Lekárske odborové združenie sme doteraz poznali možno viac z Českej republiky, kde sa ako poriadny radikál prejavil najmä jeho predseda a terajší minister zdravotníctva David Rath. Jeho slovenský kolega také ambície nemá a uprednostňuje pokojnejšie postupy. Fakt, že to napokon bolo práve LOZ, ktoré vyvolalo prvý veľký ostrý štrajk slovenských zdravotníkov, svedčí o katastrofálnom stave slovenského zdravotníctva, v ktorom už aj tí najmiernejší musia voliť tvrdšie prostriedky. Šéf LOZ zdôrazňuje, že všetko, čo robia, robia premyslene, majú to pripravené a sú odhodlaní vo svojom úsilí vytrvať, kým vláda nezačne reálne riešiť nakopené problémy. S hosťom Slova sa zhovára Jakub Topol Lekárske odborové združenie nie je verejnosti veľmi známe. Môžete nám ho stručne predstaviť? – LOZ združuje výlučne lekárov – zamestnancov v nemocniciach. Pôvodne išlo len o štátne zariadenia, lenže s postupujúcou privatizáciou, resp. ich prechodom do rúk samospráv sa to zmenilo, takže dnes sme odborovou organizáciou, ktorá reprezentuje lekárov zo všetkých typov nemocníc. Ako vyzerá vaša spolupráca – ak nejaká existuje – s druhou odborovou organizáciou, ktorá pôsobí v zdravotníctve? – Slovenský odborový zväz pracovníkov zdravotníctva a sociálnych služieb (SOZPZaSS) je určených pre všetkých zdravotníkov, resp. všetkých pracovníkov v zdravotníctve, v tom je ten rozdiel. LOZ bol ešte v minulom roku dokonca aj členom tej istej odborovej centrály – KOZ. Dnes už v konfederácii nie sme, ale to nebráni tomu, aby sme so SOZPZaSS nespolupracovali. Isteže, niekedy je tá spolupráca lepšia, niekedy nie. My sa usilujeme v prvom rade situáciu riešiť rokovaniami, tie sú pre nás najdôležitejšie, ale keď sú rokovania neúčinné, tak pristupujeme aj k iným formám odborárskeho boja a boli sme v tom doteraz úspešní. Takže ak ste teraz už pristúpili k štrajku, znamená to, že ostatné formy komunikácie a vyjednávania sa ukázali ako neefektívne? – Naše posledné skúsenosti boli také, že s ministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom už nebola rozumná reč a nevedeli sme sa cez neho dostať ďalej. Pozrite sa, keď sa neviete s niekým vo firme alebo v nejakej inštitúcii dohodnúť, tak idete za jeho nadriadeným, ak problém naozaj chcete vyriešiť za rokovacím stolom. A my sme sa presne o to usilovali. Dialóg s ministrom Zajacom vyzeral tak, že my sme len mohli počúvať jeho najsprávnejšie riešenie, najlepšie návrhy a nápady. Videli sme to aj na neúspešnom postupe Slovenskej lekárskej komory (SLK), ktorá k tzv. reformným zákonom pripravila okolo 300 pozmeňovacích návrhov v paragrafovom znení aj s vysvetlením, ale prakticky nič minister neakceptoval. Šéf SLK Milan Dragula pre SLOVO už vlani otvorene povedal, že minister Zajac sa so zástupcami komory vlastne nikdy na oficiálnych rokovaniach nestretol. – Presne tak. A čo ma najviac mrzí, sú lži, ktoré začal minister používať, keď už bola situácia naozaj vážna. Čo máte na mysli? – Tvrdenie, že on je prístupný na akékoľvek rokovania. To nie je pravda. Dialóg je základná forma demokratického riadenia spoločnosti i partnerskej komunikácie, ale s ministrom Zajacom jednoducho dialóg, teda rovnocenný rozhovor dvoch strán nie je možný. Dávno pred štrajkom sme volili iné, nazval by som ich upozorňovacie formy „nátlaku“. Keď vlani do Bratislavy prišli tisíce lekárov, ukázali sme, že to, čo hovoríme, si nevymyslelo zopár ľudí v Bratislave, ale že je to naozaj hlas zdola. Písali sme listy najvyšším predstaviteľom, ale odpoveď sme dostali od nejakého Miklošovho referenta o tom, že rozpočet na to nemá, ale vyvíja sa dobre, len treba vydržať. A to už po tých troch rokoch čakania bolo naozaj málo. Čo sa teda takpovediac prelomilo začiatkom tohto roka, že ste už čakať nevydržali? – „Iba“ to, že sme namiesto riešení zasa počuli len sľuby do budúcnosti, pritom sme už jednoznačne vedeli povedať, aké negatívne dôsledky prináša tzv. reforma zdravotníctva. Začal sa nový rok a my sme sa za pol roka ne-pohli v kolektívnom vyjednávaní ďalej. Samozrejme, kým sa ešte rok 2006 nezačal, vyjednávali sme. Ale dokedy sme asi tak mali vyjednávať o mzdách na tento rok? Do začiatku budúceho? A nejde len o mzdy, ale o peniaze do zdravotníctva vôbec. Teraz je podľa premiéra neskoro, ale chcel by som vidieť, keby sme štrajkovali pred prijatím štátneho rozpočtu, čo by nám povedal vtedy. Na ilustráciu len tri štatistické údaje: inflácia od roku 2002 dosiahla 22,3 percenta, priemerná nominálna mzda v národnom hospodárstve sa za toto obdobie zvýšila približne o 28 percent, ale od roku 2001 sa tarifné a základné mzdy lekárov pohli len nepatrne, dnes je to kolo 17 200 korún. Považujeme za legitímne, aby aj nám valorizovali mzdy, veď od januára zdraželi opäť základné životné náklady, ako sú napríklad náklady na bývanie. Ale ešte v decembri riaditeľ bratislavskej fakultnej nemocnice (FNsP) V. Potičný vyhlasoval, že lekári nedostanú navyše ani korunu. Nejaké zvýšenie vám však predsa len ponúkol, nie? – Až zoči-voči hrozbe štrajkom ponúkol 10 percent, čo sa nám po tých rokoch bez valorizácie zdá veľmi málo. Ak by sme to akceptovali, nebolo by to voči našim členom poctivé. Nepotvrdzujú tieto vaše slová tvrdenie premiéra Dzurindu, že tu ide o pracovnoprávny spor, ktorého vláda nie je účastníkom? – To je na smiech. Nemyslím si, že odborári či lekári sú najchytrejší, ale toto neodkazuje premiér nám, ale verejnosti, ktorá systém financovania zdravotníctva nepozná. M. Dzurinda chce verejnosť presvedčiť o niečom, čomu ani sám nemôže veriť. Systém financovania zdravotníctva neurčujú riaditelia nemocníc, ale vláda. Vláda teda rôznymi nástrojmi ovplyvňuje, koľko peňazí pôjde od zdravotníctva, kadiaľ tie peniaze potečú a akým spôsobom sa budú distribuovať poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Je v rukách vlády, koľko poisťovne zaplatia za zdravotnícke výkony, nie v rukách riaditeľa. Je v rukách vlády, že nás poisťovne obmedzujú a že za jednotlivé výkony až na výnimky dostávame menej, než sú reálne náklady. Riaditeľ síce podpisuje zmluvy, ale viac peňazí môže získať len hľadaním tzv. vnútorných rezerv. Nemôže získať viac tým, že bude viac „vyrábať“ a „predávať“ ako bežná firma, lebo platiacimi nie sú nakupujúci. Znamená to, že riaditelia vám naozaj nemôžu zvýšiť platy? – Znamená to, že rozpočty nemocníc naozaj zvýšené platy neznesú, ak do nich nepríde viac peňazí, a to má v rukách vláda. Veď ak my urobíme výkony, za ktoré nemocnica zaplatí – napríklad – 50 miliónov, ale poisťovne nám dajú len 45 miliónov, samozrejme, že na žiadne zvýšenie platov nemocnica nemá. Ale to má v rukách vláda. Poviem to na príklade: predstavte si, že vláda určí cenu benzínu na 25 korún a Slovnaftu povie, nech si svoje náklady upraví tak, aby to zvládol; ako, to ju nezaujíma. Zamestnanci sa prídu sťažovať, že niet na výplaty, a vláda povie: to je váš problém, vybavte si to s vedením firmy, toto sa vlády netýka. Presne v takej situácii sme my dnes. Premiér si to určite uvedomuje, ale napriek tomu ste mu to povedali na tom stretnutí v Ružinove, na ktorom sa hádzali biele plášte? A ak áno, ako reagoval? – To bol míting, nie rokovanie. A podľa toho vyzerali aj premiérove reči. Hovoril napríklad o akciovkách, kde my zamestnanci budeme akcionári. Tak ja som sa ho spýtal, či dnes pozná aspoň jednu takú, kde sú spolumajiteľmi zamestnanci. Nie jeden, lebo mnoho lukratívnych zariadení vláda predala jednému zamestnancovi, pritom sa tu odštátnilo všetko, čo bolo lukratívne. Ale premiér ani na jednu otázku ohľadom privatizácie nezareagoval, stále len vyťahoval neobjektívne štatistiky. Povedať, že priemerný plat lekárov je 27 500 korún, ale zamlčať, že to je za 310 odpracovaných hodín mesačne, je absolútne nepoctivé. Takže my sme nežiadali od premiéra míting, ale seriózne rokovanie. A na to on nepristúpil. Lebo v takom dialógu by sa už hovorilo o konkrétnych chybách, prešľapoch, menách zodpovedných a tomu sa táto vláda evidentne vyhýba. Boja sa vládni predstavitelia odhaľovania ešte neodhalenej korupcie v zdravotníctve, za ktorú nesú zodpovednosť jej nominanti? – Povedzme si otvorene, že namiesto čistoty „reforma“ priniesla do zdravotníctva podstatne väčšiu korupciu, než bola predtým. Úplne jednoznačne. Tí, ktorí dnes riadia zdravotníctvo, majú dnes súkromné firmy a v prospech súkromných firiem robia celú „reformu“. O nič iné im nejde. A to sa nechcem dotýkať Veriteľa, ktorý predstavuje jednu neprehľadnú operáciu s obrovskými peniazmi. Je mi jasné, že prioritný cieľ tejto „reformy“ bola zmena vlastníckych vzťahov. Ale nesmeli byť vlastníkmi a ani nimi nie sú súčasní poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti, vždy bol do toho vpustený niekto zvonku. My sme už dávnejšie od ministra pýtali zoznam všetkých privatizovaných zariadení aj s ich privatizérmi, dodnes sme ho nedostali a poviem otvorene, že s tým ešte bude obrovský problém. Nejde však len o samotnú korupciu. Nedomnievate sa, že táto „reforma“ vlastne nepriniesla úspory v systéme tam, kde sú možné? Šéf prešovskej fakultnej nemocnice P. Biroš obviní zamestnancov, že im nemôže dať viac, lebo nevypínajú svetlá a berú toaletný papier, ale „reformované“ zdravotníctvo nie je z hľadiska financií transparentnejšie, než bolo pred tým. – Pravicoví ekonómovia a mladí pravicoví poradcovia ministra Zajaca s obľubou tvrdia, že najhorším vlastníkom aj v zdravotníctve je štát. Ja by som chcel vedieť, ako svoje manažérske schopnosti uplatňuje minister a koľkých riaditeľov za posledné tri roky vymenil pre zlé hospodárenie nemocníc. Naše mzdy predstavujú asi polovicu rozpočtov nemocníc a nepatrne nám narástli len vďaka prepúšťaniu alebo odchodu lekárov a zdravotných sestier z nemocníc. Takže neslúžime navyše štyri služby mesačne, ale musíme ich slúžiť už šesť a keďže viac robíme, tak trochu viac aj zarobíme. Ale to sú služby navyše, ktorým obetujeme voľný čas. Ak sa teda riaditeľom podarilo spomaliť zadlžovanie, tak to dosiahli najmä preto, lebo sa šetrilo na platoch zamestnancov. My svojimi nevalorizovanými mzdami sponzorujeme zdravotníctvo. Veľmi by ma zaujímal jeden objektívny audit hospodárenia veľkej nemocnice, aké veci by sa tam odhalili. Ministerstvo také audity vo „svojich“ nemocniciach nerobí? – Ministerské kontroly skončia vždy tak, ako to minister potrebuje. Ich cieľom je proklamovať zlepšovanie stavu v zdravotníctve. Ja som bol ešte ako lekár v nemocnici na Zochovej ulici (v Bratislave) svedkom takých ministerských kontrol, že až minister bol prekvapený, aké závery dostal, ale dali mu, aké chcel počuť. Štát teda môže vlastniť zdravotnícke zariadenia, ale politici – a to nie je anonymný štát, veď sú to celkom konkrétni ľudia, napríklad minister zdravotníctva – musia dosadiť riaditeľov, ktorí nemocnice zvládnu. Dnes tam takí nie sú? – Viete, čo ma až šokuje? Nie. – To, že tí riaditelia vedia, že v tomto systéme financovania nemôžu zodpovedne nemocnice riadiť ani zastaviť zadlžovanie, že nemôžu pri kolektívnom vyjednávaní so zamestnancami hovoriť ako s partnermi, lebo na to jednoducho nie svojou vinou nemajú. Všetci riaditelia to vedia, všetci vedia, že my teraz tlačíme na vládu nielen preto, aby sme viac zarábali, ale aby jednoducho pre všetkých a pre pacientov predovšetkým bolo viac peňazí, vedia, že chceme, aby zdravotnícke zariadenia mali viac peňazí. Pre pacientov a pre zamestnancov. Ale pravdepodobne z vlastnej vypočítavosti to nepovedia otvorene. Vedia totiž, že ak by z ich strany prišla kritika voči vláde, tak by na svojich miestach nezostali. A oni tam chcú byť. A prečo tam chcú byť, to je zaujímavá otázka.
Verejnosť možno trochu prekvapil rozsah štrajku, politikov – nielen vládnych. Určite prekvapil aj vás? – To ma až tak neprekvapilo. My sme naozaj postupovali systematicky a zodpovedne, aj štrajk sme tak pripravovali, takže som vedel, že veľké nemocnice sa k Bratislavčanom pridajú, čo sa aj stalo. Očakávam, že v ďalšom období nás podporia aj menšie nemocnice, ale priznávam, na tie sme sa v „prvom kole“ až tak nezamerali. Čo ma však šokovalo, je spôsob, akým sa vláda zrieka zodpovednosti za situáciu v zdravotníctve. To bolo pre mňa strašné poznanie, z ktorého sa dodnes neviem spamätať. Pritom podľa ústavy zdravotnícku starostlivosť garantuje štát. – Mne sa to zdá logické. Ak som garant zdravotnej starostlivosti a ten, kto ju z môjho poverenia vykonáva, má problém, je to predsa aj môj problém. A vláda tvrdí, že nevie, čo vlastne štrajkujúci chcú, čo chcú tie nemocnice, lebo tieto problémy s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sa jej netýkajú. Ona sa stará len o to, aby mala nástroje na zrušenie štrajku, ale nezaujíma stanovisko k podstate problému a teda k podstate štrajku. A čo je jeho podstatou? – To, že zdravotníci za týchto okolností už nie sú schopní poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých. A vláda dáva najavo, že kvalita a dostupnosť zdravotnej starostlivosti vlastným občanom ju nezaujíma. Lebo my sme sa neobrátili na riaditeľov, pretože tí nám už nemajú z čoho pridať a tú druhú požiadavku – zastaviť transformáciu na akciovky – nemajú už vôbec v rukách. My sme sa obrátili na vládu, lebo toto sú jej kompetencie, a ona nám arogantne tvrdí, že ona s tým nemá vôbec nič. Ako sa pozeráte na fakt, že rozhodujúcimi „hráčmi“ v zdravotníctve sa stali zdravotné poisťovne? Minister Zajac sľuboval pacientom slobodu výberu všetkého možného, ale tá je tvrdo potlačená diktátom poisťovní, ktoré už stanovujú také kritériá na financovanie zdravotníkov, že to môže viesť k ohrozeniu ich zdravia a života. – Financovanie zdravotnej starostlivosti je najväčším problémom rezortu. Opäť musím potvrdiť, že v „reforme“ išlo v podstate len o zmenu vlastníckych vzťahov. Celá „reforma“ bola urobená tak, aby čo najviac peňazí v zdravotníctve išlo cez vopred jasné kanály, ktoré však nebudú mať v rukách ani pacienti, ani politici, ale súkromní majitelia. A tí budú rozhodovať o využívaní týchto financií. R. Zajac zrušil poisťovniam limit na vlastné výdavky a vie, prečo to urobil. De facto si môžu ponechať akékoľvek množstvo finančných prostriedkov a tým, že sú z nich akciové spoločnosti, musia sa orientovať predovšetkým na zisk. Nikde v Európe nie sú základné verejnoprávne poisťovne akciovými spoločnosťami. A to je podľa nás logické. Prečo? – Zdravotná poisťovňa má byť len miestom na prerozdeľovanie finančných prostriedkov z povinného poistenia poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti. Čiže pacient si sám vyberie, akú zdravotnú starostlivosť a kde mu poskytnú a poisťovne na základe transparentných a všeobecne platných pravidiel za túto starostlivosť zaplatí. Ale už nemá nasmerúvať svojho poistenca do nejakého zariadenia, nemá ho obmedzovať, akú zdravotnú starostlivosť si môže dovoliť a akú nie – v rámci rozsahu bezplatnej starostlivosti. Obvodný lekár má rozhodnúť, či pacient potrebuje okrem jeho ešte aj nejakú ďalšiu zdravotnú starostlivosť, napríklad ďalšie vyšetrenia, hospitalizáciu. Pacientovi to však môže len odporučiť, poisťovňa mu môže ešte poradiť, ale to konečné rozhodnutie musí zostať na pacientovi. On si musí vybrať zariadenie, on si musí vybrať lekára. Poisťovňa jednoducho nesmie mať právo určovať, ktorý pacient pôjde kam, nesmie mať právo určovať, ktorý poskytovateľ dostane koľko peňazí, lebo to nie sú jej peniaze, ale peniaze pacientov. Ona ich len má nasmerovať, kam jej pacienti určia. Slovenskí lekárnici predminulý týždeň vážne varovali pred vytváraním majetkových prepojení medzi poisťovňami, zdravotníckymi zariadeniami, distributérmi liekov a lekárňami. Čo môžu podľa vás takéto prepojenia spôsobiť? – To je veľmi jednoduché. Keďže za dnešného stavu sú nie pacienti, ale zdravotné poisťovne vlastníkmi peňazí zo zdravotného poistenia, tak si predstavte jedného majiteľa, ktorý kontroluje kapitál – financie, má vlastných lekárov a nemocnice, vlastných distributérov liekov a vlastné lekárne, tak sa v podstate v jedných rukách sústredí všetok finančný i nefinančný kapitál v zdravotníctve. Tým padajú zábrany na jeho zneužitie v prospech majiteľa, ale predovšetkým sa takto vytvára v zdravotníctve jeden obrovský, všeobsiahly monopol, ktorý bude kontrolovať okolo 70 miliárd korún ročne a bude úplne mimo dosahu verejnosti, mimo dosahu politikov. Inými slovami, kým nemám monopol, musím so štátom komunikovať a hľadať s ním nejakú dohodu. Potom sa ten monopol úplne vymkne spod kontroly a už nie politici budú diktovať, ako má vyzerať zdravotníctvo, ale ten monopol bude diktovať politikom. Ani vy sa teda nestotožňujete s predstavou pravicových „reformátorov“, že aj zdravotníctvo je oblasť vhodná na podnikanie ako každá iná, a tak aj tu treba vytvoriť normálne trhové podmienky? – Po prvé, vytváranie monopolu nemá nič spoločné s trhovými podmienkami. Po druhé, aj tak je to nezmysel. V zdravotníctve nemôže ísť o zisk, lebo zisk je v podnikaní vždy na prvom mieste, preto je podnikanie podnikaním. Ale v zdravotníctve musí byť na prvom mieste zdravie a život pacientov. Racionalizácia a šetrenie peňazí, kde sa dá, je v poriadku, ale nesmie sa to robiť na úkor pacientov a zamestnancov, musí tu byť priestor na takú silnú verejnú kontrolu, ako v žiadnom inom odvetví. Zdravotníctvo si musí zachovať verejnoprávny charakter. Aj keď ľudia nebudú mať istotu zamestnania, nebudú mať istotu bývania, nebudú mať istotu, či neupadnú do chudoby, nebudú mať istotu, či si budú môcť vždy dovoliť ísť na dovolenku, musia mať istotu, že ich nikto nenechá zomrieť na ulici a že aj ten posledný človek bude mať dostupnú dostatočnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Nechápem, ako môže štát garantovať zdravotnú starostlivosť, keď všetky poisťovne budú akciovky, keď všetky zdravotnícke zariadenia budú akciovky. Veď ak bude všetko súkromné, súkromníkom nebude stačiť dnešných 70 miliárd, lebo my už dnes poskytujeme dvakrát lacnejšiu zdravotnú starostlivosť ako v Česku. Potom povedia stop a štát, keďže všetko sprivatizuje, nebude mať inú možnosť, len razantne zvýšiť verejné zdroje v zdravotníctve. Vari si nemyslíte, že nejaké finančné skupiny vstupujú do zdravotníctva preto, aby ho dofinancovali z vlastných peňazí? Čo budú štrajkujúci lekári robiť teraz? Z vašich vyhlásení, že aj počas štrajku budete poskytovať neodkladnú zdravotnú starostlivosť, vyplýva, že poznáte zákony a spravili ste všetko preto, aby neexistovala zákonná možnosť štrajk zakázať. Čo urobíte teraz, keď sa to predsa len stalo? – Vidieť, že sudkyňa nerozhodovala s chladnou hlavou. Pozorne sme si naštudovali zákony a dávali si dobrý pozor, aby ten štrajk nikto nemohol vyhlásiť za nezákonný, lebo chceme ten štrajk dotiahnuť do konca, jeho neúspech by pochoval našu silu nadlho. Čo znamená do konca? – Zámerne nehovorím do víťazného konca, lebo nám nejde o víťazstvo, ale o dosiahnutie rozumnej dohody. Ten štrajk má upozorniť politikov i verejnosť, že situáciu v zdravotníctve už naozaj treba riešiť a inak než v končiacom sa volebnom období. Ale čo budete robiť teraz, po vydaní predbežného opatrenia? – My sme ho stále nedostali (rozhovor sme robili v utorok ráno), takže nevieme presne, čo v ňom je. Ale na základe informácií, ktoré máme, sa zdá, že je nevykonateľné. A svedčí skôr o tom, v koho prospech bolo vydané. V koho? – No kto prvý hovoril o zastavení štrajku? Minister Zajac po tlačovke v Košiciach na chodbe to spomenul len akoby mimochodom. – Čiže minister zdravotníctva mal ako prvý informácie o tom, že sudkyňa vydala predbežné opatrenie. Ja si naozaj neviem predstaviť, v ktorej kultúrnej krajine, v ktorom právnom štáte je možné, že sa človek, ktorý verejne z vlastnej vôle niekoľkokrát deklaruje, že nie je účastníkom sporu a teda nebol ani účastníkom súdneho konania, vedel o obsahu súdneho rozhodnutia skôr, ako jeho účastník. Takže tvrdil, že nemôže do štrajku zasahovať, ale bol úplne prvý, kto verejnosť informoval o súdnom rozhodnutí a navyše v rozpore so zákonom vyhlásil, že štrajk je ukončený. Zákon totiž jasne hovorí, že štrajk môže ukončiť len štrajkový výbor. Povedali ste, že predbežné opatrenie súdu je nevykonateľné. Prečo si to myslíte? – Opakujem, že do tejto chvíle som ho nevidel, ale podľa toho, čo vieme, sudkyňa uložila odborovým organizáciám poskytovať zdravotnú starostlivosť v plnom zákonom stanovenom rozsahu. Odborovým organizáciám? – Áno. Nechcem predbiehať a nie som právnik, ale odbory nemôžu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Ak je to tak, je to ďalší dôkaz, že to bolo šité horúcou ihlou a že to bolo na politickú objednávku. Neviem to inak nazvať. Objavilo sa predbežné opatrenie v poslednej chvíli pred sviatkami, keď už na súde nikto nebol a iniciatívy sa ujal minister. To je predsa jasné. To síce jasné je, ale stále nie je jasné, ako sa k tomu postaví LOZ. Takže čo sa bude diať ďalej? – My sa budeme usilovať pohnúť ten spor k jeho vyriešeniu tak, aby to bolo na prospech pacientov, zamestnancov a zdravotníckych zariadení. Komunikovať a diskutovať, hľadať riešenia v dialógu sa dá aj počas štrajku a my to budeme robiť. A bude štrajk pokračovať? – Po prvé, toto predbežné opatrenie sa týka len Bratislavy, takže v iných mestách sa nad ním nemusia ani zamýšľať. Po druhé, štrajk bude určite pokračovať dovtedy, kým sa neposunieme ďalej. Tento štrajk má nielen upozorniť na súčasný stav v zdravotníctve, ale aj hľadať nejaké reálne riešenia. Mňa začína desiť, že my už druhý týždeň štrajkujeme a vláda s nami stále nezačala hľadať riešenia situácie. Nám je nepríjemné s vládnymi predstaviteľmi komunikovať cez médiá, pretože práve oni na jednej strane ohlasujú, že veľmi dobre, pozorne a trpezlivo počúvajú hlas národa, premiér tvrdí, že kde je vôľa, tam je aj cesta, a s nami sa nevie pohnúť ďalej, my nemáme partnera, nikoho, kto by naozaj zobral na seba zodpovednosť za poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Ako teda bude štrajk pokračovať ďalej? – Tento týždeň chceme naplno využiť na rokovania so všetkými, už nehovoríme len o vláde, ale o všetkých, ktorí môžu a chcú pomôcť vyriešiť túto situáciu. Chápeme, že sme za nástroj štrajku zvolili dočasné zúženie zdravotnej starostlivosti, ale len v takej miere, ktorá v žiadnom prípade nespôsobí ohrozenie zdravia a života našich občanov. Ale keďže sa vláda k nám stavia takto, ako to vidíme už dva týždne, bude pre nás čoraz ťažšie garantovať, že k ničomu takému nedôjde, lebo bude narastať tlak na nás, bude narastať únava štrajkujúcich zdravotníkov. Napriek tomu, že celý život poskytujeme maximálnu zdravotnú starostlivosť, ako nám to dovoľujú podmienky, napriek tomu nám ľudia chorejú, napriek tomu sa stretávame s komplikáciami a napriek tomu sa nám stáva, že nám niekedy občania zomrú. Takže ani počas štrajku niečo také nemôžeme absolútne odstrániť. Práve preto chcem aj na záver tohto rozhovoru kompetentných politikov vyzvať, aby sme ten štrajk nepredlžovali, aby sme nepredlžovali agóniu slovenského zdravotníctva, aby konečne začali vracať slovenské zdravotníctvo do normálnych koľají.
