Skúsenosti dobrovoľných ochranárov s ignoranciou úradov pri ochrane životného prostredia dokazujú, že Slovensko nie je právny štát. Sme krajina, v ktorej reálna účinnosť zákona závisí od situácie a od spoločenskej sily dotknutej osoby či inštitúcie. Jednoducho povedané, niekto zákony dodržiavať musí, a ak nie, je za to potrestaný. Iný to nerobí, a nič sa mu nestane. Platí to pre štát, ako aj pre súkromníkov. Porušovanie zákona neodstraňovaním nelegálnych skládok „bežného“, ale aj nebezpečného odpadu či inváznych rastlín štát a samospráva „ospravedlňujú“ nedostatkom financií. V prvom rade je to dôkaz, že vládu a poslancov často ani nezaujíma, či prijímaný zákon môže byť reálne dodržiavaný. Na jednej úrovni vyhlášky a nariadenia, na druhej zákony sa prijímajú bez toho, aby predkladatelia vopred kvantifikovali potrebné materiálno-technické, personálne a finančné zdroje, a to najmä v súvislosti so štátnym rozpočtom. A keď sa zistí, že na dodržiavania zákona či vyhlášky niet dosť peňazí, tak ich všetci zodpovední potichu ignorujú a na upozornenia radšej nereagujú alebo len bezmocne rozhodia rukami. Pritom to neplatí len pri ochrane životného prostredia, ale aj v sociálnej oblasti alebo v zdravotníctve. Obhajovať nedodržiavanie zákona nedostatkom peňazí je však veľmi nebezpečný precedens. Právny štát nemôže stáť na tom, že zákony budú platiť iba pre tých, ktorí majú pocit, že to momentálne finančne či materiálne zvládnu. Lebo v takom prípade sa môže stať, že ľudia i firmy prestanú platiť dane, prestanú platiť odvody či miestne poplatky s tvrdením, že práve teraz na to nemajú, ale nech sa na nich daňový úrad či zdravotná poisťovňa s dôverou obrátia o rok. Samozrejme, obyčajným ľuďom nič také „nehrozí“. A tak sa dodržiavanie zákona u nás už dávno zmenilo na hru „kto z koho“. A pri tomto type „zábavy“, bohužiaľ, väčšinou platí, že „väčšia berie“. Radoví občania však „väčšiu“ v rukách ani v rukáve zvyčajne nemávajú. Autor je stály spolupracovník Slova
