Picassov ateliér sa od Matissovho odlišoval v tom, že u Picassa bol neporiadok, zatiaľ čo Matisse mal všetko úhľadne usporiadané. Čudné, že v skutočnosti to bolo naopak.(…) Pamätám sa, ako sme raz popoludní sedeli v homosexuálnom bare v južnom Francúzsku s nohami pohodlne natiahnutými na stoličkách v severnom Francúzsku, keď Gertruda Steinová povedala: „Chce sa mi zvracať.” Picassovi to pripadalo veľmi smiešne a Matisse a ja sme to pochopili ako signál, že máme odísť do Afriky. O sedem týždňov neskôr sme v Keni narazili na Hemingwaya. Bol bronzovo opálený, mal bradu a fúzy a okolo očí a úst sa mu začal rysovať ten známy suchý prozaický štýl.Woody Allen: Spomienky na 20. roky Septembrový Filmový klub na Dvojke predstavuje tvorbu amerického režiséra Woodyho Allena (1935) na prelome tisícročí. Vročenia 1999, 2000 a 2001 prislúchajú filmom Sladký ničomník (Sweet and Lowdown), Darebáčkovia (Small Time Crooks) a Prekliatie žltozeleného škorpióna (The Curse of the Jade Scorpion), ktoré zvláštnym spôsobom rekapitulujú témy tridsiatich piatich filmov predchádzajúcich workoholicky plodných rokov. Vlastne dosť ťažko definovateľných tém, pretože Allenove filmy sú aj zvláštnou poctou tej línie umenia, ktorá si na svet svieti zmiešaním komických a tragických – tu skôr burleskných a sarkastických – lúčov poznávania. Poznávania čoho? Predovšetkým vzťahov intímnych, manželských i mileneckých, práve vo chvíľach malých veľkých katastrôf. Pretože allenovský svet je preplnený odkazmi na dejiny – najmä moderného – umenia a prepletený citátmi z filmovej histórie, v jeho paródiách sa dobre darí mnohovrstevnatým narážkam. Napríklad, keď sa na plátne objaví herec v úlohe herca, nepochybne ho Allen čochvíľa vpletie do sveta jeho hereckých rolí z iných filmov, ale aj občianskych škandálikov a iných pikantérií. Všetky tie autoreferenčné karamboly potom fungujú ako paradoxy na hranici reálneho a fiktívneho, kde neplatia zákony logiky, tobôž zákony času či príťažlivosti zemskej. Pravda, akokoľvek zložitý bude labyrint premien a paradoxov, jedna istota tu pretrváva: nech sa deje čokoľvek, treba načas prísť na večeru. Aj v troch filmoch z prelomu tisícročí prechádza Allenov intelektuálny moták svojimi zvyčajnými depresiami. Raz ho „geniálne“ depresie privádzajú do zúfalstva, inokedy k zázrakom. Ray z Darebáčikov zbohatne nie z chystaného vyprázdnenia banky, ale z predaja koláčikov v obchode zriadenom na zakamuflovanie stavby lúpežného tunela. Poisťovací vyšetrovateľ CW Briggs z Prekliatia žltozeleného škorpióna sa spolu s nenávidenou mladou kolegyňou ocitne v spároch kaukliara a hypnotizéra. Komické absurdity zlodejských činov, ktoré vykonávajú pod jeho vplyvom, prevrátia aj hodnotové znamienko ich vzájomného vzťahu a „zázračná“ láska (ironicky) zavŕši ďalší z Allenových banálnych, ba najbanálnejších príbehov. Lenže, ako vždy u tohto režiséra, všetko tu už – kedysi kdesi – bolo. Michael Žantovský v monografii o Woodym Allenovi opisuje jednu scénku z čias predfilmárskych, keď bol Allen klubovým komikom, teda zo začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia: unavený Woody sedí pred televízorom a sleduje, ako hypnotizér vsugeruje dobrovoľníkovi z obecenstva, že sa stal požiarnickým autom. Woody zaspí a po prebudení ide na Piatu avenue, húka ako siréna a dohodne sa s inou zhypnotizovanou obeťou, aby spolupracovali ako jeden požiarnicky voz. Keď ich policajt zadrží a chce odviesť, Woody sa hystericky rozrehoce, lebo ten chlap sa pokúša vpratať požiarnické auto do hlúpej malej chevroletky. V tejto súvislosti uvedieme pre čitateľov a divákov Woodyho Allena jedno nezanedbateľné varovanie. Nič, skoro nič z autobiografických literárnych či filmových rozprávaní nie je naozaj autobiografické. Pravda, platí aj úplný opak: autobiografické je všetko, skoro všetko. Posúďte: Woody Allen sa raz sám uvádzal biografickou informáciou, že je synom litovského kniežaťa, ktoré emigrovalo do Spojených štátov po pogrome, na ktorý sa nikto okrem neho nedostavil. Inokedy dáta pre svoje vlastné určenie spájal s problémami, ktoré mal s rodovou identifikáciou, pretože obaja rodičia chodili neustále maskovaní za komika Groucha Marxa. A s príbehmi Allenovej postavy neurotického intelektuála z New Yorku je to podobne zamotané. Podľa vzoru jedného zo svojich veľkých filmárskych idolov, Federica Felliniho, vytvára fiktívnu, mystifikačnú autobiografiu plnú pravdivých výmyslov. Je komikom formátu porovnateľného s legendami americkej grotesky, no na rozdiel od nich nepoužíva kostým, jeho komickou maskou je vlastná tvár, civilný zjav a najmä jeho bezodná zásoba bonmotov a anekdot. Postavy Raya aj CW Briggsa patria do galérie Allenových reinkarnácií komediálnych vzorov Charlesa Chaplina, Harolda Lloyda a najmä Groucha Marxa. Ale Woody Allen, ktorý divákom Sladkého ničomníka ozrejmuje, prečo nakrútil film o druhom najlepšom džezovom gitaristovi na svete Emmetovi Rayovi, je niekto iný. Niekto, kto spolu s niekoľkými teoretikmi a historikmi džezu vytvára pred nami jeden z príbehov, ktoré vznikli ako pocta Allenovým intelektuálnym vzorom. Či už to bol Anton Pavlovič Čechov, Samuel Beckett alebo Ingmar Bergman. Allen sa podľa vlastných slov vždy držal hesla Ak budeš kradnúť, kradni od najlepších, a tak dokázal zosúladiť a originálne integrovať rozmanité vplyvy všetkých svojich vzorov a vypointovať ich s trpkou gráciou židovských anekdot. Napriek výraznej inšpirácii moderným európskym filmom zostáva originálnym tvorcom. Je ním vďaka absolútnej autorskej kontrole nad svojimi snímkami, z ktorej za takmer štyridsať rokov filmárskej kariéry nikdy nezľavil. A tak mu v americkej kinematografii patrí miesto porovnateľné hádam len s Charlesom Chaplinom alebo Orsonom Wellesom, absolútnymi autormi a protagonistami vlastných filmov, ktorí sa nedali zomlieť diktátom hollywoodskych štúdií. Napokon, Allen neraz vyslovil odpor k hollywoodskemu biznisu a jeho totemu: cene Americkej filmovej akadémie. Hoci patrí medzi rekordmanov v počte nominácií a cien Oscara, na slávnostnú ceremóniu sa dostavil iba v roku 2002. Po udalostiach 11. septembra 2001 chcel totiž apelovať na filmárov a producentov, aby sa nedali zastrašiť a kvôli teroristickým útokom neprestali v New Yorku nakrúcať. Sám Allen predsa (spolu s Martinom Scorsesem a Spikeom Leem) patrí medzi režisérov, ktorí vytvárali filmovú tvár newyorského „veľkého jablka“. Hviezda „sladkého ničomníka“ a geniálneho gitaristu Emmeta Raya (Sean Penn) vyšla v tridsiatych rokoch minulého storočia a žiarila krátko. Džezmen Ray netrpel skromnosťou, skôr veľkohubosťou. S prvou ženou sa vyspal, keď mal sedem rokov, odkedy chytil do rúk gitaru, hral vynikajúco, keď v štúdiu skončili nahrávku – tej jeho skvelej – „Nevernej ženy“, spoluhráčom sa poďakoval slovami: Všetci ste boli dobrí, hlavne ja. Ideálnou partnerkou tohto génia naozaj nemohol byť nik iný ako nemé dievča Hattie, a aj o to kvôli svojmu ničomníctvu prišiel. Allen v Sladkom ničomníkovi jemne paroduje štruktúru rozprávania skvelého amerického seriálu o dejinách džezu. Aj tu fachmani, teoretici a sám Allen ako známy džezový fanúšik a klarinetista komentujú krátku etapu zo života Emmeta Raya alebo uvádzajú niektorú zo známejších legiend a nepohrdnú ani klebetou. Keď sa však múdre hovoriace hlavy nevedia dohodnúť, ako to bolo s dramatickým vyvrcholením Emmetovho sledovania nevernej manželky a jej gangsterského milenca, všetko je jasné. Aj keď vôbec nie je jasné, či benzínová pumpa, kde sa milenci zastavili, bola prepadnutá banditmi, ktorí aj s Emmetom ukrytým v aute na úteku havarovali. Alebo či vystatujúci sa gangster-milenec pred Emmetovou ženou predviedol prepad benzínky – len tak, ľavou zadnou. Alebo či má pravdu verzia Woodyho Allena, ktorú počul od jednej džezovej celebrity, ktorá je tiež legendou. Na spomínanú neistotu dopláca len gitarista, ktorý v každej odborníckej verzii trpí ako paroháč, ale aj ako obeť v havarovanom aute. Úspešne prežiť vo svete allenovských vykrúcačiek naozaj nie je nič jednoduché. O každučkú charakteristiku doslova súperia aspoň dve interpretácie. A tak veci zábavné sú v podstate príšerné, a určite to platí aj naopak. Všetci a všade niečo simulujú, jeden druhému chcú nabaláchať úplné hlúposti, a keď sa z nich náhodou vykľuje skvelý nápad, zrealizujú ho ako úplnú hlúposť. Kopať tunel do banky s dvoma miliónmi dolárov, stratiť sa v podzemí, stať sa sušienkovým magnátom a o všetko zasa prísť, to si ozaj vyžaduje hodnoty IQ darebáčikov na čele s umývačom riadov a notorickým podvodníkom Rayom. Ray je ešte aj v šesťdesiatke presvedčený, že jeho stredoškolská prezývka „Mozog“ nebola myslená ironicky. Jeden z Allenových slávnych aforizmov znie Peniaze sú lepšie ako chudoba, už len z finančného hľadiska. Ale v príbehu tejto bláznivej komédie ilustruje starú známu pravdu o tom, že za peniaze si šťastie nekúpiš. Ray a jeho manželka Franchie síce rozprávkovo zbohatnú, no ďalej musia „drieť“, aby ich spoločenská smotánka prestala považovať za buranských novozbohatlíkov. Allen ako Ray predvádza proletársku verziu svojej neurotickej figúry. Má odpor k abstraktnému umeniu, experimentálnemu divadlu a francúzskym špecialitám, jeho predstava šťastia je večer strávený pred televíziou, lacná čína alebo špagety s mäsovými guličkami. Jeho priatelia nosia pod zemou banícku prilbu svetlom dozadu, lebo to tak vyzerá viac „cool“. No na rozdiel od snobov, ktorí udržiavajú priateľstvá iba pre finančný a spoločenský profit, Ray prekypuje prostým životným elánom a zdravou chuťou kde-tu čosi ukradnúť. Bankrot je preňho napokon vyslobodením, pretože konečne bude môcť s milovanou Franchie hrať bingo kdesi na slnečnej Floride. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch Allenovi sekundovali „intelektuálky“ Diane Keatonová a Mia Farrowová. V Darebáčkoch našiel „ľudovejšie“, zato rovnako skvelé komické sparingpartnerky v Tracy Ulmannovej ako manželke Franchie a Elaine Mayovej ako sesternici May. Allen sa zrejme s pribúdajúcimi rokmi stáva čoraz veľkorysejší k hereckým partnerom a ich postavám, ktoré obdarúva rovnakým komickým potenciálom ako svoje vlastné charaktery. Podobne to je aj v takmer mysterióznej komédii Prekliatie žltozeleného škorpióna. Slovné prestrelky medzi detektívom poisťovne CW a špecialistkou na efektivitu práce Betty-Anne (Helen Huntová) v sebe skrývajú potenciál napalmu, pochopiteľne aj kvôli tomu, že Betty-Anne má vysokú a CW zas autoškolu. Úsmevný príbeh s ezoterickou zápletkou paroduje klasické hollywoodske detektívky čiernej série zo štyridsiatych rokov 20. storočia. Allen tu podobne ako v niekoľkých starších poviedkach (výber z troch zbierok vyšiel po česky pod názvom Vedlejší příznaky v roku 1985) vzdáva poctu postave súkromného detektíva marlowovského typu, ktorému dal jeho hollywoodsku tvár Humphrey Bogart. Pravda, CW Biggs je rovnako vynaliezavý a rafinovaný ako jeho bogartovský predobraz, no jeho charizma je predsa len úplne iného kalibru. Všetky rekvizity klasického žánru sú vo filme prezentované s decentnou iróniou, ktorá sa blíži skôr k úsmevnému holdu ako k parodickému výsmechu. Okrem detektíva a ostrej emancipovanej ženy tu figuruje aj záletný šéf a slaboch, osudovo platinová dedička rozprávkového bohatstva, milá a čiperná sekretárka, podlý a rafinovaný kúzelník, či natvrdlí detektívi s typickými šiškami a šálkou kávy. Allen v Žltozelenom škorpiónovi, podobne ako v Sladkom ničomníkovi, vytvoril dokonalú retro atmosféru oživenú klasickým džezom. Woodyho Allena od deväťdesiatych rokov neraz kde-kto kritizoval, že dokola opakuje vlastné nápady a gagy, že smeruje stále k ľahším témam a že hoci jeho príbehom nechýba humor a šarm, nedosahujú originalitu a myšlienkovú brilantnosť jeho starších filmov ako Annie Hall, Manhattan alebo Hana a jej sestry. A že každý rok tradične nakrúti jeden film, ale možno by bolo lepšie, keby si nápady šetril. Skrátka, „americký Bergman“ vraj rezignoval na sebaanalýzu a analýzu partnerských vzťahov a baví sa síce duchaplnými, ale povrchnými príbehmi. Tejto kritike čelila nielen trojica filmov z prelomu tisícročia, ale aj Allenove ďalšie diela: Hollywood Ending (2002), Čokoľvek (Anything Else, 2003), Melinda a Melinda (Melinda & Melinda, 2004). Je pravda, že z Allenových filmov zmizlo veľa partnerských a intelektuálnych zmätkov. Sladkého ničomníka Emmeta Raya – frajerskú verziu svojich predošlých neverníkov a tárajov vykreslil s blahosklonnou láskavosťou, s akou zrelí muži spomínajú na vlastné mladícke vyčíňanie. A zrelý Allen sa skutočne viac ako sebou samým zaoberá tým, čo má naozaj rád: džezom a filmom. Od deväťdesiatych rokov sú jeho snímky poctou tomu, čo v americkej kinematografii obdivoval, reflexiou sveta šoubiznisu a autorskej profesie filmára. Možno sú menej intelektuálnymi filmami práve preto, lebo sa dokážu chápavo usmiať aj nad naslovovzatými intelektuálmi. Napokon, veď Woody Allen dobre vie, že ani večná ničota neprekáža, pokiaľ ste k nej vhodne oblečení.
