OSN už na začiatku 90. rokov rozhodla, že okrem každoročného Dňa seniorov (1 .október) bude navyše tejto časti spoločnosti venovaný celý rok. Generálny tajomník OSN Kofi Annan 1. októbra 1998 vyhlásil, že nie je správne „karikovať staré osoby len ako penzistov, ale hľadieť na nich ako na spoluúčastníkov celosvetového procesu rozvoja a modernizácie“. Hlavné heslo pre Medzinárodný rok seniorov preto nie náhodou znie: „Smerujme k spoločnosti pre všetky generácie“.
Vystúpenia podobného druhu sú podmienené viacerými okolnosťami. Predovšetkým na Západe rastie podiel osôb starších ako 65 rokov. Dnes je to okolo 14% a za 25 rokov to zrejme bude okolo 20%, ak pravda nedôjde k migračnému prílevu z oblastí mimo krajín OECD.
Narastá politický vplyv seniorov
Už dnes sú seniori vplyvnou skupinou vďaka svojej organizovanosti v mnohých civilizačne vyspelých štátoch. Je to napr. Americká asociácia dôchodcov so svojimi 33 miliónmi členov, 1700 platenými zamestnancami, desaťnásobkom školených dobrovoľníkov a ročným rozpočtom vo výške 5,5 miliárd dolárov. Jej vplyv je cítiť hoci v predvolebných kampaniach a môže byť v budúcnosti ešte oveľa silnejší. Píšu o tom William Sterling a Stephen Waite vo vlani vydanej knihe Hospodárstvo v podmienkach nárastu seniorov – budúcnosť vašich peňazí v nadchádzajúcich generačných bojoch. Táto kniha tiež upozorňuje na narastajúci politický vplyv hnutí a organizácií občanov v tzv. treťom veku. V roku 1995 v Taliansku vládou Silvia Berlusconiho a jeho hnutím Forza Italia zmietalo viacero politických búrok, ktorým zväčša dokázala odolať, s výnimkou reformy dôchodkového zabezpečenia. Tá jeho koalíciu stála existenciu. V Holandsku sa v tom istom roku odnikadiaľ vynorila Strana dôchodcov a tamojší parlament bol nútený odvolať už schválené škrty dôchodkových dávok. Francúzska pravicová vláda prišla v roku 1996 s návrhom na zníženie dôchodkov, čo vyvolalo vlnu štrajkov a demonštrácií. Ďalší rok vláda padla, hoci boli na to aj iné dôvody.
Pravda, sú aj opačné názory, podľa ktorých narastajúci počet seniorov nie je braný dostatočne do úvahy napr. ani v OSN. Viceprezident Centrálnej banky v New Yorku a prezident amerického Inštitútu pre medzinárodnú ekonomiku Peter Peterson tvrdí, že nestačí iba vyhlásenie Medzinárodného roku seniorov 1999, ale je treba pripraviť celosvetovú konferenciu OSN o problematike starých ľudí, podobne ako tomu bolo v roku 1995 k otázke situácie žien.
Iný vplyvný Američan, profesor Lester Thurow, autor knihy Budúcnosť kapitalizmu (1996), naopak predpokladá, že vplyv „skôr narodených“ – a to aj negatívny – pozoruhodne narastie, obzvlášť v USA. Napísal, že po roku 2010 tam vypukne „revolúcia starých proti mladým“. Minulý rok v novembri poskytol rozhovor poľskému denníku Gazeta Wyborcza. v ktorom vyhlásil, že v USA dôchodcovia hlasujú proti výdavkom na vzdelávanie, výskum, či infraštruktúru a myslia iba na svoje záujmy.
Súčasná situácia vo svete
V krajinách, ktoré sú združené v OECD, sa predpokladá, že ženy narodené v roku 1998 sa v priemere dožijú 79 a muži 70 rokov, najlepšie na tom budú Japonci. V najmenej rozvinutých krajinách, ktorých je okolo päťdesiatky, by sa mali ženy narodené minulý rok dožiť iba 51 a muži 49 rokov. V rozvojových krajinách, ktoré sú na tom lepšie, by sa muži mali dožiť 62 a ženy 65 rokov.
V súčasnosti je na našej planéte vyše 6 miliárd obyvateľov, v roku 2025 by ich podľa jedného scenára OSN mohlo byť 9 miliárd. Počet seniorov by mal v rámci týchto troch miliárd narásť o zhruba 800 miliónov, zatiaľ čo počet ľudí mladších, než je vek 65 rokov by narástol o 2200 miliónov. Na Západe sa teda predpokladá rast podielu seniorov v rámci obyvateľstva počas budúcich 25 rokov, ale nie prílišné zvýšenie ich počtu. Tam sa totiž očakáva stagnácia rastu populácie a väčšinou priamo pokles; určitou výnimkou by bola Severná Amerika. Dá sa teda vychádzať z toho, že v rámci OECD budú v roku 2025 na jedného dôchodcu pripadať maximálne dvaja zárobkovo činní, ale skôr iba jeden a pol. Veľký vplyv na štruktúru štátnych rozpočtov je teda nepochybný. Na tzv. Juhu a Východe síce pribudne počas budúceho štvrťstoročia zhruba viac ako pol miliardy seniorov, ale ich podiel na počte obyvateľstva sa zmenší. Revolúcia dlhovekosti sa teda síce prejaví aj v týchto regiónoch, ale v špecifickej podobe a v ďaleko menšej miere. Už spomínaný profesor Peterson sa pýta: „Stane sa deliaca čiara medzi mladými a starými obdobou hranice medzi Severom a Juhom?… Nebude za 25 rokov možné hranicu medzi dnešnými „bohatými“ a „chudobnými“ krajinami charakterizovať skôr ako hranicu medzi rastom a úpadkom, prebytkom a deficitom, expanziou a ústupom, budúcnosťou a minulosťou?“
Kto žije ešte v biede
Prezident Svetovej banky James Wolfensohn sa podľa novín International Herald Tribune domnieva, že v súčasnosti žije v úplnej biede 1,5 miliardy ľudí, nemalá časť z nich sú práve rovnako aj starí ľudia. Ako hranica biedy sa považuje denný príjem 1 dolár a menej, a podľa Wolfensohna počet ľudí žijúcich v úplnej biede nielen relatívne, ale aj absolútne narastá. Jeho prvý námestník Joseph Stiglitz k tomu dodal, že situácia sa v porovnaní s rokom 1989 zhoršuje i v krajinách bývalého sovietskeho bloku, obzvlášť v rámci Spoločenstva nezávislých štátov. Jeho článok má názov „Svetová vojna s biedou ešte nie je vyhraná“. Pritom bieda sa dotýka aj časti – hoci podstatne menšej – populácie na Západe, kde sa naviac zväčšuje priepasť medzi 20 % horných a 20 % dolných vrstiev. Vyskytuje sa, pravda, názor, že rast techniky a produktivity práce prebehne rýchlejšie než vytváranie nových pracovných miest a že teda východiskom bude okrem iného aj znižovanie veku odchodu do dôchodku. Hovoril o tom známy nemecký filozof Jürgen Habermas na minuloročnom predvolebnom zhromaždení SPD za prítomnosti Gerharda Schrödera.
Podľa českého sociálnodemokratického časopisu Trend
