Rejkjavík

Letela som cez Kodaň. Dánskymi aerolíniami zo Schwechatu do Kodane a odtiaľ lietadlom Icelandair do Rejkjavíku. Tak sa na Island zvyčajne lieta. Všetci, čo cestujú na Island, sa z celého sveta zlietajú do haly kodanského letiska a čakajú na lietadielko do Rejkjavíku. Na lietadlo, ktoré pôsobí trochu rozhegane. Akoby bolo poskladané z častí detskej skladačky alebo narýchlo stlčené z neopracovaných drevených dosák. Na Islande je všetko drevené. No nie také drevené, ako by sme si predstavovali. Nie také hladko drevené, ako v našich obchodoch so škandinávskym nábytkom. Island nie je tak zdravo drevený ako IKEA. Ani jedlo tu nie je také ostentatívne zdravé ako tam v reštauráciách so sterilne plastovými stoličkami. Žiadne ryby varené na vode, ktoré sa dajú plastovým príborom rozobrať na jednotlivé vlákna. Ani malé okrúhle zemiaky, hladké a jasne oddelené jeden od druhého. Žiadna nouvelle cuisine, zdravé kúsky jedla poukladané na veľkom tanieri. Island je ošúchane drevený. Ako záhradné stoličky, čo omylom ostali cez zimu v záhrade. Vystúpim do tmy a dažďa. Island je na prvý pohľad iný svet. Nie veľmi prívetivý. Z islandského letiska Keflavík chodia do Rejkjavíku autobusy a každý autobus nadväzuje na priletené lietadlo. Ak o tom návštevník nevie, môže na nasledujúci spoj čakať aj niekoľko hodín. V letiskovej hale sedia ľudia, čo zmeškali autobus. Na ruksakoch. Zvláštny druh turistov, ktorí prišli kvôli prírode. Vonku fúka vietor, je tma a leje. Odletela som z letnej Viedne a som neprístojne ľahko oblečená. Vyjdem pred letisko a zapálim si cigaretu, ale ruky mi omŕzajú a cigareta vo vetre nehorí. Okrem toho sa mi zdá, že v tejto čistej, priezračnej krajine, ako si ju predstavujem na základe turistických sprievodcov, by sa nemalo fajčiť. Práve toto je na Islande mätúce. Island sa zdá byť ako fotografie vytlačené na drahom kriedovom papieri. A niektoré jeho časti také naozaj sú. Juhoislandský národný park Skaftafel, ktorý vyráža dych. Modrá lagúna v Keflavíku, ktorá vonia sírou a z ktorej stúpa para, zodpovedá archetypu krásy. Ľadová lagúna s kryhami, nad ktorými zapadá slnko, vyzerá ako z Andersenovej rozprávky. Turista fotografuje a fotografuje. A na druhej strane je Island drsný ako to neohobľované drevo. Túto temnú stránku Islandu spracoval mladý islandský spisovateľ Hallgrímus Helgason v knihe 101 Reykjavik, ktorú poznajú asi predovšetkým filmoví diváci z jej – podľa môjho názoru nie veľmi podarenej – filmovej verzie. Kniha je na prvý pohľad príbehom 28-ročného Hlynura, ktorý sa, ako toľkí literárni hrdinovia tejto doby, potĺka svetom bez cieľa a bez zamestnania, z párty na párty, z klubu do klubu. V skutočnosti je však hlavným hrdinom príbehu skôr mesto Rejkjavík, ale nie vo svojej slnkom osvetlenej, turistickej podobe. Toto rejkjavické protirečenie vyjadruje sám Hlynur vetou: „V škatuľke cigariet je viac myšlienok ako vo všetkých islandských ságach dohromady.“ Rejkjavík je neveľký. Bývame na dosť vzdialenej periférii, neďaleko rejkjavickej budovy IKEA a samoobsluhy Bónus, vôbec najlacnejšieho obchodu na Islande, ktorého symbolom je ružové prasiatko. Keďže Island je tradične jednou z najbohatších, a tým i najdrahších krajín na svete, prídu lacné potraviny vhod. Hoci domček, v ktorom máme prenajatú izbu, je z rejkjavického hľadiska na konci sveta, cesta peši do centra trvá asi štyridsať minút. Pekných štyridsať minút po morskom pobreží, kde za zátokou vidno kopec Esja, vyhasnutú sopku a víkendový výletný cieľ obyvateľov mesta. Po ceste modernú striebornú sochu vikingskej lode, jeden z monumentov, pri ktorom sa patrí odfotografovať. Potom, keď sa opustené pobrežie ako rieka nakoniec vlieva do živého prístavu, vetví sa na úzke uličky s rybárskymi lokálmi, v ktorých sú ošarpané drevené stoly a rybacia polievka sa servíruje v miskách z obitej keramiky. Vedľa ligotavého turistického obchodu plného islandských svetrov, plyšových trollov a elfov, pohľadníc s polárnou žiarou a cédečiek Björk je trhová hala pripomínajúca letiskový hangár. Predavači v kožušinových vestách stoja za drevenými stolmi s kopami sušených aj čerstvých rýb. Široko ďaleko páchne všetko rybacinou. Pochúťkou sú sušené rybacie lupienky. Okrem toho množstvo stánkov, v ktorých Číňania ponúkajú svoj lacný čínsky tovar. Sponky, koženkové peňaženky, umelohmotné náramky, prívesky s čínskymi znakmi. A vzadu obrovská kaviareň. Predáva sa tu zmrzlina obsypaná bergamotom. Bergamotové kúsky chutia ako kamenie. Vypľúvam ich na servítku. Káva na Islande nestojí za nič. Servíruje sa v termoskách a je takmer priehľadná. V kaviarni tržnice, ktorá pripomína garáž, vysedávajú bezdomovci a rodiny na nedeľnej prechádzke. Keby som bývala v Rejkjavíku, tiež by som sem v nedeľu chodila na kávu. Hneď za tržnicou je hlavná ulica, Laugavégur. Cestovné kancelárie a lesklé kaviarne pre turistov. Vraj každý piatok si sem Islanďania chodia vypiť. Tiahnu z krčmy do krčmy ako sťahovavé vtáky. Na Islande som strávila mesiac a veľa času sama. Okrem asi desaťdňovej okružnej cesty po ostrove celý čas v Rejkjavíku. Island je kombináciou svetla a tmy. Slnka, čo ožaruje hladinu jazera pred moderne presklenou budovou radnice, v ktorom sa čľapkajú kačky. A tmavého vetra a nezhovorčivých ľudí v krajine, v ktorej sa veľa pije, fajčí a v ktorej je najväčší podiel vydaných kníh na jedného obyvateľa. Keď som odlietala, vystúpila som z lietadla Icelandairu oblečená v zimnej vetrovke na teplom kodanskom letisku. Vyzerala som, akoby som priletela z iného sveta. Autorka je spisovateľka