Riešenia zo Švédska

Švédsko je už v súčasnosti krajinou, ktorá v Európskej únii najviac využíva obnoviteľné zdroje. Jeho vláda začiatkom februára prijala zásadné rozhodnutie – pripraviť ekonomiku na to, aby sa v priebehu 15 rokov zbavila závislosti od ropy. Švédsko už dnes získava väčšinu elektrickej energie z jadrových a vodných elektrární, od fosílnych palív závislé najmä v doprave. Pre krajinu je to pozitívne dedičstvo minulosti – švédska ekonomika bola v 70. rokoch veľmi negatívne zasiahnutá ropnými krízami a výraznym zvýšením cien. Rozhodovatelia to pochopili ako signál, že v záujme ekonomickej stability je potrebné iniciovať zmenu. Dokonca aj vykurovanie, ktoré je v severskej krajine veľkým faktorom spotreby, sa za posledných desať rokov preorientovalo najmä na využívanie geotermálnych zdrojov a prebytočného tepla z priemyselnej výroby. Ropa tak vykrýva len asi 32 percent celkovej energetickej spotreby – ešte v roku 1970 to bolo 77 percent. Z obnoviteľných zdrojov získavala krajina v roku 2003 až 26 percent spotrebovanej energie, v celej Európskej únii je to priemerne 6 percent. Obavy z kumulujúcich sa dôsledkov klimatických zmien a bezpečnosti dodávok ropy a zemného plynu a predpoklad rastúceho, respektíve minimálne vyrovnaného dopytu po energii viedli vládu k úsiliu o ďalšiu reformu energetickej politiky. Jednou z možností bola stavba ďalšej generácie jadrových elektrární, nakoľko tie súčasné pomaly prichádzajú na koniec svojho cyklu životnosti. V roku 1980 sa však Švédi v referende rozhodli, že sa má využívanie jadrovej energie v krajine postupne odbúrať. Hoci tento proces nie je ešte uzavretý, verejná mienka nie je naklonená návratu k atómovým elektrárňam. Vláda sa namiesto toho rozhodla investovať do rozvoja využívania obnoviteľných zdrojov, predovšetkým biopalív. Krajina ich môže získavať napríklad z rozsiahlych lesov, má však potenciál aj na využitie iných obnoviteľných zdrojov – napríklad vetra a prílivu. Spôsoby zbavenia sa ropnej závislosti hľadá komisia zložená zo zástupcov podnikateľskej sféry, akademických inštitúcií, farmárov i zamestnancov verejnej správy. Pre švédsky parlament pripravuje správu, predložená má byť v najbližších mesiacoch. Ďalším charakteristickým znakom švédskej politiky, a nielen v sektore energetiky, je teda cielené budovanie verejno-súkromných partnerstiev. Do riešenia problému vnášajú jednotliví aktéri rozličné pohľady, súčasne sa tým buduje širšia verejná podpora pre navrhnuté politiky, než keby sa o nich rozhodlo za zavretými dverami. Príkladom je aj plán konverzie automobilov z benzínu a nafty na etanol či iné biopalivá – vláda na ňom úzko spolupracuje s výrobcami áut Volvo a Saab. Vďaka vládnej podpore mohol zas papierenský priemysel vyvinúť technológiu využívania kôry stromov (čo bol dovtedy nevyužitý odpad) na výrobu energie, píly ju získavajú spaľovaním drevených zvyškov a pilín – opäť s využitím modernej energie minimalizujúcej environmentálne dosahy. Ak Švédsko vo svojom pláne uspeje, jeho ekonomika získa veľkú konkurenčnú výhodu – nebudú ju ovplyvňovať fluktuácie cien ropy a zemného plynu (od roku 1996 sa ceny ropy strojnásobili) a bude pripravená na (možno veľmi blízky) moment, keď svet zistí, že zásoby uhľovodíkových palív sú takmer vyčerpané. Hoci došlo Švédsko zatiaľ najďalej, nie je jedinou krajinou, ktorá sa rozhodla aktívne predchádzať energetickej kríze. Aj Island plánuje previesť do roku 2050 všetky autá a lode na jeho území na vodíkový pohon. Brazília zas chce do piatich rokov prebudovať 80 percent dopravného loďstva na etanolový pohon, pričom etanol by sa mal získavať z cukrovej trstiny. Ostatné krajiny prijímajú skromnejšie plány – Británia chce, aby v roku 2012 vykrývali biopalivá 10 percent jej spotreby, Spojené štáty, podobne ako Francúzsko, chcú energetickej kríze predísť budovaním nových jadrových elektrární.