Indická spisovateľka Arundhati Royová na jar navštívila zakázané oblasti Dandakaranyanského lesa v strednej Indii, v ktorých majú hlavé slovo maoistickí geriloví bojovníci (naxaliti). Svoje skúsenosti s nimi a príslušníkmi rozličných kmeňov, ktorí sa búria proti vykorisťovateľom podporovaným štátom, podrobne opísala v eseji, ktorú nedávno publikoval indický časopis Outlook Magazine. Po prvých zážitkoch so svojimi tajuplnými sprievodcami pokračuje jej rozprávanie druhou časťou.
Zastali sme pred opustenou budovou školy, ktorá stála kúsok za dedinou. Prečo všetky štátne školy vyzerajú ako betónové opevnené bašty s oceľovými okenicami a sklápacími posuvnými kovovými dverami? Prečo nie sú ako domy v dedine z blata a so slamenou strechou? Pretože sú to zároveň kasárne a bunkre. „V abhudžmadských dedinách,“ vraví môj mladý sprievodca Čandu, „sú takéto školy…“ Halúzkou skicuje do prachu plán budovy. Tri osemuholníky, spojené navzájom ako včelí plást. „Aby sa z nich dalo strieľať do všetkých smerov.“ Na ilustráciu svojho tvrdenia kreslí šípky, ktoré vyzerajú ako kriketová schéma. Čandu hovorí, že v žiadnej z tých škôl nie sú učitelia. Všetci ušli. „Alebo ste ich odplašili?“ „Nie, vyháňame iba policajtov. No prečo by učitelia mali chodiť sem do džungle, keď môžu dostávať plat, a pritom sedieť doma?“ Dobrý postreh. Informuje ma, že toto je „nové územie“. Strana doň vstúpila iba nedávno. Prišiel asi tucet mladých ľudí, dievčat aj chlapcov. Tínedžeri, najviac dvadsiatnici. Čandu vysvetľuje, že ide o dedinskú milíciu, najnižší rang v maoistickej vojenskej hierarchii. Nikoho ako oni som ešte nevidela. Sú oblečení v sárí a lungi (mužský odev z dlhej voľnej látky, zakrývajúci spodnú časť tela – pozn. red.), niektorí majú obnosené olivovozelené pracovné topánky. Chlapci nosia aj šperky a pokrývku hlavy. Každý má pušku s lámacou hlavňou, ktorej sa hovorí bharmaar. Niektorí majú i nože, sekery, luk a šípy. Jeden z nich nesie mínomet, nahrubo zmajstrovaný z ťažkej metrovej rúry z galvanizovaného železa. Je nabitá pušným prachom a šrapnelmi, pripravená na výstrel. „Narobí veľa hluku, ale je len na jedno použitie. No aj tak vie vydesiť policajtov,“ chichúňajú sa mládenci. Nezdá sa, že by mysleli predovšetkým na vojnu. Asi preto, že ich územie neleží v prostredí, kde pôsobia polovojenské štátne jednotky Salva Judum. Práve dokončili svoje celodenné povinnosti. Pomáhali stavať oplotenie okolo dedinských domov, ktoré udrží kozy ďalej od polí. Sú samá zábava a zvedavosť. Dievčatá sa správajú k chlapcom sebaisto a nenútene. Mám na tieto veci zvláštny senzor, urobili na mňa dojem. Čandu tvrdí, že ich úlohou je hliadkovať a chrániť štyri alebo päť dedín, pomáhať na poliach, čistiť studne, opravovať domy – robiť všetko, čo treba. Lenže stále nevieme nič nové o Didi, dievčine, s ktorou sme sa mali tu stretnúť. Čo robiť? Nič. Čakať. Pomôcť s krájaním a šúpaním zeleniny. Po večeri sme sa bez dlhých rečí zhodli na ďalšom postupe. Sťahujeme sa, samozrejme. Všetko sa sťahuje s nami, ryža, zelenina, hrnce a panvice. Opúšťame školskú pevnosť a husím pochodom kráčame do lesa. Z necelú polhodinu prichádzame na čistinu, kde budeme spať. Nevydávame absolútne žiaden hluk. O niekoľko minút má každý rozloženú modrú plastovú plachtu – všadeprítomnú „džhilli“, bez ktorej by tu nebola žiadna Revolúcia. Čandu a Mangtu sa podelia o jednu, druhú rozprestrú pre mňa. Našli mi najlepšie miesto, pri najlepšej sivej skale. Čandu hovorí, že poslal Didi správu. Ak ju dostane, bude prvá, koho ráno stretneme. Ak ju dostane. Už dlho som nespala v krajšej miestnosti. Mám súkromný aparát v tisíchviezdičkovom hoteli. Obklopujú ma zvláštne, krásne deti s podivuhodným zbrojným arzenálom. Všetky sú maositi. Chystajú sa všetci zomrieť? Je tu protiteroristické výcvikové stredisko na boj v džungli zriadené práve proti nim? Aj bojové vrtuľníky, termovízie a laserové zameriavače? Prečo musia zomrieť? Načo? Aby sa všetko naokolo zmenilo na bane? Spomínam si na návštevu povrchovej železorudnej bane v Kendudžargarhe v štáte Urísa. Kedysi tam rástol les. A deti ako tieto tu. Teraz krajina vyzerá ako červená otvorená rana. Pľúca a nozdry plní červený prach. Voda je červená, vzduch je červený, ľudia sú červení, ich pľúca a vlasy sú červené. Celé dni a noci cez ich dediny rachotia nákladiaky v zovretom šíku, nárazník pri nárazníku. Tisíce nákladiakov, ktoré vezú rudu do prístavu Paradipu, odkiaľ poputuje do Číny. Tam ju premenia na autá, dym a veľkomestá, ktoré cez noc vyrastú na zelenej lúke. Premenia rudu na ukazovateľ hospodárskeho rastu, ktorý berie dych ekonómom. Na zbrane, vďaka ktorým máme vojny. Okrem hliadok, ktoré sa striedajú v jeden a pol hodinových intervaloch, každý spí. Konečne sa môžem dívať na hviezdy. Keď som bola malé dieťa, vyrastajúce na brehu rieky Meenačal, myslela som si, že zvuky z kriketu – ktorý sa vždy začínal hrať na súmraku – patria hviezdam, ktoré naberajú otáčky, pripravujú sa na svietenie. Som prekvapená, ako veľmi sa mi tu páči. Na žiadnom inom mieste na svete by som nebola radšej. Kým by som dnes mala byť? Súdružka Rahel, takto pod hviezdami? Didi možno zajtra príde. Prišli skoro popoludní. Videla som ich už z diaľky. Bolo ich asi pätnásť, všetci v olivovozelených uniformách, bežali nám v ústrety. Aj z diaľky som dokázala podľa spôsobu behu uhádnuť, že sú to väčšie ryby. Ľudová oslobodzovacia gerilová armáda (Peoples Liberation Guerilla Army, PLGA). Termovízie a laserovo navádzané pušky sú pre nich. Pre nich funguje aj protiteroristické výcvikové stredisko na boj v džungli. Majú seriózne zbrane, INSAS (Indian Small Arms System, ľahké strelné zbrane v štandardnej výzbroji indickej pechoty), samonabíjacie pušky, dvaja nesú kalašnikovy. Jednotku vedie súdruh Madhav, ktorý je v Strane od svojich deviatich rokov. Pochádza z Varangalu v štáte Andhrapradéš. Je rozrušený a v jednom kuse sa ospravedlňuje: „Došlo k veľkému nedorozumeniu pri komunikácii, čo sa zvyčajne vôbec nestáva.“ Očakávali, že dorazím do hlavného tábora hneď prvú noc. No ktorémusi bežcovi v džungľovej štafete spadol kolík. Motorkári nás mali vysadiť na úplne inom mieste. „Našou vinou ste museli čakať, kvôli nám ste museli toľko kráčať… Keď sme dostali správu, že ste tu, bežali sme celú cestu.“ Odpovedala som, že je to O. K. a že som prišla pripravená na čakanie, chôdzu a poslúchanie. Veliteľ chcel, aby sme ihneď odišli, pretože ľudia v hlavnom tábore čakajú a majú obavy. Do tábora sme kráčali niekoľko hodín. Už sa stmievalo, keď sme tam dorazili. Tábor obklopuje niekoľko vrstiev hliadok a sústredné kruhy pochôdzkárov. V dvoch líniách muselo byť zoradených niekoľko stoviek súdruhov. Každý mal zbraň. A úsmev. Začali spievať: „Lal lal salaam, lal lal salaam, aane vaaley saathiyon ko lal lal salaam.“ (Červený pozdrav súdruhom, ktorí prišli.) Spievali sladko, akoby to bola ľudová pieseň o rieke alebo lesných kvetoch. So spevom prišlo zdravenie, podávanie rúk a zovreté päste. Každý zdraví každého, mrmlajúc lalslaam, mlalslaa mlalslaam… Okrem modrého džhilli, rozprestretého na dlážke, som nenašla žiadne znaky tábora. Tento dom má aj strechu z džhilli. Mám tu na noc izbu. Buď ma odmenili za dni strávené na pochode, alebo ma v predstihu rozmaznávali za to, čo ešte len príde. Alebo oboje naraz. V každom prípade to bolo posledný raz za celý tento výlet, čo som mala nad hlavou strechu. Po večeri som stretla súdružku Narmadu, ktorá má na starosti Revolučnú organizáciu domorodých žien (Krantikari Adivasi Mahila Sangathan, KAMS; slovo adivasi znamená príslušník kmeňa) a za jej hlavu indické úrady vypísali odmenu. Zoznámila som sa so súdruhom Roopim, technickým čarodejníkom, so súdruhom Sarodžom z PLGA, ktorý nie je vyšší od svojej pušky a so súdružkou Maase (v jazyku gondi to znamená čierne dievča), za ktorej hlavu sa tiež ponúka odmena, so súdruhom Radžu z divízie, s ktorou som prišla. Zoznámil som sa aj so súdruhom Venu (alebo Murali, alebo Sonu, alebo Sušil, alebo akokoľvek ho chcete volať), ktorý je z nich najvyššie postavený. Možno je z Ústrednej komisie, či dokonca z Politbyra. Nepovedali mi, nepýtam sa. Rozprávame sa medzi sebou v jazykoch gondi, halbi, telugu, pandžábi a malayalam. Iba Maase rozumie po anglicky. (Takže sa rozprávame po hindsky.) Súdružka Maase je vysoká a tichá. Vyzerá, akoby musela preplávať vrstvou bolesti, než sa zapojí do rozhovoru. No zo spôsobu, akým ma objala, hádam, že rada číta. A že jej v džungli chýbajú knihy. Svoj príbeh mi rozpovedala až neskôr. Až keď mi dôverovala vo svojom zármutku. Prišli zlé správy, ako sa to v džungli stáva. Bežec s „keksíkmi“. Ručne písané správy na hárkoch papiera, zložené a zošité do malých štvorčekov. Je ich plné vrecko. Ako čipsy. Novinky od všadiaľ. Polícia zabila piatich ľudí v dedine Onganaar. Štyroch z milície a jedného obyčajného vidiečana: Santhu Pottai (25), Phoolo Vadde (22), Kande Pottai (22), Ramoli Vadde (20), Dalsai Koram (22). Mohli to byť decká z mojej včerajšej hviezdnatej spálne. Potom prišli dobré správy. Malá skupina ľudí s bacuľatým mladíkom. Aj on má pracovné topánky, ale celkom nové. Každý ich obdivuje a komentuje, ako mu sedia. Vyzerá hanblivý a potešený. Je to lekár, ktorý prišiel žiť a pracovať za súdruhmi do lesa. Pred ním nijaký lekár nenavštívil Dandakaranyu už niekoľko rokov. V rádiu hlásia správu o stretnutí ministra vnútra s premiérmi indických štátov zasiahnutých „ľavicovým extrémizmom“, aby diskutovali o vojne. Predsedovia vlád Džharkhandu a Biháru sa zdržali a nezúčastnili sa. Každý, kto sedí okolo rádia, sa smeje. Vravia, že v čase volieb, počas kampane a možno mesiac alebo dva po sformovaní vlády strednoprúdoví politici vyhlasujú heslá typu: „Naxaliti sú naše deti!“ Podľa harmonogramu, kedy zmenia názor a vystrčia pazúry, si môžete nastaviť hodinky. Predstavili ma súdružke Kamle. Povedali mi, že sa v žiadnom prípade nesmiem vzdialiť ani na dva metre od môjho džhilli bez toho, aby som ju zobudila. Pretože v tme môže každý stratiť orientáciu a vážne zablúdiť. Nebudila som ju. Spala som ako zabitá. Ráno ma Kamla oboznámila so žltým plastovým vreckom, ktoré malo jeden roh odstrihnutý. Kedysi obsahovalo rafinovaný sójový olej Abis Gold. Teraz to bol môj nočník. Na ceste k Revolúcii sa ničím neplytvá. Ešte aj dnes si spomínam na Kamlu každý deň. Má sedemnásť rokov. Nosí na boku podomácky vyrobenú pištoľ. A, človeče, aký má úsmev… No keď na ňu natrafia policajti, zabijú ju. Najprv ju možno znásilnia. Na nič sa nebudú pýtať. Pretože „ohrozuje vnútornú bezpečnosť“. Po raňajkách na mňa čaký súdruh Venu (Sušil, Sonu, Murali). Sedí so skríženými nohami na džhilli a díva sa na svet ako cintľavý dedinský učiteľ. Dostanem prednášku z histórie. Presnejšie, prednášku o posledných tridsiatich rokoch v lese Dandakaranya, ktoré vyvrcholili súčasnou vojnou. Samozrejme, ide o verziu partizánov. No ktoré dejiny nie sú niečia verzia? V každom prípade by sa tajná história mala zverejniť, ak sa má s oficiálnou porovnať a súťažiť namiesto samého klamania, ktoré sa odohráva dnes. Venu má pokojný, spôsobný a milý hlas, ktorý ma v nasledujúcich dňoch kompletne vynervuje. Dnes ráno rozprával takmer plynule niekoľko hodín. Je ako manažér malého obchodu, ktorý má veľký zväzok kľúčov k spleti zámkov od všakovakých príbehov, pesničiek a myšlienok. Súdruh Venu bol členom jednej zo siedmich ozbrojených jednotiek, ktoré prekročili Godavari z Ándhrapradéšu a v júni 1980 vstúpili do Dandakaranyanského lesa (v reči tento názov skracujú na DK). Je jedným z pôvodných „štyridsaťdeviatnikov“. Patril do Ľudovej vojenskej skupiny, frakcie Komunistickej strany Indie (marxisticko-leninistickej) – medzi pôvodných naxalitov. Ľudová vojenská skupina sa pod vedením Kondapalliho Seetharamiahsa v apríli toho roku formálne vyhlásila za samostatnú, nezávislú stranu. Rozhodla sa vybudovať stálu armádu, pre ktorú však potrebovala základňu. Mal ňou byť DK a spomínané prvé jednotky mali za úlohu preskúmať terén a začať budovať gerilové zóny. Diskusia o tom, či by komunistické strany mali mať stále armády a či termín „ľudová armáda“ neodporuje sám sebe, je stará. Rozhodnutie Ľudovej vojenskej skupiny postaviť vlastné vojenské jednotky vychádza zo skúseností v Ándhrapradéši. Ich kampaň „pôdu roľníkom“ viedla k priamej zrážke so statkármi a vyústila do policajnej represie, akú Strana nedokázala ustáť bez vlastnej trénovanej bojovej sily. V roku 2004 sa Ľudová vojenská skupina zlúčila s ostatnými komunistickými frakciami – so Stranou jednoty a Maoistickým komunisktickým centrom, ktoré fungovali najmä v Bihári a Džharkhande. Spolu vytvorili to, čím sú dnes – maoistickú Komunistickú stranu Indie (ML). Dandakaranya je časť celku, ktorý Briti so svojimi spôsobmi bieleho muža nazvali Gondwana, zem Gondov. Dnes rozkrájali les na kúsky hranice štátov Madhjapradéš, Čatísgarh, Urísa, Ándhrapradéš a Maháraštra. Rozdelenie problematických obyvateľov medzi rôzne administratívne jednotky je starý trik. No maoisti a maoistickí Gondovia nevenujú veľa pozornosti veciam ako sú štátne hranice. Majú v hlavách iné mapy a tak ako ostatné lesné tvory, majú vlastné chodníčky. Necestujú po cestách. Iba ich prekračujú, alebo, ako sa to stáva čoraz častejšie, strážia a prepadávajú. Hoci Gondovia, rozdelení na kmene Koya a Dorla, tvoria veľkú väčšinu obyvateľstva, sú tu aj menšie sídla iných kmeňov. Nekmeňové komunity – obchodníci a osadníci, žijú na okraji lesa blízko ciest a trhovísk. Ľudová vojenská skupina nebola prvým hlásateľom novej viery pre tých, ktorí prišli do Dandakaranye. Známy gándhíovec Baba Amte v roku 1975 otvoril ašram a leprosárium vo Varore. Misionári z hnutia Ramakrišna začali zakladať dedinské školy v odľahlých lesoch Abhudžmadu. V Severnom Bastare odštartoval Baba Bihari Das agresívnu kampaň, aby „navrátil kmene späť do košiara hinduizmu“. Kampaň zahŕňala snahy o zneváženie kmeňovej kultúry, vzbudzovala nenávisť k sebe samému a obnovovala zavádzala „veľký dar“ hinduizmu – kasty. Prví konvertiti, dedinská elita a veľkí statkári – ľudia ako Mahendra Karma, zakladateľ milície Salva Judum – dostali status Dvidž, dvakrát zrodený, brahmán. Samozrejme, bol to tak trošku podvod. Nik sa nemôže brahmánom stať. Keby sa mohol, boli by sme dnes už národom samých brahmánov. Pre kmene však takáto napodobenina hinduizmu stačí, tak ako napodobeniny čohokoľvek iného – keksov, mydla, zápaliek či oleja, ktoré sa predávajú na dedinských trhoviskách. Súčasťou kampane Hindutva bola zmena názvov dedín v krajinských záznamoch a mien obyvateľov. Napríklad dedina Innar sa premenovala na Činnari. Na zoznamoch voličov sa namiesto kmeňových mien objavili hindustánske. (Massa Karma sa zmenil na Mahendru Karmu.) Tých, čo sa nepoponáhľali do košiaru hinduizmu, vyhlásili za „katvas“ – nedotknuteľných, najnižšia kasta. Neskôr sa z nich stala prirodzená klientela maoistov. Ľudová vojenská skupina začala operovať najskôr v Južnom Bastare a Gadčiroli. Súdruh Venu opisuje ich prvé mesiace pomocou charakteristických detailov, ako k nim boli dedinčania podozrievaví a nepustili ich do svojich domov. Nik im neponúkol jedlo a vodu. Polícia rozširovala zvesti, že sú zlodeji. Ženy si pred nimi schovávali šperky do popola v pieckach na drevo. Dialo sa obrovské množstvo represií. Na ľudovom zhromaždení v Gadčiroli v novembri 1980 polícia začala strieľať a zabila celú jednotku. To bolo prvé obete nerovného súboja v DK. Bol to traumatický zvrat. Súdruhovia ustúpili cez Godavari a vrátili sa do Adilabadu. No v roku 1981 sa vrátili. Začali organizovať kmene, aby žiadali vyššiu výkupnú cenu za listy tendu. (Vyrábajú sa z nich „bidi“, tenké cigarety z vrstvy tabaku obalenej v liste Tendu) Za zväzok päťdesiatich listov v tom čase platili priekupníci tri paisy, teda tri stotiny rupie. Organizovať ľudí, pre ktorých bol takýto spôsob správania úplne nový, a viesť ich do štrajku, bola obrovská práca. Štrajk bol však nakoniec úspešný a cena listov tendu sa zdvojnásobila na šesť pais za zväzok. Skutočným úspechom Strany však bolo to, že dokázala predviesť hodnotu jednoty a nového spôsobu vedenia politického vyjednávania. Dnes, po viacerých štrajkoch a agitáciách, sa cena zväzku listov tendu vyšplhala na rupiu. Celkový obchod s týmto tovarom sa v Indii odhaduje na miliardy rupií. Každú sezónu vláda vypisuje tender a vydá jeho víťazovi povolenie na zber daného objemu listov tendu – väčšinou je to medzi 1 500 až 5 000 štandardizovaných batohov známych ako manak boras. Každý manak bora obsahuje asi tisíc zväzkov. (Vybrala a preložila Eva Blažeková, pokračovanie v budúcom čísle)
