Keď som pred časom zase raz tak hútal nad skazenosťou tohto sveta, znova som na voľačo prišiel. Keď sa totiž povie, že civilizácia sa rúti do záhuby, tak na tom nie je strašná len tá záhuba, ale aj to rútenie. Lebo tempo života (aspoň na tom bájnom Západe), myslím, už prekročilo pre nás optimálnu hranicu. Rýchlosť, s akou treba žiť, je už dávno doslova neľudská. Prejsť z tohto sveta na zapatistické územie bolo ako vyjsť z hrkotu, trmotu a vrmotu rozhorúčenej fabriky a ponoriť sa do tichého a chladivého horského jazierka. Priznávam bez mučenia, že aj preto bolo v Oventicu tak príjemne. Veď okrem troch hodín španielčiny denne nebolo nijakých povinností a dokonca sa vyparil aj onen nástojčivý pocit, že za každú cenu treba využiť každučkú sekundu každučkej minúty každého dňa. Také malé revolučné prázdniny. Tiempo zapatista mi skrátka sedelo. A vôbec ma netrápilo, keď sa všetko začínalo možno aj o hodinu neskôr, ako to bolo dohodnuté. Veď sa nebolo kam ponáhľať. Čas jednoducho plynul akosi pomalšie, ľudskejšie. Skoro ako hmla, ktorá sa na Oventic valila tiež pomaly, ale zato veľmi isto, až zrazu nebolo vidieť viac ako na meter dopredu. Betónová cesta zmizla v bielych chuchvalcoch a pôsobila zrazu tajomne ako nejaká štartovacia rampa kozmických lodí. Lenže hmla sa neuspokojovala s tým, že sa rozprestrela dookola, nasledovala nás aj dovnútra nášho honosného dreveného „penziónu č. 5“. Tenké laty, z ktorých bol prístrešok postavený, k sebe nijako tesne nepriliehali, a ako tak človek sedel na posteli a hral, čítal či rozprával sa, videl, ako cez škáry medzi nimi pomaly, nevzrušene, nonšalantne hmla strká dnu svoje chápadlá, krútiace sa vo vzduchu sťa vlákna jemnučkej vaty. Vyzeralo to ako na rockovom koncerte. „Zatvárajte pred ňou aspoň dvere,“ prosieval nás Joaquín. „Chúďatká knižky, veď im tá vlhkosť tak škodí…“ Ľavica nikdy nevyhrá, ale zato má krajšie pesničky Ak si kazíte chuť mrazenými polotovarmi, či nebodaj výrobkami nadnárodnej siete Pizza Hut, vedzte, že tú najlepšiu pizzu treba zamiesiť pod holým hviezdnatým nebom a potom ju upiecť v obrovskej peci, ktorá vyzerá troška ako iglú a troška ako protitankový bunker. Pravda, treba sa chrániť pred – „Bacha na toho psa, zožerie nám všetky sardinky!“ – nevítanou pozornosťou neuveriteľne dobiedzavých tzv. priateľov človeka. Inokedy sme si dlhé jarné večery spríjemňovali šnapsu podobnou kartovou hrou, kde sa po každom kole rozdeľovali funkcie od „prezidenta“ až po (s prepáčením) „hajzla“. Neverili by ste, aký kopec srandy dokáže z triednych podtónov takejto hry („Vy tam dolu v podpalubí, držte hubu a krok!“ – „Hej, veď počkaj, my utlačované masy ťa raz zvrhneme!“) vyžmýkať svorka zaprisahaných ľavičiarov! Alebo sme strávili noc pri gitare, okrem iného aj rozjarenou (ale bez tequily – v zapatistických oblastiach platí suchý zákon) improvizáciou nových slôh do istej známej odrhovačky: „Aby mohol byť človek vegetariánom v Oventicu, vyžaduje si to od neho návyk na fazuľu – tancuj La Bambu…“ Tú gitaru som si kúpil 24. decembra ako vianočný darček, určený na roztrieskanie. Nie že by som si chcel osvojiť maniere profesionálneho rockera – aspoň dokiaľ sa tak nenaučím hrať. Len som jednoducho rátal s tým, že na cestách-necestách to pádlo obijem o všetky prítomné rohy. Preto som aj hľadal čosi za primerane lacný peniaz. Bola to jedna z najlepších investícií v živote. Na jednej strane som sa totiž naučil pár nových pesničiek (napríklad onen skvelý Cholesterol, z ktorého som spomínal úryvok minule), ale najmä ma prekvapilo, ako sa páčili tie české evergreeny, čo som si brnkal len tak pre seba. Najprv som v záujme pravdy aj vysvetľoval, že tak a tak, spievam po česky, česká kultúra bývala dominantná atď. Ale po chvíli som to nechal tak. Jednak to bolo na nich zložité a jednak sa mi nechcelo. Nakoniec, povedal som si, veď ja tu vlastne pácham takú drobnú historickú spravodlivosť. Keď o nás na celom svete hovoria, že sme Česi, tak si pre zmenu pár cudzincov môže až do smrti myslieť, že taká Bedna vod whisky je slovenská pesnička, no nie? Podiel práce na poľudštení postmodernistov Samozrejme do dní v Oventicu sa vošlo aj veľa siahodlhých politických diskusií – alebo aj nepolitických, ako keď sme sa pochytili s Terrym, z ktorého sa vykľul hrozný postmodernista. Ak náhodou neviete, čo to je, ani sa nepýtajte… Ale aj keď je to príjemné, človek nemôže sedieť v tiende a rozoberať otázky existencie objektívnej pravdy donekonečna. Nutkalo nás to nejako priložiť ruku k dielu. Celé hodiny sme o tom dokázali dišputovať! Ale nie, naozaj sme sa ponúkli do práce a dokonca aj takej, čo veľmi nevoňala – totiž do čistenia záchodov. Naši hostitelia nás však s vďakou odmietli – z výchovných dôvodov to bola úloha študentov povstaleckej strednej školy. Troška nás to mrzelo, lebo tí sa mali vrátiť z prázdnin až týždeň po našom odchode. No čuduj sa svete, už na druhý deň boli wécka vyblýskané a vydezinfikované. Hádam nejakých pre to nestiahli predčasne zo žatvy? Školský rok sa prispôsobuje svojím rytmom poľnohospodárskemu, takže tie prázdniny až také prázdne nebývajú. Nakoniec sme skončili na stavbe druhej budovy školy. Preosievali sme piesok do malty. Inak, moji compaňeros ani netušili, že práve to je účel. O niečom to vypovedá. Ľavičiari to síce boli, ale od ozajstnej fyzickej roboty na hony vzdialení. Jedného dňa napíšem niečo aj o tom, ako sa „pracujúci hlavou“ rozišli s „pracujúcimi rukou“ a aké fatálne následky to malo. Polovičný ekonóm vo mne predpokladal, že chlapíci, ktorí ten piesok preosievali dovtedy, si nájdu dajakú inú robotu – teda, že sa vďaka našej troške do mlyna stavba aspoň troška urýchli. Ale nie. Jednoducho si urobili hodinovú prestávku a pokukovali po nás. Pozorovateľ cudzích kultúr to považoval za tému na zamyslenie, ale polovičný ekonóm len vzdychal. Taká neefektívnosť! To sa mu v Oventicu stalo viackrát, tak som mu vtedy pripomínal jeden citát, ktorý sa na tamojšiu skúsenosť hodil dokonale: „Mnohému z toho som nerozumel, ba niečo sa mi dokonca ani nepáčilo. Ihneď som však pochopil, že je to stav vecí, za ktorý je hodné bojovať.“ Madrid sa presťahoval do Mexika Tak zhodnotil George Orwell v roku 1936 revolučnú Barcelonu. Orwellove zážitky zo španielskej občianskej vojny, ako ich spísal v Pocte Katalánsku, mi vôbec chodili v Oventicu po rozume ustavične (mimochodom, vrelo odporúčam, najmä ak od neho poznáte len 1984). Veď si len zoberte: všade dookola španielčina, zima, blato, fazuľa a revolúcia. Presne ako z katalánskeho frontu! A tak ako do Španielska prichádzali na pomoc revolúcii ľudia z celého sveta, prichádzajú teraz aj do Chiapas. Je tu iba jeden drobný rozdiel: v Mexiku sa nestrieľa. Aspoň nie teraz a aspoň nie na nás. Interbrigadisti 21. storočia prichádzajú do Mexika práve preto, aby sa ani znova strieľať nezačalo – sú tu ako dobrovoľníci mieru, nie vojny. Oproti vtedajším kolegom je to naozaj úplné leháro. Nadajte mi do idealistov, ale nedá mi, aby som to nepovažoval za známku určitého pokroku. Revolúcia za status quo? Určite vám vŕta hlavou jedna otázka. Alebo by aspoň mala, po všetkých tých rečiach o revolúcii. Sú zapatisti komunisti? Pre niektorých z vás je toto slovo nadávkou, pre iných zase najväčšou pochvalou. Ešteže to nemusím rozsudzovať, lebo zapatisti nie sú komunisti ani v jednom, ani v druhom zmysle slova. Už len preto nie, že ich revolúcia je vlastne ešte predkapitalistická. Mexiko si môže pekne-krásne byť súčasťou „svetovej kapitalistickej sústavy“ , ale sem do Chiapas trh ešte tak celkom nedorazil. Indiáni obrábajú pôdu, ktorú kolektívne vlastní celá dedina, takzvané ejido. Za nejakú tú kukuricu a kávu síce peniaze dostanú, ale v podstate sa z dopestovaného živia sami. Nedotknuteľnosť pôdy ejíd im od mexickej revolúcie zaručovala aj ústava. Ale už nezaručuje. To by tak bolo, aby rovno pod nosom Spojeným štátom ležali ladom nevyužité, ba ešte aj neexistujúce trhy! To žiadna globalizácia hodná tohto mena nemôže dopustiť. A tak sa podpisom zmluvy o voľnom obchode – NAFTA – zmenil aj onen článok ústavy. Zrazu sa s pôdou ejíd mohlo začať voľne obchodovať. Že to znamená rozsudok smrti nad indiánskymi komunitami, to podpisovačom zmluvy bolo jedno – čo zapatisti veľmi dobre chápu: „Pre globálny kapitalizmus neexistujeme. Nenakupujeme totiž, ani nepredávame. Všimne si nás až vtedy, keď mu zrazu stojíme v ceste.“ No tak sa mu teda do tej cesty postavili, práve v deň, keď NAFTA vstúpila do platnosti. Ale to vlastne nie je celkom presné, oni sa do nej totiž ani nestavali; stáli tam od začiatku. Boli tu predsa prví. Votrelcom je trh. Indiáni mu nemajú prečo ustupovať – a vlastne ani veľmi kam. Zápas zapatistov je v mnohých ohľadoch hlboko inšpirujúci, ale netreba zabúdať, že je to v prvom rade zápas obranný. Revolúcia za zachovanie doterajšieho stavu. Takéto obranné boje slabých proti silným sa samozrejme vedú odnepamäti. Novátorstvo marxizmu, keď sa zrodil, bolo v tom, že na túto pôvodne čisto obrannú pozíciu naštepil aj nejaký pozitívny cieľ. Už nemalo ísť len o to, nedať sa systému, ale prejsť do útoku a ten systém zmeniť. Heslovito povedané, marxizmus rovná sa triedny boj plus utopický socializmus. Ibaže tento utopický socializmus, „raj na zemi“, sa nepodarilo uskutočniť marxistom ani jedného zafarbenia. A koniec sovietskeho experimentu tento neúspech priklincoval. Preto sa teraz zase nachádzame len vo fáze obranných bojov, a to bojov najrôznejšieho druhu – od Bolívie, kde obyvatelia slumov spoločnými silami zastavili privatizáciu vodární, až po Britániu, kde ctihodné paničky odmietajú nechať si tlačiť do hlavy geneticky modifikované kaleráby. Pozitívna vízia nejakého konkrétneho cieľa, ktorý by dokázal zjednotiť rôznorodé zápasy Života proti Mašine, zatiaľ neexistuje. Ak máte v zálohe nejakú šikovnú a najmä uskutočniteľnú utópiu, ktorá by sa na túto úlohu hodila, sem s ňou…
