Učitelia, najmä tí na základných a stredných školách, sú na tom naozaj zle. Ich aj tak nízke mzdy fakticky stále klesajú. Reálny rozpočet rezortu školstva sa neustále znižuje a v budúcom roku hrozí prepúšťanie pedagogických pracovníkov. Vari aj preto sipráve 17. november 1999, teda deň 10. výročia nežnej revolúcie, vybrali ako najvhodnejší na svoj jednohodinový štrajk. Lenže ním sa to asi neskončí…
Októbrový zjazd Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy (OZ PŠV) vyniesol na povrch potrebu zmeny. A to nielen zmeny na poste predsedu, kde Kamila Vajnorského po deviatich rokoch vystriedal Ján Gašperan, ale aj zmeny v smerovaní zväzu. Kamil Vajnorský totiž ako šéf školských odborárov z mnohých strán čelil kritike, že nie je dostatočne rázny v presadzovaní požiadaviek učiteľov, že sa ľahko nechá učičíkať planými sľubmi… A že napokon učitelia i ostatní pracovníci rezortu z týchto sľubov takmer nič nemajú. Odborári sa teda rozhodli pre zmenu, najmä pre zmenu v spôsobe presadzovania požiadaviek. A tak Ján Gašperan (za predsedu zväzu ho zvolili na štvorročné funkčné obdobie) začal svoju novú funkciu celkom netradične – v uplynulú stredu na čele jednohodinového protestného štrajku.
Boľačka – nejednotnosť
Samotný štrajk však na zjazde OZ PŠV vyvolal búrlivú diskusiu. Dátum 17. november, ktorý deň pred zjazdom schválil najvyšší orgán zväzu, označili v diskusii mnohí za absolútne nevhodný. Dôvodili tým, že ak v deň desiateho výročia nežnej revolúcie učitelia prejavia svoju nespokojnosť jednohodinovým protestom, môžu sa sympatie verejnosti obrátiť proti nim. Tu sa opäť prejavila stará choroba, ktorá však, žiaľ, necharakterizuje len učiteľský stav – nejednotnosť. Ak by totiž školský odborári boli jednotnejší, boli by na tom pravdepodobne (aj v mzdovej oblasti) oveľa lepšie, ako sú v súčasnosti. Nikdy sa totiž nezmohli na to, aby ukázali, aká sila sa skrýva v armáde vyše 170 tisíc zamestnancov tohto rezortu. Od roku 1992 síce každý rok zorganizovali nejaké bu-bu-bu, ale s takmer nijakým pozitívnym efektom. Najjednotnejší bol vari prvý protest (hodinový výstražný štrajk) v roku 1992 za ministrovania J. Pišúta, ktorého sa zúčastnilo až 95 percent učiteľov. Do svojich požiadaviek vtedy zahrnuli, aby miera vyučovacej povinnosti učiteľov nepresiahla 20 hodín, aby hodiny prevyšujúce túto mieru boli považované za prácu nadčas, aby boli učitelia s viac ako 5-ročnou praxou zaradení do 10. platovej triedy. Po tomto štrajku nasledovali protestné zhromaždenia s už oveľa slabšou účasťou: v roku 1993 za ministrovania M. Kučeru, v roku 1994 za zlepšenie mzdového ohodnotenia za ministra Ľ. Haracha. Ministerka školstva Eva Slavkovská (vo funkcii bola v rokoch 1995-98) v pokoji prežila dva protesty a jednu petičnú akciu, ktorej výsledkom bolo 100 tisíc podpisov za naplnenie programového vyhláseniia vtedajšej vlády v oblasti miezd.
Stará pesnička
Stredajším jednohodinovým štrajkom chceli tentoraz pedagógovia i nepedagógovia upozorniť na blížiace sa (už vládou odklepnuté) 10-percentné prepúšťanie a na už starú pesničku o nízkych mzdách v rezorte, ktoré zaostávajú o 19 percent za mzdou v iných odvetviach národného hospodárstva. Ak parlament, ktorý môže v tejto veci ešte niečo urobiť, nevypočuje výzvy spoza školských katedier, učitelia sú pripravení štrajkovať aj ďalej a v oveľa citeľnejšej podobe. Hoci už školskí odborári majú pripravené ďalšie postupy, nechcú o nich hovoriť, kým sa neukáže ich opodstatnenie. Ako však zareaguje verejnosť (vrátane, samozrejme, rodičov), keď sa v priebehu niekoľkých dní ukáže, že požiadavky učiteľov sa nevypočujú a už vôbec nie zrealizujú? Znamenalo by to pravdepodobne ďalší a oveľa dlhší štrajk. Čo bude potom s deťmi, kam ich rodičia dajú? Takýto silný nátlak na verejnú mienku učitelia dosiaľ nevyvinuli.
Potreba výraznejšieho tlaku pri presadzovaní svojich oprávnených požiadaviek sa dnes ukazuje ako nevyhnutná. Spomínanú zmenu na predsedníckom poste označili mnohí za očakávanie členskej základne, že sa konečne oveľa razantnejšími formami ako dosiaľ začnú obhajovať požiadavky zamestnancov školstva, aby v platových štatistikách neboli na celkom spodných priečkach. To, že je dnes ich situácia taká, aká je, si sebakriticky na zjazde pripísali aj na svoj vrub. Ústami svojho nového predsedu deklarovali: „Treba si uvedomiť, že hlavným cieľom zväzu je zastávať záujmy zamestnancov. Ak sa nedosiahli také výsledky, aby s nimi bola členská základňa spokojná, nemôžeme sa zbaviť zodpovednosti.“
Čo chcú učitelia
Opodstatnenosť štrajku tentoraz – na prekvapenie – schvaľoval aj minister školstva Milan Ftáčnik. Uviedol, že vyhlásenie štrajku je právom odborárov, otázne však je, čo sa ním dosiahne. Po príkladoch protestov z predchádzajúcich rokov to nevedia ani odborári. Napriek tomu, že všetky ponovembrové vlády na jednom z prvých miest hlásali ako svoju prioritu školstvo, reálny rozpočet tohto rezortu sa neustále znižuje a v budúcom roku hrozí prepúšťanie pedagogických pracovníkov Navyše, učitelia nezaznamenali nárast tarifných platov už dva roky! Najbližšie sľubované zvýšenie má byť iba o 4% (nie o 7%!), a aj to až od 1. júla 2000! Prichádza teda čas, aby učitelia zabudli na nejednotnosť. Azda ich konečne spojí hroziaca hromadná „návšteva“ úradov práce.
Autorka je redaktorka denníka Práca
