Reformné zábrany

V roku 1999, keď sa 20. storočie chýlilo ku koncu, sa zdalo, že pre európskych sociálnych demokratov sa ešte raz doširoka otvorilo okno príležitostí. V Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii a v deviatich nových členských štátoch Európskej únie (EÚ) stáli sociálni demokrati na čele vlád alebo boli veľkou väčšinou zastúpení vo vládnych koalíciách. V Európskej rade, Európskom parlamente a vo väčšine členských štátov EÚ dominovali sociálni demokrati. Zdalo sa, že ich volebný úspech dementoval proroctvo Ralpha Dahrendorfa, ktorý už pred štvrťstoročím predpovedal zánik sociálnej demokracie. Úspech sociálnych demokratov pri volebných urnách potrestal všetky tie stranícko-výskumné lži, ktoré hovorili o nevyhnutnom zániku sociálnej demokracie. O šesť rokov neskôr sa politické farby Európy zmenili. Sociálnodemokratická červeň stratila v opozícii svoj lesk. Európske vlády sú dnes čierne, žlté a modré – obľúbené farby konzervatívcov, kresťanských demokratov a liberálov. Konzervatívci neboli do úradov zvolení triumfálne, no úradujúce sociálnodemokratické kabinety boli odvolané. Odhliadnuc od Belgicka, kde sú sociálni demokrati vo vláde od roku 1999 ako menšinová strana, zo sociálnych demokratov vládnu už iba Noví labouristi v Británii, švédska Strana pracujúcich (SAP), španielski socialisti, ktorí sa po ôsmich rokoch v opozícii dostali opäť k moci, a nemecká SPD. Sociálnodemokratický nemecký kancelár potupený sériou bezprecedentných porážok vo voľbách do spolkových parlamentov a vynervovaný tradicionalisticko-protireformnou kritikou z vlastných radov predčasne rezignoval na svoj post. Na to, že od septembra 2005 už neurčuje osud krajiny červeno-zelená koalícia, neboli potrebné žiadne riskantné špekulácie. I keď ľavicovo-populistické volebné úspechy zabránili prístupu k moci liberálov a konzervatívcov, nebolo SPD čo závidieť. Veľká koalícia i vládne spojenectvo ľavice a zelených by stranu opotrebovali. Potrebný proces modernizácie nemeckej sociálnej demokracie bol opäť prerušený. Európe už nevládne sociálna demokracia. Čo sa stalo s európskymi sociálnymi demokratmi? Nerozoznali priaznivú situáciu na sklonku 20. storočia? Potvrdilo sa to, čo vedeli už neoliberálni a postmarxistickí prívrženci globalizácie, že politika abdikovala a panstvo trhov je neobmedzené? Stroskotali zvolení sociálni demokrati bezmocne na nezlomným obmedzeniach svetových trhov a individualisticko-zištných občanoch? Stroskotali už úplne? Boli všetci neúspešní? Alebo existuje rozdiel medzi víťazmi a porazenými, môžeme sa poučiť z ich úspechov a chýb? Prišiel čas bilancovať. Pozrime sa bližšie na šesť vlád pod vedením sociálnych demokratov: od roku 1997 samostatne vládnuca Labouristická strana Veľkej Británie, sociálnodemokratická menšinová vláda SAP vo Švédsku (od roku 1994), ako aj koalície vo Francúzsku, v ktorých dominovali socialisti, resp. sociálni demokrati (1997 – 2002), Nemecku (1998 – 2005), Dánsku (1994 –2001) a Holandsku (1989 – 2002). Ak berieme do úvahy iba základné oblasti (sociálnodemokratickej) politiky – zamestnanosť, sociálnu a rozpočtovú politiku – vychádza nám jednoznačný výsledok: obe škandinávske krajiny boli najúspešnejšie a s veľkým odstupom po nich nasledovali Holandsko a Veľká Británia. Za nimi sa ocitli ako jednoznačne porazení v tomto porovnaní výkonnosti nemecká zeleno-červená koalícia a ľavicová koalícia vo Francúzsku pod vedením socialistov (Merkel et al. 2005). Dánsko a najmä Švédsko ukázali v 90. rokoch východisko z vysokej zadlženosti štátu a nezamestnanosti bez toho, aby neoliberálne „pristrihli“ vybudovaný sociálny štát. Reformy systémov sociálneho zabezpečenia boli zamerané predovšetkým na to, aby ľudí prostredníctvom lepších možností vzdelávania, efektívneho poradenstva a sprostredkovania, posilnených povinností (Dánsko) a primeraného súkromnej spoluúčasti (Švédsko) pripravili na zmenené požiadavky pracovného trhu. Neskorší odchod do dôchodku (67 rokov) nie je vnímaný ako sociálna nespravodlivosť, ale ako úspešná integrácia starších ľudí do spoločnosti a nevyhnutnosť na zabezpečenie blahobytu. Špecifické politické schémy Na rozdiel od Škandinávie sa dúhovým vládnym koalíciám pod vedením sociálnych demokratov v Holandsku nepodarilo spojiť pôsobivú bilanciu politiky zamestnanosti a úspešnú finančnú politiku s porovnateľnými úspechmi v sociálnej politike. Noví labouristi dosiahli od roku 1997 pokrok vo všetkých troch politikách. Najmä tri vlády pod vedením Tonyho Blaira sa môžu pochváliť veľmi dobrými výsledkami na trhu práce a v oblasti hospodárstva. I v oblasti sociálneho zabezpečenia, vzdelávania a boja proti chudobe sú pokroky oproti prechádzajúcim 18 rokom konzervatívnej politiky neprehliadnuteľné. Veľká Británia má však stále najvyšší podiel chudobných v rámci pôvodných členských krajín EÚ-15. To je nepochybne temnejšia stránka bilancie úspechov Nových labouristov. Podľa výsledkov zlyhali francúzska ľavicová vláda a nemecká červeno-zelená vládna koalícia vo všetkých troch politikách. Čísla hovoria jasne: celkový štátny dlh sa zvýšil a čistý dlh opäť prekročil trojpercentnú hranicu, stanovenú Paktom rastu a stability. Rast nebol stimulovaný a nezamestnanosť zostala na vysokej úrovni. Bez rastu a zníženia nezamestnanosti je každá sociálna politika postavená na vode. Aj preto vzrástla v Nemecku chudoba a zvýšili sa príjmové rozdiely. Empirické analýzy sociálnej spravodlivosti umiestňujú Francúzsko a Nemecko do strednej časti rebríčka spomedzi krajín OECD, s tendenciou ďalšieho poklesu (Merkel, 2002). Tieto výsledky nie sú náhodné. Pozorovať možno aj špecifické politické schémy. Dánsku a švédsku stranu možno považovať za modernizované, holandskú, no najmä Nových labouristov za liberálne a francúzsku Socialistickú stranu a SPD za tradicionalistické sociálnodemokratické strany. Čo charakterizuje tieto typy sociálnodemokratickej politiky? Vzrástli výzvy globalizácie, individualizácie a demografie? Modernizovaná sociálna demokracia nielen že liberalizuje sociálny štát a trh práce, ale ich aj modernizuje. Vytvára štát sociálnych investícií, ktorý reformuje systémy sociálneho zabezpečenia, aktivizuje nezamestnaných a investuje do ľudských zdrojov. Mal by umožniť ľuďom, aby sami dosahovali svoje životné ciele. Do tejto miery je štát sociálnych investícií „umožňujúcim štátom“ (Giddens). Požaduje od ľudí plnenie povinnosti vzdelávať sa a pracovať, zároveň však garantuje sociálne zabezpečenie a hospodársky blahobyt. Modernizovaná sociálna demokracia tak aj v podmienkach globalizácie a individualizácie umožňuje vysokú mieru spravodlivo rozdelených životných šancí. Liberálna sociálna demokracia (predovšetkým Noví labouristi, sčasti aj holandská PvdA) v čoraz väčšej miere nahrádza etatistické riadenie trhovým mechanizmom. Zabezpečenie minimálneho sociálneho štandardu (Noví labouristi) viaže na hospodársku chudobu. Začlenenie do pracovného trhu je prostredníctvom hospodárskeho tlaku (Noví labouristi) alebo fiškálnych stimulov (PvdA) úspešnejšie než na základe ekonomickej bezpečnosti a ďalšieho vzdelávania. Najmä Noví labouristi sa usilujú prostredníctvom sociálnoliberálnej politiky prispôsobiť sa zmeneným podmienkam globalizovaných trhov a individualizovaných spoločností. To sa im podarilo na pracovnom trhu a v oblasti hospodárskej prosperity. Tí, ktorí zostanú aj naďalej nezamestnaní, však – prinajmenšom vo Veľkej Británii – žijú horšie než vo väčšine ostatných sociálnych štátov západnej Európy. Tradicionalistické sociálnodemokratické strany (Socialistická strana Francúzska, SPD) iba málo zmenili tradičné regulácie a nástroje sociálneho zabezpečenia a na trhu práce a v neposlednom rade preto stále viac zlyhávajú pri dosahovaní cieľov sociálnej politiky v zmenených podmienkach. Je paradoxom, ak nie priam iróniou, že práve tie strany, ktoré sa najvernejšie spoliehali na zaužívané nástroje a spôsoby, najčastejšie zlyhali pri dosahovaní tradičných cieľov sociálnej spravodlivosti, plnej zamestnanosti a budúcej stability. Jednota, Kohl a vina červeno-zelených Prečo červeno-zelená vládna koalícia – bez toho, aby sme podceňovali jej úspechy v zahraničnej politike a v oblasti práv štátneho občianstva – stroskotala na hospodársko-politickej a sociálnej realite republiky? Okrem neustálych socio-ekonomických zmien spôsobených zjednotením Nemecka a úplným zlyhaním reforiem Kohlových vlád na to existujú najmenej tri dôvody spôsobené vlastnou vinou: zlé načasovanie, konzistentnosť a koherencia. Zlé načasovanie: Keď začiatkom leta 1999 Oskar Lafontaine utiekol pred politickou zodpovednosťou, začala vláda chýb v rámci európsko-keynesiánskych ambícií Lafontaina a Strauss-Kahna. Úsporná politika Hansa Eichela nebola sociálnodemokratická ani nepodporovala rast. Začiatok leta 1999 bol príležitosťou na začatie bolestivých reforiem pracovného trhu a systému sociálneho zabezpečenia bez potreby zaoberať sa ponukovou stránkou finančnej politiky. Stručne povedané: Lafontainova finančná politika a dánska deregulácia na trhu práce a škandinávska aktivizácia v sociálnej politike by boli využitím správneho momentu. Takzvaný Blarov – Schröderov dokument mohol byť štartovacím bodom. Implementovať najdlhšie potrebné reformy Harz IV 20 mesiacov pred koncom druhého legislatívneho obdobia bolo jednoznačne mocensko-politickým harakiri. Sociálne náklady okamžite klesli, zatiaľ čo potreby politiky pracovného trhu bude môcť realizovať až nasledujúca vláda. Mocensky uvedomelý spolkový kancelár prekvapujúco bezstarostne nerešpektoval jednu z kľúčových Macchiavelliho zásad: ukrutnosti páchať na začiatku funkčného obdobia. Konzistentnosť: Vláde chýbala pokračovateľná stratégia na finančnom a pracovnom trhu a v sociálnej politike. Po keynesiáncovi Lafontainovi nasledoval váhavý minister financií Eichel, ktorý vyhlásil úspornú politiku za najvyššiu sociálnodemokratickú cnosť, aby sa na konci svojho funkčného obdobia začal opäť viac orientovať na výdavky. Zníženie daní, ktoré bolo pre nižšie príjmové skupiny príliš nízke a pre tých s vyššími príjmami príliš vysoké, ani nezvýšilo spotrebu, ani neviedlo k vyšším investíciám. Daňovú reformu preto musíme považovať za sociálne nespravodlivú, makroekonomicky bezvýznamnú a vnútropoliticky škodlivú. Veto tradicionalistov Tých niekoľko reforiem sociálnej politiky, ktoré sa uskutočnili v ťažkých rokoch Kohlovej éry, bolo označených za sociálnu krutosť, aby boli neskôr v primerane zostrenej podobe predložené pod názvom „Agenda 2000“. Najväčšou chybou bolo lipnúť na konzervatívnych systémoch sociálneho zabezpečenia, ktoré boli vybudované na normálnych pracovných vzťahoch, diskriminovali ženy a zaťažovali pracovný trh v podobe vedľajších mzdových nákladov. Diskusia o znížení vedľajších mzdových nákladov o 0,2 alebo 0,3 percentuálneho boda musí pôsobiť odstrašujúco. Na dosiahnutie skutočných účinkov na trhu práce je potrebné znížiť vedľajšie mzdové náklady o viac percentuálnych bodov. To je však možné iba v prípade privatizácie poskytovateľov sociálneho zabezpečenia (neoliberálny prístup) alebo ich financovania prostredníctvom daní (sociálnodemokratický prístup). Významné dlhodobejšie rezervy sa tu ponúkajú v podobe dane z pridanej hodnoty a zvýšenia miery zamestnanosti (ženy, neskorší odchod do dôchodku). Tu je potrebné ďakovať nie CDU, ale Škandinávii. Koherencia: Politika trhu práce, vzdelávania, daňová a sociálna politika boli navzájom nedostatočne zladené. Chýbal spoločný výklad, ktorý by stranám a občanom umožnil racionálnu, no zároveň všeobecne strhujúcu strategickú víziu. Vzdelávacia politika v Nemecku preto nikdy účinne neprekonala triedne súvislosti, ale aspoň dala ženám rovnaké príležitosti. Dievčatá a ženy končia svoje školské a univerzitné vzdelanie s lepšími výsledkami než ich mužskí kolegovia. Zároveň sa však prostredníctvom zdanenia domácností namiesto individuálneho zdanenia, prekážok zamestnávania na čiastočný úväzok v sociálnej politike a politike trhu práce, ako aj groteskného nedostatku predškolských zariadení a školských družín posilnila tendencia nezapájať ženy do pracovného trhu. Za nízku úroveň zamestnanosti žien s vysokými národohospodárskymi nákladmi si môžeme sami. Ak meriame hospodárske a spoločensko-politické výsledky sociálnodemokratickým metrom, čereno-zelená vláda zlyhala. To je pravda. Rovnako je však pravda, že mala zo všetkých šiestich vlád najťažšie podmienky. Znovuzjednotenie predstavovalo výzvu, aká príde raz za sto rokov. Prostredníctvom zvýšeného financovania systémov sociálneho zabezpečenia to bolo do veľkej miery ťažkou politickou chybou. Zvýšené a sociálne neuvážené vedľajšie mzdové náklady zaťažovali a trvale zaťažujú pracovný trh. Úplná reformná zdržanlivosť počas Kohlovej éry bola ťažká a v 80. a 90. rokoch predstavovala takmer neopakovateľné reformno-politické zlyhanie vo svete OECD. Politický systém Spolkovej republiky Nemecko má spomedzi priemyselných štátov najviac inštitucionálnych odporcov procesu politickej reformy. To platí predovšetkým pre Spolkovú radu, ktorá sa stala nástrojom opozičných politických strán. Pôvodnou prekážkou reforiem však bol červeno-zelený vládny tábor a jeho strany: tradicionalisti. Veria, že je možné riadiť globalizovaný svet 21. storočia s nástrojmi zo 70. rokov 20. storočia. Boli vnútornou prekážkou, príliš vážne branou cenzúrou, ktorá bránila spolkovému kancelárovi v uskutočňovaní včasnej a dôslednej modernizačnej politiky. Článok bol uverejnený s podporou Friedrich Ebert Stiftung Slovensko