Minulý týždeň zverejnil americký denník The New York Times komentár, ktorého autorom je líbyjský líder Muammar Kaddáfí. Text je zaujímavý z viacerých dôvodov a plukovník Kaddáfí opäť dokázal, že je schopný politicky prekvapiť (pozitívne, či negatívne). Predovšetkým sa stal pravdepodobne prvým arabským vrcholným politikom, ktorý vyhlásil, že Židia majú „právo na svoju domovinu“ a že Izrael je výsledkom ich historického utrpenia. Od arabského politického mainstreamu sa výrazne odklonil aj tvrdením, že Palestínčanov v roku 1948 nevytlačili z ich domovov násilne. Jeho návrh riešenia konfliktu síce nie je originálny, no v súčasnom kontexte je odvážny – mier a stabilitu môže priniesť len vytvorenie jednotného izraelsko-palestínskeho štátu.
Šokujúca miera poslednej vlny izraelsko-palestínskeho násilia, ktoré sa skončilo prímerím, nám pripomína, prečo je dôležité vyriešenie takzvanej blízkovýchodnej krízy. Je nevyhnutné nielen preto, aby prerušilo cyklus ničenia a nespravodlivosti, ale aj preto, aby sa náboženským extrémistom v regióne, ktorí sa na kríze priživujú, vzalo ospravedlnenie ich činov.
Dejiny trpiacich národov No kdekoľvek sa pozriete na prejavy a zúfalú diplomaciu, nenájdete skutočnú cestu vpred. Spravodlivý a trvalý mier medzi Izraelom a Palestínčanmi je možný, no spočíva v dejinách ľudí tejto konfliktami zmietanej krajiny a nie v unavenej rétorike rozdelenia a dvojštátneho riešenia. Hoci sa to v hrôzach, ktorých sme svedkami, môže ľahko stratiť, vojna medzi Židmi a Palestínčanmi tu nebola vždy. Už samotný názov Palestína sa vo všeobecnosti používal na označenie celej oblasti. A do roku 1948, keď sa začal používať názov Izrael, ho dokonca používali aj tamojší Židia.
Židia a Arabi sú bratancami, spoločne pochádzajú od Abraháma. Počas storočí spolu trpeli kruté prenasledovania a často nachádzali jeden u druhého útočisko. Arabi prichýlili Židov a chránili ich pred zlým zaobchádzaní v rukách Rimanov, aj po ich vyhnaní zo Španielska.
Z hľadiska regiónu nie je história Palestíny/Izraela ničím výnimočná – krajina obývaná rôznymi národmi, moc rozdelená medzi mnohé kmene, národy a etnické skupiny, krajina, ktorou sa prehnalo mnoho vojen a vlny osadníkov z rôznych smerov. Práve preto je to také zložité, keď sa ktorákoľvek zo strán snaží dokázať právo na „svoju“ krajinu.
Moderný štát Izrael vznikol z prenasledovania Židov, to nemožno poprieť. Židov chytali, masakrovali, znevýhodňovali každým mysliteľným spôsobom Egypťania, Rimania, Angličania, Rusi, Babylončania, Kanaánci, či naposledy Nemci za vlády Hitlera. Členovia židovského národa chcú a zaslúžia si svoju domovinu.
No aj Palestínčania majú za sebou históriu prenasledovania. A pobrežné mestá Haifa, Acra, Jaffa a iné vnímajú ako krajinu svojich otcov, odovzdávanú z generácie na generáciu až do nedávnych dôb.
Spoločné riešenie – „Izratína“
Preto Palestínčania budú veriť, že to, čo sa dnes nazýva Izrael, je súčasťou ich národa – aj keby si zabezpečili kontrolu nad Západným brehom a Gazou. A Židia budú veriť, že Západný breh je Samáriou a Judeou, časťou ich domoviny, aj keď tam bude vytvorený Palestínsky štát. Teraz, keď sa z Gazy stále dymí, stále prevládajú výzvy na rozdelenie, či dvojštátne riešenie. Ani jedno však nebude fungovať.
Dvojštátne riešenie vytvorí pre Izrael neakceptovateľnú bezpečnostnú hrozbu. Ozbrojený arabský štát, pravdepodobne na západnom brehu, by nechal Izraelu v jeho najužšom mieste desať míľ strategickej hĺbky. Okrem toho Palestínsky štát na západnom brehu a v pásme Gazy by minimálne riešil problém utečencov. Akákoľvek situácia, ktora ponecháva väčšinu Palestínčanov v utečeneckých táboroch a neponúka riešenie v rámci historických hraníc Izraela/Palestíny, nie je vôbec riešením.
Z toho istého dôvodu by nefungovala myšlienka rozdelenia západného brehu na židovské a arabské oblasti, s nárazníkovými zónami medzi nimi. Palestínske územia by nemohli pojať všetkých utečencov a nárazníkové zóny symbolizujú vylúčenie a rodia napätie. Izraelčania a Palestínčania sú tiež čoraz väčšmi prepojení, ekonomicky i politicky.
V absolútnom zmysle musia tieto dve komunity ostať v trvalej vojne, alebo sa musí nájsť kompromis. Kompromisom je jeden štát pre všetkých, „Izratína“, ktorá umožní ľuďom z každej strany cítiť, že žijú v celej krajine, a nezobrali im z nej žiadnu časť.
Kľúčovou podmienkou mieru je právo na návrat palestínskych utečencov do domovov, ktoré ich rodiny opustili v roku 1948. Je nespravodlivé, aby sa do Palestíny smeli sťahovať Židia, ktorí tam pôvodne nežili (a nežili tam ani ich predkovia), a aby toto právo nemali Palestínčania, ktorí odišli relatívne nedávno.
Faktom je, že Palestínčania v tej krajine žili a vlastnili farmy a domy do relatívne nedávneho času. Ušli zo strachu pred násilím zo strany Židov po roku 1948 – násilím, ktoré sa neudialo, no strach z ktorého vyvolal masový exodus. Je dôležité poznamenať, že Židia Palestínčanov nevytlačili násilne. Nikdy neboli „nežiadaní“. No napriek tomu, len celé územie „Izratíny“ dokáže prijať späť všetkých utečencov a nastoliť spravodlivosť, ktorá je kľúčom k mieru.
Asimilácia je v súčasnom Izraeli životným faktom. V krajine žije viac ako milión muslimských Arabov. Majú občianstvo a na politickom živote sa podieľajú spolu so Židmi, tvoria politické strany. Na druhej strane, na západnom brehu sú izraelské osady. Izraelské továrne závisia od palestínskej pracovnej sily, vymieňajú sa tovary a služby. Táto úspešná asimilácia môže byť modelom „Izratíny“.
Ak by sa nechali palestínski a izraelskí lídri viesť svojou vzájomnou závislosťou a historickým faktom židovsko-palestínskej koexistencie, keby dokázali hľadieť za horizont súčasného násilia a smädu po pomste, ak by dokázali hľadieť v ústrety dlhodobému riešeniu, potom by tieto dva národy zistili – a ja dúfam, že to bude radšej skôr, ako neskôr – že jedinou možnosťou na trvalý mier je žiť pod jednou strechou.
Článok bol uverejnený v denníku The New York Times
