúť.
Demografická revolúcia, nazývaná tiež demografický prechod, označuje prevratné zmeny v demografickej reprodukcii ako dôsledok spoločenských zmien. Tieto sa dejú v priebehu posledných dvoch storočí postupne v jednotlivých populáciách sveta. Relatívne jednoduchý demografický reprodukčný proces je veľmi zložito podmieňovaný vnútornými biologickými faktormi a vonkajším – ekonomickým, sociálnym a geografickým okolím. Jedná sa o komplex zmien v správaní a hodnotovom systéme populácie. Nadhodnocuje sa individualizmus a osobná sloboda, oslabuje sa funkcia manželstva, rodiny a pôrodnosť sa redukuje na úroveň, ktorá nezaručujuje sebareprodukciu populácie. Na uskutočnenie spontánnej spoločenskej zmeny sú potrebné tri veci: kultúrne prostredie, ktoré pociťuje danú zmenu ako pozitívnu a usmerňuje ju, prostriedky na dosiahnutie tejto zmeny a impulz, ktorý pomôže prekonať zotrvačnosť v správaní a túto zmenu odštartuje.
Nové trendy Kultúrne prostredie pre druhú demografickú revolúciu bolo ovplyvňované doznievajúcim povojnovým baby – boomom a ohlasovanou populačnou explóziou. Tá sa síce Európy netýka, ale vďaka nesprávne interpretovaným ekologickým iniciatívam zo začiatku 70. rokov sa obmedzenie plodnosti začalo považovať za zodpovedný postoj i v Európe. Súčasne došlo k prejavom protipopulačne pôsobiacich ideových zmien v povojnovej Európe. Došlo k väčšej emancipácii žien, zdôrazňovaniu individuálnych ľudských práv, zvýšil sa životný štandard, plynúci z technického pokroku. Prostriedkom na uskutočnenie druhej demografickej revolúcie sa stala najmä účinná hormonálna antikoncepcia. Pôvodne mala pomôcť mnohodetným rodinám, veľmi rýchlo sa však ukázalo, že umožňuje nové reprodukčné správanie. Nové vzory správania sa rýchlo (rýchlejšie ako samotná antikoncepcia) rozšírili spôsobom, ktorý sa na základe analógie s fyzikou nazýva difúziou inovácií. Toto šírenie významne urýchlili nové komunikačné prostriedky, v tom čase najmä televízia. S niekoľkoročným posunom vzrástol podiel detí narodených mimo manželstva a dokonca i počet dovtedy zakázaných umelých prerušení tehotenstiev do takej miery, že museli byť v 70. rokoch postupne legalizované. Dieťa sa tak stalo súčasťou nejakého plánu, už nie plodom chvíľkového želania. Bez moralizovania nad modernými antikoncepčnými a interrupčnými technikami je ich účinok neodškriepiteľný. Prevrátili plán narodení: deti, ktoré boli plodom chvíľkovej túžby alebo viac-menej prijateľnej náhody, sa už nenarodia.
Vážnosť, ktorá je prisudzovaná rodinnej a sociálnej politike vo vyspelých krajinách, celková renesancia rodiny a rodinných hodnôt v 90. rokoch v Európe svedčí o všeobecnom uznaní jej jedinečného a nenahraditeľného miesta v živote človeka. Jej význam sa v poslednom období čoraz častejšie zdôrazňuje najmä z dvoch hľadísk: 1. individuálne zvládnutie dynamiky spoločenských zmien – človek pri neustálych zmenách potrebuje pre zachovanie vlastnej integrity stabilné body, pocit zázemia, istoty, atď.; pre väčšinu ľudí zostáva týmto miestom práve rodina; 2. účinná prevencia pred možnými negatívnymi javmi, ktoré demokratizáciu spoločnosti môžu sprevádzať – rodina, kvalitné rodinné vzťahy a atmosféra tu vystupujú ako podmienka a záruka zdravého vývoja detí a mládeže, aj ako podmienka, či záruka spokojného života všetkých členov spoločnosti.
Situácia u nás Za posledné obdobie sa vo vývoji rodiny na Slovensku objavujú základné trendy, ktoré súvisia so štruktúrou rodiny, s demografickým a rodinným správaním. Mnohé z nich začali dávno pred zlomovým rokom 1989 a súvisia s celkovou zmenou rodinného správania v Európe. Patrí sem nuklearizácia rodín, znižovanie počtu detí, stabilizácia dvojdetného modelu rodiny, rast počtu neúplných rodín, pokles sobášnosti a pôrodnosti, rast rozvodovosti, atď. Rodinné správanie na Slovensku má i svoje špecifiká, ktoré vyplývajú z kultúrno – historických koreňov, súvislostí a tradícií, aj z reálnej spoločenskej situácie. Ide napríklad o skorý sobášny vek, úzko spojený s nízkym vekom rodičov pri narodení prvého dieťaťa (u žien 22 rokov, u mužov 24 rokov; posun oproti vyspelým európskym krajinám asi o 5 – 6 rokov). Tento trend mal v dlhodobej perspektíve za následok vznik manželstiev a rodín, ktoré boli ekonomicky a sociálne nesamostatné a závislé od pomoci okolia. Šlo o rodičov (bývanie v období rodinného štartu, finančná výpomoc, opatrovanie vnúčat, naturálie…) a štát (mladomanželské pôžičky, štátna bytová výstavba, štátne dotácie do predškolských zariadení,…). Dnes sa pomoc zo strany štátu výrazne znížila a rodina je postavená pred zložitejšie prekážky, pri ktorých často nestačí ani pomoc rodičov. Táto situácia sa spätne odráža v kvalite rodinných vzťahov.
Neformálne manželstvá Manželstvo sa vždy prezentovalo ako posvätný obrad, zodpovedajúci prechodu k dospelému životu a k strate panenstva. Pre mnohých ešte vždy reprezentuje aj prenos prípadných materiálnych statkov i príbuzenstva. V neposlednom rade manželstvo predstavuje legitímny priestor prejavovania sexuality a lásky. Od polovice 60. rokov pozorujeme vo väčšine vyspelých krajín nárast neformálnych zväzkov, ktoré sa tiež nazývajú „manželstvá bez papierov“. Neformálne manželstvá (kohabitácie), ako forma spolužitia dvoch jedincov opačného pohlavia vo zväzku podobnom manželstvu bez uzatvorenia sobáša, nie sú z pohľadu historickej demografie, či sociológie zvláštnym javom. V minulosti existovali v Európe prípady partnerského spolužitia bez sobáša a táto forma rodinného správania sa podľa miestnych zvykov, či zákonov uznávala za právoplatnú. Kohabitácia je však vo svojej súčasnej forme z hľadiska kvality i kvantity niečo úplne nové.
Korene neformálnych manželstiev treba hľadať v celkovom vývoji socio-ekonomickej sféry vyspelých krajín. Za výrazný faktor sa považuje to, že sa pomerne výrazne zvýšila vzdelanostná úroveň ženskej časti populácie, čo sprevádzalo aj vyššie zapojenie žien do ekonomických aktivít mimo ich domov. Táto skutočnosť mala pozitívny dopad na ekonomickú úroveň rodiny, ale predovšetkým ovplyvnila postavenie a hodnotovú orientáciu rodiny a dotkla sa tradičného predpisu výkonu mužskej a ženskej úlohy v spoločenstve a v manželstve. Jednou z podmienok, ktoré podnietili daný trend, bolo široké rozvinutie a vysoká efektivita metód antikoncepcie, spolu s liberalizáciou zákona o interrupciách. Voľná dostupnosť umelého prerušenia tehotenstva minimalizovala rodenie nechcených či neplánovaných detí a umožnila partnerom odsunúť počatie dieťaťa na neskoršiu dobu. Ďalšou podmienkou bola vyššia vzdelanosť žien a ich vyššia zamestnanosť. Schopnosť získavať prostriedky k životu urobila dnešnú ženu oveľa nezávislejšou a sebavedomejšou. Táto relatívna sebestačnosť spolu so systémom sociálneho zabezpečenia spôsobili, že ženy v súčasnosti už nepotrebujú sobáš pre zaistenie ekonomických a sociálnych istôt, ako to bolo v minulosti.
Príčiny nestability Nestabilita manželskej inštitúcie ako dominantnej formy organizácie súkromného života najmä od polovice 20. storočia sa vysvetľuje niekoľkými príčinami. Uzatvorenie domácnosti pred vonkajším svetom nemohlo odolať veľkému hnutiu demokracie, ktoré sa dotklo industriálnej spoločnosti v polovici 20. storočia. Každý člen rodiny hľadal svoje priestory slobody a autonómiu svojich výberov pod vplyvom sociálnych hnutí, najdôležitejšie vo vzťahu k manželstvu bolo ženské hnutie. Partneri sa stali nezávislejšími a autonómnejšími jeden voči druhému, a tým i voči manželskej inštitúcii. Zmysel rodinného života v európskej a americkej kultúre dnes spočíva hlavne v hľadaní materiálneho a symbolického bohatstva dvojice a jej detí. Je to napríklad „projekt pekného domu“, ktorý bude nútiť otca i matku pracovať čím ďalej, tým viac i v nadčasových hodinách, no tým spôsobom sa odcudzovať partnerovi i deťom, resp. budú odkladať potomstvo až do doby, kým nebudú na takej materiálnej úrovni, akú si zvolili.
Rodina, ako žijúca a rozvíjajúca sa sociálna inštitúcia, v súčasnej dobe čelí najväčšej výzve v histórii ľudstva. Na Slovensku má ešte vždy stabilnú pozíciu na poprednom mieste v hodnotovom rebríčku. Objavujú sa však zreteľné vplyvy moderného spoločenského správania obyvateľstva, ktoré budú v najbližšom čase postavené do priamej konfrontácie s rodinou aj u nás. Príliš rýchlo prebiehajúce zmeny v spoločnosti stresujú, ľudia sa jednoducho nedokážu na tieto zmeny dostatočne rýchlo adaptovať. Rodiny sú nie len príjemcami týchto zmien, ale slúžia aj ako ich vykonávatelia. Poznanie vzájomného reflektovania interakcie spoločnosti a rodiny je základom úplného uznania rodiny ako dynamickej, meniacej sa sociálnej formy.
Autorka (1978) je študentka Prírodovedeckej fakulty UK
