Rezať a zahojiť

Keď ide človek pod nôž, zrazu vidí veci inak. Stokrát sa môže rozhorčovať nad drobnou korupciou v zdravotníctve. Tisíckrát môže hromžiť na nezáujem sestričiek i lekárov. Miliónkrát môže nadávať na celý systém. Ale keď ide pod nôž, vycíti zrazu v lekárovi inštinktívne kohosi iného. Kohosi závratne staršieho. Kohosi, koho si treba uctiť. V bázni sa pred ním skloniť. Liečiteľa. Medicinmana. Šamana. Toho, kto zápasí s duchmi, aby zachraňoval životy. Pravdaže, nie vedome. Človek v bielom plášti je stále tým istým človekom v bielom plášti. Akurát nám to jednoducho nedá. Neunikneme, nezbavíme sa pocitu, že mu treba čosi obetovať. Nejde tu čisto o peniaze. Nie náhodou patria k úplatkom v zdravotníctve oddávna naturálie – fľaša alkoholu, drahá bonboniéra, či na vidieku dokonca mäso a vajíčka. Nie je to ekonomická výmena v bežnom trhovom slova zmysle. Skôr tu pretrváva prastarý vzťah daru, ktorý antropológovia pozorujú u prírodných národov. Darom si vykupujeme zvýšenú pozornosť pána nad životom a smrťou. Lenže tento pán – či veľmi často pani – už dávno nie je uctievanou hlavou malého prírodného spoločenstva. Vo svojom bielom plášti je len malou súčasťou systému, ktorý má už pramálo spoločného s niekdajším stavom. Komplikovaného, byrokratického systému – bez ohľadu na to, či formálne patrí do verejného, alebo súkromného sektora. Na štát sa u nás nadáva rado, často – a mnohokrát oprávnene. Ale systémové chyby verejného sektora sa málokedy napravia tým, že sa na ne nalepia ešte aj systémové chyby sektora súkromného. Učebnicovo dokonalá konkurencia, ktorá stláča ceny výrobkov až na náklady, v praxi neexistuje. Na trhu, kde sa pohybuje len zopár veľkých hráčov, nemožno očakávať blahodarné konkurenčné účinky. Ich zisky nevznikajú z efektívnosti, ale naopak, z neefektívneho fungovania trhu. V poisťovníctve je tento jav známy dávno: vyberať si treba tých poistencov, ktorí budú dobre platiť, ale na ktorých nebude treba vynakladať veľa peňazí. V angličtine má tento jav pekné meno „cherry-picking“. Chápete – ako keď sa vyberajú čerešne z koláča. Zatiaľ u nás máme podivuhodný zmiešaný systém. Štát povinne núti ľudí, aby odvádzali do systému svoje peniaze. To má svoje dôvody, známe v ekonómii ako krátkozrakosť (myopia) a obmedzená racionalita jedinca. Už menej jasné je, prečo by sa z tohto povinne vybratého desiatku mali živiť súkromné spoločnosti, ktoré majú poskytovať presne to isté, čo neziskové spoločnosti verejné. Doplnkové zdravotné poistenie, pri ktorom si ľudia sami dobrovoľne doplácajú na akýsi nadštandard nad úroveň, ktorú spoločnosť považuje za právom očakávanú – to by bola jedna vec. Ale bohatnúť z príspevkov, ktoré by inak išli na platy lekárom, sestričkám a na zdravotné vybavenie? Bobtnať z povinne vyberaných peňazí? Naposledy sa takýmto spôsobom u nás kedysi financovala cirkev. Za feudalizmu. Keď ide človek pod nôž, vidí veci zrazu inak. V lekárovi cíti možného spasiteľa i možného ničiteľa. Hľadí naňho s bázňou a chce si ho udobriť. Nikomu to nemožno zazlievať. Ale systém – ten by žiadnym nedotknuteľným božstvom byť nemal. Nemal by rozhodovať o živote a smrti. Mal by poslúchať.