Radšej nemyslieť

„Je to znak primitivizmu, keď v Afganistane strieľajú na historické sochy,“ rozhorčovala sa tetka Kahanková a mávala novinami, v ktorých boli fotografie gigantických sôch Budhu poškodené strelami príslušníkov hnutia Taliban.
„Ani ja to neschvaľujem,“ priznal strýko Pytlíček, „hoci o primitivizme by som tu nehovoril.“
„A ako to inak nazvať?“ nedala sa tetka.
„Možno zaslepenosť a hlúposť,“ vysvetľoval strýko. „To, čo sa deje v Afganistane, mi trochu pripomína našu súčasnosť. Namýšľame si, že sme kultivovaní a civilizovaní ľudia, a predsa sme ešte pred pár rokmi, a možno niekde dodnes, rovnako usilovne váľali sochy, premenúvali ulice a pod kepienkom demokracie zatracovali všetko, čo i len trochu dýchalo minulosťou. Dokonca si myslím, že sa tu a tam i pálili knihy.“
„O pálení kníh som naposledy počula v časoch jezuitu Koniáša,“ povedala Kahanková.
„Dúfam, že nebol vaším súčasníkom,“ ironizoval Pytlíček a hneď dodal: „Lebo sa našli ľudia, ktorých by som mohol smelo pokladať za Koniášových rodných bratov. To sú takí, čo si myslia, že keď spália knihy, zhodia sochu, či odstránia meno z tabule, zmenia dejiny a vygumujú myšlienky.“
„Lenže niektoré myšlienky sú nebezpečné,“ poznamenala Kahanková.
„Úbohý je ten, kto sa bojí myšlienok,“ poznamenal Pytlíček. „Netreba sa báť zlých myšlienok, ale podlých skutkov. A okrem toho som presvedčený, že množstvo ničených myšlienok je dnes nebezpečných len a len preto, že sú pravdivé.“
„Veľmi dobre viem, kam mierite,“ oborila sa Kahanková na strýka. „Aj odborári toť nedávno vykrikovali také sprostosti a mysleli si, že im vláda hneď zvýši platy. Pán premiér však jasne povedal: to si musíte vybaviť so svojimi zamestnávateľmi.“
„Dobre viete, tetka, že so zamestnávateľmi dnes robotník nevybaví vôbec nič,“ povedal Pytlíček. „Preto odborári zaútočili na vládu, lebo práve ona vytvára v tomto štáte také prostredie, v ktorom sa darí nie tým, čo pracujú, ale špekulantom. Bolo by čestné, keby si to vláda priznala.“
„Ale vláda predsa nemôže z našich daní donekonečna podporovať upadajúce podniky,“ namietala Kahanková.
„Nemôže, ale musí,“ oponoval Pytlíček. „Jednoducho preto, lebo táto i predchádzajúce vlády s vidinou okamžitého zisku pustili z rúk podniky, ktoré sa predsa pred rokmi budovali práve z našich daní. A po každom upadajúcom podniku zostávajú v biede konkrétni ľudia. Štát nemôže byť laboratóriom, v ktorom po neúspešnom pokuse jednoducho odhodím odpad do koša.“
„Predsa dobre viete, že štát nie je sociálna inštitúcia,“ povedala tetka.
„Vidíte, a sme pri tých nebezpečných myšlienkach,“ dal sa do prednášania Pytlíček. „Tu je jedna z nich, ktorá je nebezpečná len preto, že je pravdivá: Rovnakou mierou, ako sa rozvíja buržoázia, teda kapitál, rozvíja sa aj proletariát, trieda novodobých robotníkov, ktorí môžu žiť len dovtedy, kým nachádzajú prácu, a ktorí len dovtedy nachádzajú prácu, kým ich práca rozmnožuje kapitál. Títo robotníci, ktorí sa musia predávať po kúsku, sú tovarom ako každý iný obchodný článok, a preto podliehajú všetkým vrtochom konkurencie, každému kolísaniu trhu.“
„Veľmi dobre viem, koho tak demagogicky citujete,“ takmer kričala Kahanková. „Lenže časy sa zmenili a dnešní nezamestnaní už zďaleka nie sú v takom postavení, ako boli v devätnástom a čiastočne i v prvej polovici dvadsiateho storočia. Pribudli nové možnosti. Počula som napríklad, že veda sa úplne zapojila do služieb nezamestnaných. Niektoré pracovné úrady dokonca ponúkajú bezplatnú pomoc psychológa.“
„To som počul aj ja,“ pripustil Pytlíček. „Psychológ im síce prácu nenájde, ale sa aspoň pokúsi dosiahnuť, aby sa uspokojili so svojím postavením málo vyvinutého a bezcenného živočíšneho druhu. Ako v tom starom vtipe, v ktorom sa muž modlí: pane Bože, daj, aby ma žena nepodvádzala, a keď ma bude podvádzať, aby to nebolo so susedom, a keď to bude so susedom, aby som o tom nevedel, a keď sa o tom dozviem, daj, aby mi to bolo jedno…“