V posledných týždňoch vrcholí proces prevodu majetku podnikov vodární a kanalizácií zo štátu na obce. Po jeho skončení budú akcie vodárenských podnikov vlastniť obce. Na ne sa budú sústreďovať snahy veľkých súkromných zahraničných spoločností, ktoré majú záujem o privatizáciu slovenských vodární. Obce v tom zostali samy Koncepcia transformácie podnikov vodární a kanalizácií sa pôvodne mala venovať aj príprave obcí na výkon nových kompetencií v oblasti vodárenstva. Ministerstvo pôdohospodárstva ju však pripravilo a následne vláda schválila iba ako odovzdanie majetku vodární a vôbec sa nezaoberali tým, ako samosprávy nové právomoci zvládnu. Vláda tak takmer doslova hodila mestá a obce do vody a tvári sa, že jej je jedno, či sa za takýchto podmienok naučia dobre plávať. Na samosprávach tak ostalo zabezpečenie verejných záujmov vo vodárenstve. Aj keď obsah pojmu verejný záujem nie je jasne definovaný, v oblasti vodárenstva možno za hlavné verejné záujmy považovať prístup obyvateľov k zásobovaniu pitnou vodou a k odkanalizovaniu odpadových vôd, ekonomickú efektívnosť prevádzky vodární pri súčasnej cenovej dostupnosti vodárenských služieb pre rôzne vrstvy obyvateľstva, efektívne využívanie existujúcich vodných zdrojov, ochranu zdrojov pred ich znehodnotením a znižovanie strát vo vodovodoch. Kladom prevodu správy podnikov vodární a kanalizácií zo štátu na obce je, že obce budú konečne môcť kontrolovať zásobovanie pitnou vodou a odkanalizovanie odpadových vôd. Doteraz síce boli za tieto služby formálne zodpovedné, ale v skutočnosti to bol štát, kto vodárenské služby zabezpečoval a riadil. Existuje však reálne riziko, že skúsené zahraničné vodárenské korporácie zneužijú nepripravenosť a neskúsenosť samospráv a legislatívu, ktorá nedostatočne chráni spotrebiteľov. Záujmy obcí a súkromných spoločností sú totiž diametrálne odlišné. Zatiaľ čo firmám ide o zisk, malo by byť základným záujmom každej obce zastupovať záujmy obyvateľov – spotrebiteľov. Mýty o efektivite sprivatizovaných vodárenských služieb V médiách sa v poslednom čase objavujú komentáre propagujúce zahraničné súkromné spoločnosti a ich schopnosť riadiť vodárenské podniky. Keďže na Slovensku všeobecne prevládajú negatívne názory na efektivitu verejnej správy a v živej pamäti sú prípady tunelovania verejných podnikov, natíska sa privatizácia vodárenských služieb ako najjednoduchšia ,,ochrana“ pred ich zlým riadením. Teória o efektívnejšom hospodárení súkromných firiem v porovnaní s verejnou správou vychádza z predpokladu konkurenčného tlaku, ktorý vplýva na znižovanie cien. Vo vodárenstve však nijaká súťaž tohto typu neexistuje, pretože v každom regióne dodávku vody a jej odkanalizovanie zabezpečuje monopolný podnik a početné zahraničné príklady (aj z postkomunistických krajín) dokazujú, že verejná správa služieb – vrátane vodárenských – nemusí byť zlá. Napríklad porovnanie medzi švédskymi mestskými a britskými súkromnými vodárňami ukázalo, že mestské vodárne mali nižšie prevádzkové náklady a ich služby boli pre spotrebiteľov lacnejšie ako služby súkromných firiem. Dôvod je jednoduchý: samosprávne podniky akcionári nenútia vytvárať zisk, nemusia vyplácať dividendy ani neprimerané odmeny svojmu manažmentu. Najväčšie vodárenské firmy, ktoré kontrolujú väčšinu sprivatizovaných vodárenských služieb, však predstavujú aj iné riziko. Tieto spoločnosti majú široké spektrum aktivít a v prípade, že zisky z prevádzkovania vodární investujú v inom regióne alebo v inom sektore, môžu ohroziť verejné záujmy i realizáciu miestnych rozvojových priorít v oblasti vodárenstva. Príkladom môže byť firma Vivendi, ktorá výnosy zo svojich celosvetových vodárenských aktivít používa na financovanie činností, ktoré s vodárenstvom nesúvisia. Skryté formy privatizácie Viaceré vodárenské spoločnosti vo svete boli de facto privatizované tak, že vodovodné a kanalizačné siete síce ostali vo verejnom vlastníctve, ale zmluvami o prevádzke prešla kontrola nad službami – a tým aj väčšina zisku z ich prevádzky – na súkromnú firmu. S podobnými zmluvami sa ráta aj u nás. V Budapešti zásobovanie vodou privatizovali v roku 1997 zmluvou, ktorá previedla správu podniku na francúzsku firmu Suez-Lyonnaise des Eaux. Až do polovice roku 1999 mestská rada odmietala navrhované vysoké odmeny pre členov vedenia podniku. Podpredseda budapeštianskeho Výboru pre údržbu mesta označil v decembri 1998 privatizáciu vodární a kanalizácií za chybu a o plánovanom zvyšovaní cien vodného a stočného sa vyjadril takto: ,,Bohužiaľ, dnes je už jasné, že vplyvné zahraničné spoločnosti nechcú investovať vlastný kapitál – naopak, vysávajú čo najviac peňazí z krajiny von… odmenami pre svoje vedenie odnesú z tejto krajiny toľko peňazí, koľko len môžu.“ A nielen vo forme odmien. Firma Vivendi vlastní 49 percent Szegedi Vizmu, spoločnosti, ktorá prevádzkuje vodárne v maďarskom Szegede. Spolu s ňou bola založená aj špeciálna dodávateľská firma, ktorá má prednostné právo na všetky pracovné zákazky Szegedi Vizmu a v ktorej vlastní Vivendi 70 percent, Szegedi Vizmu platí tejto spoločnosti za výkony všetkých údržbárskych prác vysoký pevný ročný poplatok, čo umožňuje spoločnosti Vivendi využívať svoju dcéru na prečerpávanie veľkej časti zisku vytváraného Szegedi Vizmu. V Plzni, podľa občianskeho združenia odberateľov vody, zaplatili tamojší obyvatelia za päť rokov pôsobenia spoločnosti Vivendi až o štyristo miliónov korún navyše pre neprehľadné hospodárenie vodární. Firma však ich tvrdenia popiera a odmieta preplatky vrátiť. Mimochodom, Vivendi už dlhší čas rokuje o privatizácii vodárenských služieb v Bratislave. Úsilie zmeniť nevýhodné zmluvy, ktoré samosprávy veľmi často uzatvárajú s vodárenskými firmami, nasleduje zväčša až po neúmernom zvyšovaní cien. Vtedy je však už priveľmi neskoro, a tak sa pokusy vlád a samospráv zbaviť sa momentálnych problémov so zabezpečovaním vodárenských služieb čo najrýchlejšou privatizáciou nielenže míňajú zamýšľanému účinku, ale obce takto dostávajú do vážnych ťažkostí seba aj svojich obyvateľov. Zvyšovaniu cien zrejme nebude môcť zabrániť ani Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý bude u nás schvaľovať ceny vodárenských služieb, pretože bude môcť kontrolovať iba tzv. oprávnené náklady prevádzkovateľov. Veľké nadnárodné firmy majú však dostatok možností na ovplyvňovanie výšky nákladov prostredníctvom svojich dcérskych a sesterských spoločností, a preto bude veľmi ťažké dokázať, že cena za služby je nadhodnotená. Utajovanie zmlúv o verejných vodovodoch a kanalizáciách Jedným z najzávažnejších dôsledkov privatizácie vodárenských služieb je výrazné oslabenie verejnej kontroly. Nadnárodné spoločnosti z princípu trvajú na tom, aby zmluvy, ktoré určujú podmienky ich účasti na prevádzke verejných vodární a povinnosti voči samosprávam a spotrebiteľom, ostali obchodným tajomstvom. Dokumenty, týkajúce sa sprivatizovaných budapeštianskych kanalizácií, sú utajované dokonca aj pred úradníkmi mestskej rady. Utajovanie privatizačných a prevádzkových zmlúv a z toho vyplývajúce problémy kritizujú aj oficiálne kontrolné orgány. Francúzsky Najvyšší kontrolný úrad v roku 1997 vo svojej správe konštatoval, že ,,nedostatok dozoru a kontroly nad delegovanými verejnými službami“ a ,,zneužívanie právomocí“ je dôsledok zle uzavretých zmlúv. Správa z februára 2000 o stave vodárenských služieb v Paríži konštatuje, že celý systém, ktorý vznikol po ich privatizácii v roku 1985 ,,charakterizuje finančná netransparentnosť“. Utajená dohoda o privatizácii Stredoslovenských vodární O tom, že ani Slovensko sa v procese transformácie nevyhlo riziku zneužitia ekonomickej sily súkromnými vodárenskými spoločnosťami, svedčia šokujúce fakty o činnosti ministerstva pôdohospodárstva. Už v roku 2000 podpísal vtedajší minister Pavel Koncoš zmluvu so súkromnou spoločnosťou International Water (IWD). Minister, ktorého médiá donútili vysvetľovať tento čin, zmluvu síce prostredníctvom svojho hovorcu prezentoval ako dohodu ,,o spolupráci a pomoci pri spracovaní transformačných projektov“ vodárenských podnikov, v skutočnosti si však IWD touto zmluvou chcela zabezpečiť privatizáciu Stredoslovenských vodární a kanalizácií, š.p., (StVa K) ešte pred prevodom akcií tohto štátneho podniku na obce. Zmluva mala byť tri roky po uplynutí jej platnosti utajená a podľa nej malo ministerstvo zaručiť IWD exkluzivitu pri privatizácii StVaK a využiť na to ,,všetky svoje právomoci“. Okrem toho sa ministerstvo zaviazalo zabezpečiť, aby StVaK uzavreli s IWD pre štátny podnik veľmi nevýhodnú dohodu, ktorá mala privatizáciu poistiť. Veľmi zaujímavé je aj ustanovenie, podľa ktorého ,,zmluva nebude prekážkou pre účasť IWD v tendroch týkajúcich sa poskytovania vodohospodárskych služieb v SR, a to za rovnakých podmienok ako ostatní účastníci“. Za normálnych okolností by toto stačilo, aby kontrolné orgány začali skúmať, či minister Koncoš neporušil svoje právomoci. To, že tlačový hovorca ministra zahmlieval dohodu o privatizácii StVaK slovami ,,spolupráca a pomoc“ naznačuje, že minister si uvedomoval, že prekročil svoje kompetencie. Zdá sa, akoby ministerstvu pôdohospodárstva nezáležalo na tom, či sú obce dobre pripravené na zabezpečovanie vodárenských služieb. Ak obce svoju úlohu nezvládnu – a ministerstvo im ju rozhodne neuľahčilo – bude to mať dlhodobé negatívne spoločenské dôsledky, okrem iného aj dramatický rast cien vody. Za tieto účinky bude zodpovedný aj ex-minister Koncoš, ktorý sa tak často prezentoval ako bojovník za práva sociálne slabších ľudí. Voda v centre pozornosti medzinárodných inštitúcií Aj Svetová banka a Medzinárodný menový fond si pozorne všímajú dianie v sektore verejných služieb a vo svojich dokumentoch veľmi dôrazne odporúčajú privatizáciu vodárenstva. Tieto služby sú tiež súčasťou agendy Svetovej obchodnej organizácie (WTO), kde spadajú pod Všeobecnú dohodu o obchode v sektore služieb (GATS). Práve GATS využila na jar tohto roku Európska únia, aby vzniesla na členské krajiny WTO požiadavky, ktoré by mali vážne dôsledky na ich národnú legislatívu. EÚ napríklad žiada všetky štáty, ktoré si udržiavajú verejnú kontrolu nad zásobovaním vodou a odvádzaním odpadových vôd, aby otvorili tento sektor zahraničným firmám a liberalizovali vodárenské služby. Ako paradox pritom pôsobí fakt, že vo väčšine krajín EÚ je vodárenstvo pod verejnou kontrolou. Riešenie: samosprávne partnerstvá bez súkromných spoločností Od veľkých súkromných firiem sa očakávajú aj investície do infraštruktúry. Faktom však je, že obce majú na získanie financií na investície tie isté podmienky. Navyše majú, na rozdiel od súkromných spoločností, možnosť žiadať o príspevky na vodárenskú infraštruktúru z fondu ISPA Európskej únie a po vstupe do EÚ aj z Kohézneho fondu. Najväčším problémom obcí v správe a zabezpečení investícií do vodárenskej infraštruktúry tak ostáva nedostatok skúseností. Táto prekážka však nie je neprekonateľná. V krajinách strednej a východnej Európy existujú príklady úspešných obecných vodární, ktorým v procese transformácie pomohli samosprávy z krajín EÚ poradenskými a manažérskymi službami, sprostredkovaním financií na rozvoj alebo vytváraním spoločných investičných programov, a to bez účasti súkromných firiem. Informovaná verejnosť – spojenec samospráv Pre spotrebiteľov bude transformácia znamenať aj možnosť kontroly vodárenských služieb prostredníctvom svojich poslancov v obecných a mestských zastupiteľstvách. Verejná kontrola je najúčinnejším nástrojom na zamedzenie zneužívania monopolného postavenia, preto by samosprávy nemali považovať požiadavky verejnosti na zverejnenie zmlúv a iných dokumentov za obťažovanie. Naopak, včas a úplne informovaná verejnosť môže samosprávam pomôcť predísť závažným chybám. Ak by došlo k neuváženému odovzdaniu správy vodárenských podnikov súkromným firmám na základe nevýhodných zmlúv, ktoré nezabezpečia obciam dostatočnú kontrolu vodární, mohlo by sa stať, že namiesto všeobecného zlepšenia situácie vodárenstva dôjde k jej zhoršeniu. Nedávne komunálne voľby boli jedinou možnosťou, ako mohli obyvatelia ovplyvniť budúcnosť vodárenských spoločností, a tým aj svoje peňaženky a životné prostredie. Teraz už leží zodpovednosť na starostoch, primátoroch a poslancoch, ktorých úlohou bude brániť záujmy obcí pri zabezpečovaní verejnoprospešných vodárenských služieb… –
