Cesty reštitúcií na Slovensku sú nevyspytateľné a ich dôsledky ešte viac. Mečiarova vláda s halasnou podporou poslancov za KDH svojho času z politicky účelových dôvodov veľkoryso, či skôr vzhľadom na skromné ekonomické pomery našej krajiny rozšafne prekročila v tomto smere rieku Rubikon – povestný 25. február 1948. Cirkvám umožnila, aby sa prihlásili o svoj pôvodný majetok, ktorý stratili ešte pred víťazstvom pracujúceho ľudu. Kto sa vtedy proti tomu ozval, hneď ho označovali za zarytého neznaboha a antidemokrata. Podpísali sa rozličné zmluvy o dočasnom prenájme, ktoré výdatne pustili žilou nášmu schudobnenému zdravotníctvu, školstvu, či rezortu sociálnych vecí. Cirkvi a náboženské spoločenstvá však postupne tieto zariadenia priamo preberajú.
V príjemnej záhradnej štvrti Bratislavy na Šulekovej ulici bola chýrna ženská klinika, ktorá mala dobré meno už za prvej ČSR, a tak ju i po vojne dlhé desaťročia uznanlivo označovali za židovskú nemocnicu. Nejedna Bratislavčanka i obyvateľka z vidieka si priala práve tam priviesť na svet svoje dieťa. Kto si myslel, že po reštitúciách k zohratému tímu skúsených zdravotníkov prostredníctvom reštituenta – Židovskej náboženskej obce pribudne zahraničný kapitál a s ním aj moderné vybavenie, hlboko sa mýlil. V júni 1999 lekárov i zdravotné sestry doslova rozohnali do troch rozličných nemocníc v hlavnom meste. Potom štyri mesiace v rozsiahlej troj- až štvorpodlažnej budove „strašilo“, neskôr dostala sotva jedno poschodie k dispozícii akciová spoločnosť ISCARE (Centrum asistovanej reprodukcie). Najnovšie tu sídli aj Avira dance club, a tak večer čo večer – pre istotu pri otvorených oknách – na plné „pecky“ púšťajú rytmickú hudbu a tancujú sa latinskoamerické tance. Zbohom, ticho, pod Slavínom! Ak táto nová terapia prospieva k zvýšenej reprodukcii nášho populačne zdevastovaného obyvateľstva, tak sa, samozrejme, reštituentom za kritiku ospravedlňujem.
