„Regulárne a bezproblémové“ voľby

17. októbra 2004 sa v Bielorusku konali parlamentné voľby a referendum o ústavnom dodatku, ktorý mal zrušiť obmedzenie, že prezident môže svoj úrad zastávať iba počas dvoch funkčných období. Vo voľbách sa do parlamentu nedostal ani jeden opozičný kandidát a na referende sa podľa oficiálnych výsledkov zúčastnilo 90 percent voličov, z ktorých takmer 80 percent hlasovalo za navrhovanú zmenu ústavy. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorá priebeh volebného procesu podrobne monitorovala, upozornila v tejto súvislosti na markantné porušovanie základných princípov demokratických a slobodných volieb. Bieloruských volieb a referenda sa ako pozorovatelia pozvaní tamojším parlamentom zúčastnili aj komunisti Karol Fajnor a Ivan Hopta. Oni tieto voľby označili za regulárne a bezproblémové. Povedali to tak aj pre bieloruskú štátnu televíziu, ktorá tieto vyjadrenia náležitým spôsobom propagandisticky využila. Vzhľadom na to, že som sa ako pozorovateľ OBSE zúčastnil týchto volieb, rád by som na základe svojej osobnej skúsenosti priblížil to, čo obaja slovenskí poslanci zhodnotili ako regulárne a bezproblémové voľby. *** Priebeh bieloruských parlamentných volieb a referenda bol dopredu zrežírovaným predstavením. Registrácia potenciálnych poslancov sa končila mesiac pred voľbami a z celkového počtu 692 kandidátov bolo 312 neakceptovaných regionálnymi volebnými komisiami. Veľmi často sa tak udialo len na základe skutočne formálnych dôvodov, keď najbežnejším z nich boli nepresné údaje o príjmoch a majetku. V niektorých prípadoch dôvodom na vyradenie zo zoznamu kandidátov bola suma nižšia ako našich 300 korún či rozdielne údaje o príjme, ktoré zamestnávateľ poskytol kandidátovi a regionálnej volebnej komisii. V tejto súvislosti asi neprekvapí to, že vyraďovanie kandidátov najviac postihlo opozíciu a že v 10 z celkového počtu 110 volebných obvodov zostal voličom na hlasovacom lístku len jediný kandidát. Zaregistrovaným opozičným kandidátom poskytovala vládna moc svoju náležitú pozornosť. Bežnou súčasťou bieloruskej reality boli zákazy predvolebných mítingov, záhadné vykrádanie straníckych centrál, domové prehliadky či zadržiavanie opozičných aktivistov. Aj výber členov volebných komisií prebehol podľa pravidiel, ktoré zďaleka nepomohli urobiť bieloruské voľby transparentnejšími a slobodnejšími. Štátna správa bola totiž poslednou inštanciou, ktorá schvaľovala nominácie politických strán, občianskych združení či tzv. pracovných kolektívov na členov volebných komisií. Výsledkom tohto schvaľovania bolo to, že len sedem percent členov regionálnych volebných komisií bolo nominovaných politickými stranami. V okrskových volebných komisiách bol tento počet dokonca nižší než jedno percento. Sám som navštívil vyše dvadsať týchto komisií a nenatrafil som tam na žiadneho reprezentanta politickej strany či občianskeho združenia. Ich členmi boli v mojich prípadoch výhradne zástupcovia tzv. pracovných kolektívov (zamestnanci štátnych podnikov) a predsedami komisií boli zvyčajne ich bezprostrední nadriadení, resp. priamo pracovníci štátnej správy. Zaujímavé na celej záležitosti je, že práve mnohým pracovníkom bieloruskej štátnej správy sa budú pracovné zmluvy obnovovať práve mesiac po voľbách… V skupine domácich volebných pozorovateľov bol počet politických nominantov o niečo vyšší. Po jednom či dvoch sa dali stretnúť takmer v každej volebnej komisii, no ich počet sa v priebehu volieb postupne znižoval. Hlavnou príčinou tohto stavu bolo to, že ich predsedovia komisií jednoducho vykazovali z volebných miestností. Osobne som bol svedkom troch takýchto prípadov, keď boli pozorovatelia za policajnej asistencie nútení opustiť hlasovaciu miestnosť, lebo upozorňovali na porušovanie volebných pravidiel (na čo však mali zo zákona právo). Keď som sa v tejto súvislosti pýtal predsedov komisií na dôvody ich rozhodnutí, najbežnejšou odpoveďou bolo, že „pozorovateľ má pozorovať, a nie komentovať, resp. pýtať sa“. Na konci volebného dňa som sa tak stretával s domácimi pozorovateľmi, ktorí boli najčastejšie členmi rôznych záujmových organizácií (skauti, kresťanské ženy, vojenskí veteráni atď.), ktorí zväčša nechceli nijako komentovať priebeh volieb ani zjavné porušovanie volebných pravidiel, ktoré ešte spomeniem. Ďalším problémom, s ktorým sa domáci pozorovatelia úplne bežne stretávali, bola absencia akejkoľvek informovanosti zo strany volebných komisií. Nielenže im zväčša neboli poskytnuté žiadne čísla týkajúce sa napr. počtov zapísaných voličov, ale často bol pre nich vo volebnej miestnosti vyhradený priestor, z ktorého mohli len veľmi obmedzene sledovať priebeh volieb. Ich sťažnosti sa obyčajne posudzovali ako narúšanie priebehu volieb, čo v praxi znamenalo hrozbu alebo ich priame vykázanie z hlasovacej miestnosti. *** Samotné voľby a referendum prebehli v dvoch fázach. V termíne od 12. do 16. októbra sa konalo tzv. predčasné hlasovanie a 17. október bol určený ako riadny deň volieb. Najčastejším porušením volebných pravidiel v priebehu predčasného hlasovania bola predovšetkým úplne bežná prítomnosť propagačných materiálov vo volebných miestnostiach. Osobne som si tiež vypočul niekoľko sťažností od vysokoškolákov, ktorých riaditelia internátov pod rôznymi hrozbami nútili ísť voliť, a bol som svedkom troch prípadov, keď v hlasovacích miestnostiach chýbali volebné kabínky, resp. že tieto kabínky dostatočným spôsobom negarantovali tajnosť hlasovania. Osobitným problémom, ktorý sa však netýkal len predčasného hlasovania, bol spôsob zabezpečenia volebných urien. Tie boli najčastejšie uzavreté len za pomoci šnúrky zasadenej v plastelíne s odtlačkom kovovej pečate, ktorú strážil predseda komisie. V jednej z okrskových komisií, ktoré som navštívil, bol domáci pozorovateľ vykázaný z volebnej miestnosti práve preto, lebo upozornil na nedokonalosť tohto zabezpečenia. Počas volebného dňa zahraniční pozorovatelia zaregistrovali niekoľko prípadov, keď voliči dostali označené hlasovacie lístky (videozáznam priniesla BBC), resp. keď volič dostal viac hlasovacích lístkov. Sám som sa stretol s prípadom, keď volebná urna bola výnimočne zabezpečená aj prelepením papierovou páskou podpísanou členmi komisie, no táto páska bola aj s plastelínovou pečaťou pretrhnutá tak, že bolo absolútne nepochybné, že urna bola v priebehu volebného dňa otvorená. Volebná komisia a domáci pozorovatelia sa so mnou na túto tému jednoducho odmietli rozprávať a predsedníčka komisie prišla s vysvetlením, že pečať a papierovú pásku „poškodil opilec, ktorý vrazil do urny“… *** Najdôležitejšou časťou volebného dňa bolo bezpochyby sčítavanie hlasov. Ja ho však, podobne ako mnohí ďalší pozorovatelia, nemôžem nijako osobitne komentovať, pretože som ho mohol, tak ako oni, sledovať len zo značnej vzdialenosti. Trochu ma však zarazila rýchlosť spočítania a vyhodnotenia hlasovania, keď predsedníčka komisie v okrsku, kde bolo odovzdaných do 1 600 hlasovacích lístkov, vyhlásila výsledky volieb a referenda ani nie za 40 minút. Aj zo vzdialenosti vyše piatich metrov, ktorá mi bola vyhradená na sledovanie priebehu tejto činnosti, bolo úplne jasne viditeľné, že dvanásťčlenná komisia nerobila žiadne vzájomné kontrolné prepočty a ani nijako nekonzultovala sporné hlasovacie lístky. Ďalším momentom, ktorý v mnou sledovanom okrsku nijako neprispel k transparentnosti záverečnej fázy volebného dňa, bol protokol s volebnými výsledkami. Lepšie povedané, išlo o list papiera, na ktorom bolo päť čísel – koľko voličov hlasovalo v referende „za“ a „proti“ a po koľko hlasov získali traja kandidujúci v danom volebnom okrsku. Keď sa zarazení domáci pozorovatelia začali pýtať po ďalších číslach, napr. koľko bolo celkovo odovzdaných hlasovacích lístkov v referende a vo voľbách či koľko voličov hlasovalo proti všetkým kandidátom, prítomní policajti im dali veľmi jasne najavo, že voľby sa skončili a že je na čase opustiť volebnú miestnosť. Pre objektivitu však musím uviesť, že na moje naliehanie mi predsedníčka komisie poskytla ešte niekoľko z čísel, ktoré som potreboval zaznamenať do protokolu OBSE. No dostal som ich až po ďalších dvadsiatich minútach jej intenzívnej práce s kalkulačkou a mobilným telefónom. *** Aj napriek uvedeným skutočnostiam týkajúcich sa počítania hlasov a formy vyhlásenia výsledkov však nemôžem jednoznačne tvrdiť, že vo volebnom okrsku, kde som túto záverečnú časť volieb sledoval, došlo k manipulácii s volebnými výsledkami. Nemôžem to však ani vyvrátiť. Ako pozorovateľ volieb som bol totiž diskvalifikovaný počínaním tých, ktorých prácu som mal sledovať. No na základe osobných rozhovorov môžem potvrdiť, že rovnakú skúsenosť s organizovanou netransparentnosťou vyhodnocovania volebných výsledkov mala aj veľká časť ostatných pozorovateľov OBSE, čo bolo napokon spomenuté aj v jej prvej hodnotiacej správe. Neuvádzam tu zďaleka všetky fakty, kvôli ktorým som presvedčený, že nedávne bieloruské voľby a referendum zďaleka nezodpovedali medzinárodne uznávaným štandardom. Nebudem tu osobitne rozvádzať to, že referendum, ktorého pozitívny výsledok umožnil Lukašenkovi uchádzať sa o prezidentský úrad aj v budúcnosti, bolo podľa všetkého v rozpore s bieloruským volebným zákonom (ktorý vo svojom čl. 112 uvádza, že predmetom republikového referenda nemôže byť o. i. „žiadna otázka týkajúca sa voľby alebo odvolania prezidenta“). Osobitne by sa dalo spomenúť aj predvolebné pôsobenie bieloruských médií. Nemusíme byť žiadnymi odborníkmi na mediálnu politiku, aby sme skoro zistili, koho záujmy tieto médiá v kampani výrazne uprednostňovali. Stačí si však všimnúť bieloruský povolebný vývoj, aby sme mohli jednoznačne konštatovať, že v tomto štáte nie je niečo veľmi vážne v poriadku. Autoritatívny politik, ktorý sa o post prezidenta môže uchádzať neobmedzene dlho, parlament len zo zástupcov provládnych strán, špeciálne policajné jednotky ako nástroj dialógu s opozíciou, po ktorom sa jej vodcovia musia liečiť v nemocnici, vražda opozičnej novinárky… Páni poslanci Fajnor a Hopta opísali priebeh posledných bieloruských volieb ako regulárny a bezproblémový. Je možné, že nič z toho, čo som tam videl ja a čoho časť som tu opísal, oni nevideli. Pripúšťam, že mohli navštíviť volebné miestnosti, kde všetko prebehlo ako z veľkej knihy o demokracii. Vzhľadom na nápadne podobné skúsenosti mnohých ďalších zahraničných pozorovateľov, s ktorými som bol v pravidelnom kontakte, však tento ich príbeh môžem prijať buď ako veľmi náhodný, alebo len ako nešťastno smiešnu výpoveď o ich pozorovacích schopnostiach. Oveľa vážnejšie však je, keď v Bielorusku videli skutočne to, čo tam videlo mnoho iných ľudí a čo bolo aj dostatočne prezentované a zdokladované. V tomto prípade to svedčí o tom, že obsah pojmu demokracia zostáva pre týchto pánov aj po pätnástich rokoch stále tajomný a nepochopiteľný. Pre nás ostatných nech je však práve tento fakt dostatočným mementom na to, aby sme si uvedomili, že demokracia nemusí byť vždy a všade bežnou a večnou. Autor pôsobí na Katedre politológie FF PU