Radosť a bolesť v Pakistane

Podľa medzinárodných ekonomických denníkov majú Pakistanci veľa dôvodov na dobrú náladu. Napriek tomu, že ich kriketové družstvo prehralo s Indiou. Na základe konvenčných ekonomických ukazovateľov je dôvod na radosť. Hospodárstvo po vyše desaťročnom období úpadku stúpa, najmä vo výrobnom sektore. V posledných rokoch sa podstatne zvýšili exporty a na účtoch rastú nadbytky. Hodnota meny sa pohybuje v úzkom rozmedzí, nie ako pred pár rokmi. Rastú kapitálové toky a rozšíril sa aj relatívne malý trh s akciami. Rozpočtové trendy sa zhodujú s deklarovanými cieľmi. Hoci sa nedávno zvýšila inflácia, stále sa pohybuje v zvládnuteľnom rozmedzí. Toto všetko by ešte pred pár rokmi vyzeralo nepravdepodobné. Pokiaľ ide o materiálne podmienky života väčšiny obyvateľov, 90. roky boli veľmi nepriaznivé. Priemerný rast národného príjmu poklesol v tom období na menej ako 4 percentá ročne (v porovnaní s viac ako 6 percentami desaťročie predtým). Nízky rast sa spojil s historicky nízkymi úrovňami investícií, pretože súkromné investície nedokázali vyvážiť pokles vo verejných výdavkoch. Úroveň priemyselného rastu sa znížila takmer na polovicu – z 8,2 percenta na 4,8 percenta ročne. Predchádzajúce úspechy v boji proti chudobe sa v 90. rokoch stratili a počet domácností žijúcich v úplnej chudobe narástol z 21,4 percenta v rokoch 1990 – 1991 na 40,1 percenta v rokoch 2000 – 2001. V júni 2001 žilo pod úrovňou chudoby už vyše 56 miliónov Pakistancov. *** Aj rast, ktorý hospodárstvo zaznamenalo, bol spojený s veľmi neadekvátnou situáciou, pokiaľ ide o indikátory ľudského rozvoja. To však platilo dlhší čas, v podstate od získania nezávislosti, keď sa medziročná úroveň ekonomického rastu v regióne udržiavala na 5 – 6 percentách. Pakistanský vzor bol charakterizovaný ako „rast bez rozvoja“, pretože napriek uspokojivému vývoju dosahovala krajina zlé výsledky vo väčšine sociálnych a politických ukazovateľov, ako je vzdelávanie, zdravie, kanalizácia, rovnosť pohlaví, prírastok obyvateľstva, korupcia, politická nestabilita, násilie a demokracia. Zároveň sa to spájalo s mimoriadne nízkou úrovňou rastu zamestnanosti: medzi rokmi 1960 – 1999 len 2 percentá ročne. V 90. rokoch sa stal rast mimoriadne krehkým a súčasne sa znížila jeho úroveň. Zakladal sa hlavne na neudržateľných verejných výdavkoch, ktoré zvyšovali verejný dlh. Koncom 90. rokov dosiahla celková dlhová služba (splácanie úrokov vonkajšieho a vnútorného dlhu spolu) úroveň 70 percent príjmov vlády, čo zároveň znamenalo, že ďalší rast už nemôže stáť len na verejných výdavkoch živených ďalším zadlžovaním sa. Jedným zo zvláštnych znakov pakistanského ekonomického rastu bol nedostatok akéhokoľvek priameho vzťahu medzi rastom a vytváraním voľných pracovných miest. Rast produkcie bol v 70. rokoch relatívne nízky, zvýšil sa v 80. rokoch a opäť v 90. rokoch padol. Trend vývoja zamestnanosti však sledoval opačný vzorec – najvyšší nárast počtu pracovných miest sa zaznamenal v 70. rokoch (3 percentá), v ďalších dvoch dekádach poklesol na 2 percentá. *** Pri vysvetľovaní zlej situácie v oblasti zamestnanosti je dôležitým faktorom správanie sa výrobného sektora. V Pakistane, rovnako ako vo väčšine iných rozvojových krajín, je tento sektor charakterizovaný vysokou úrovňou dualizmu, kde výrobe dominujú veľké podniky (produkujú dve tretiny pridanej hodnoty v celej výrobe), ktoré však zamestnávajú len 17 percent pracovnej sily. Na druhej strane sú to malé podniky, ktoré dominujú v oblasti zamestnanosti (pracuje v nich 83 percent výrobnej pracovnej sily), no produkujú len tretinu pridanej hodnoty. Podiel týchto dvoch častí výrobného sektora na zamestnanosti a outpute bol počas celého obdobia značne stabilný. Malé podniky, operujúce pod veľkým, stále sa zvyšujúcim tlakom a s veľkými nevýhodami, boli v minulej dekáde relatívne nečinné a vykazujú všetky charakteristiky sektora, ktorý je len útočiskom pre „nadbytočnú“ pracovnú silu. Rovnako ako v Indii je to spôsobené najmä hrozbou vytváranou dovozmi zo zahraničia, zlou infraštruktúrou a obmedzenými možnosťami získať medzinárodné pôžičky. Veľké podniky zas boli poškodzované nadbytočnou kapacitou (kvôli nedostatočnému agregátnemu dopytu spôsobenému deflačnými politikami reštrukturalizácie a prílivom importov), ako aj rastúcimi nárokmi na kapitálové vstupy a kapitálovú produktivitu (v dôsledku technologického pokroku), ktorých výsledkom bol nižší dopyt po pracovnej sile. Tak ako to v tom istom období bolo možné pozorovať v Indii, investície a rast outputu aj v pakistanskom výrobnom sektore mali tendenciu koncentrovať kapitál a znižovať potrebu pracovnej sily. Keďže bol výrobný sektor hlavnou časťou hospodárstva vytvárajúcou pracovné miesta, ovplyvnilo to aj možnosti zamestnať sa v iných oblastiach ekonomiky a prispelo k pretrvávaniu zamestnaní s nízkou produktivitou v iných sektoroch a k nízkemu a sústavne klesajúcemu počtu nových pracovných miest. *** Trend rastu príjmov a zamestnanosti bol v 90. rokoch negatívne ovplyvnený ekonomickými „reformami“ predstavenými v tomto období v Pakistane. Veľkú a dôležitú úlohu zohrali v tomto prípade limity výdavkov na verejné investície. Pomer investícií k hrubému domácemu produktu (HDP) poklesol zo 17,3 percenta v rokoch 1988 – 1989 na 14,7 percenta v rokoch 2000 – 2001. Výlučne to spôsobil kolaps verejných investícií – z 8,5 percenta HDP na 5,6 percenta za sledované obdobie. Súkromné investície, ktoré boli silne naviazané na verejné investície a výdavky, museli v dôsledku toho čeliť nedostatočnému dopytu a neodvážili sa vyrovnať vytvárajúci sa nedostatok. Navyše, výsledkom pôsobenia viacerých ďalších prvkov reštrukturalizačných programov boli znížené priemerné úrovne rastu, urýchlená inflácia, teda nárast nezamestnanosti a chudoby. Štandardný balíček štrukturálnych reforiem obsahoval privatizáciu verejného majetku, obmedzenie rastu miezd a úrovne zamestnanosti vo verejnom sektore, znižovanie subvencií, znižovanie rozvojových výdavkov vrátane tých, ktoré boli určené pre „sociálne sektory“, nárast poplatkov za využívanie verejných služieb a často devalvácia. Devalvácia mala, okrem iného, ešte jeden nezamýšľaný nepriaznivý vplyv – zredukovanie príjmov z peňazí, ktoré posielali domov Pakistanci pracujúci v zahraničí. A to bol predtým dôležitý zdroj udržiavajúci rovnováhu platobnej bilancie Pakistanu. Iróniou je, že makroekonomická stratégia založená na reštrukturalizačných programoch (Structural Adjustment Programmes) presadzovaných a odsúhlasených Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou, mala zlepšiť platobnú bilanciu krajiny, regulovať infláciu a oživiť rast. V skutočnosti mala opačné následky. To bolo tiež príčinou, prečo sa v 90. rokoch zvýšil výskyt chudoby. Kombinácia deflačných makroekonomických krokov a deindustrializácie, nasledujúcej po liberalizácii obchodu, sa prejavili. *** Rok po pakistanskom treťom vojenskom prevrate, ktorý priviedol k moci vládu generála Mušaraffa, bolo pod hranicu chudoby dotlačených asi 15,4 milióna ľudí. Nezamestnanosť narástla, reálne platy klesali a distribúcia príjmov sa zhoršila. Indikátory ľudského rozvoja, ktoré boli úbohé už aj na začiatku, sa počas tohto obdobia ešte zhoršili. Prvé dva roky boli mimoriadne zlé. Trvanie na reformách po vzore Medzinárodného menového fondu sa skombinovalo s ešte väčšou ekonomickou neistotou, dopadom západných sankcií, ktoré prišli po oficiálnych skúškach pakistanskej nukleárnej bomby, a nakoniec s vtedajšou vojenskou nestabilitou v regióne (vrátane vojny vedenej Spojenými štátmi proti Afganistanu a hromadenia vojenských jednotiek na hraniciach s Indiou). Nedávny geopolitický vývoj však pakistanskú ekonomiku inakšie, pozitívnejšie ovplyvnil. Ochota Mušaraffa stať sa kľúčovým spojencom USA vo „vojne proti terorizmu“ mala tiež, rôznymi spôsobmi, podstatný ekonomický dopad. Znamenala povolenie reštrukturalizovať a čiastočné odpustenie viac ako tretiny vonkajšieho dlhu Pakistanu, čo poskytlo potrebnú, krátkodobú úľavu. Viedla aj k opätovnému nárastu prílivu zahraničnej pomoci do Pakistanu a k zvýšeniu exportných kvót pre textil a textilné výrobky. Ďalším následkom bol masívny nárast objemu peňazí, ktoré posielali do krajiny Pakistanci pracujúci v zahraničí (tieto peniaze dosiahli úroveň až 14 percent HDP), čo umožnilo vytvoriť rezervy zahraničnej meny. Pretože je však úroveň domácich investícií stále pod úrovňou úspor, prítok pomoci a príjmov zahraničných Pakistancov v skutočnosti neprispieva k budúcej ekonomickej aktivite, je len uložený ako rezerva zahraničnej meny. *** Existujúce ekonomické oživenie sa v zásade zakladá iba na konkrétnej geopolitickej pozícii Pakistanu a strategických rozhodnutiach Mušaraffovho režimu. Vnútorne funguje rovnaká hospodárska politika, ktorá viedla k dezolátnemu stavu v 90. rokoch, čo znamená, že stimuly rastu a vytvárania nových pracovných miest zvnútra hospodárstva sú stále veľmi obmedzené. Keďže súčasné hospodárske oživenie tak veľmi závisí od (premenlivej) dobrej vôle západných mocností, vo svojej podstate je neudržateľné. A napokon, doteraz sa nebolo možné premietnuť ho do skutočného zlepšenia životných podmienok obyčajných ľudí, či už ide o možnosti zamestnať sa v produktívnejších odvetviach alebo lepšie poskytovanie základných služieb. Ako v mnohých iných prípadoch, aj z terajšieho rastu profituje malá elita, ktorá zahŕňa majiteľov pôdy, priemyselnú triedu a mestské skupiny odborníkov. Pôsobia tu však aj iné zdroje nestability. Rovnaká politická účelnosť, ktorá Mušaraffovmu režimu diktovala politiku priblíženia sa k USA, vytvorila aj nespokojnosť a hnev medzi veľkou časťou Pakistancov. Znamená to potenciálne nepokoje, ktoré môžu podraziť nohy stále krehkému ekonomickému oživeniu. A tak možno bude v budúcnosti pre obyčajných Pakistancov kriket predsa len istejším dôvodom na radosť než ekonomika. Článok bol uverejnený na www.networkideas.org