Ruský prezident V. Putin patrí k svetovým politikom, ktorí efektívne komunikujú s médiami. Jeho systematické mediálne pôsobenie má viacero aspektov. Patrí k nim aj uskutočňovanie dlhších rozhovorov, v ktorých to občas iskrí a miestami vyúsťuje aj do konfrontácií sprevádzaných ostrými, nepríjemnými až dotieravými otázkami skúsených novinárov.
Putinove dlhé rozhovory v roku 2018 a 2019
Mediálno-politický rozruch, ktorý spôsobili výroky V. Putina o liberalizme v rozhovore pre Financial Times (ďalej len FT) pred začiatkom samitu G 20 možno vidieť v kontexte s viacerými dlhšími rozhovormi (označujú sa aj za exkluzívne interview), ktoré poskytol na „kameru“ zahraničným novinárom. O rozhovory s V. Putinom je vzhľadom na jeho dlhodobé pôsobenie na čele Ruskej federácie záujem. Dovolíme si hypoteticky uviesť, že nikto zo súčasných vedúcich predstaviteľov štátov asi neposkytol toľko rozhovorov zahraničným novinárom.
Foto: kremlin.ru
Dodáme, že v počiatkoch pôsobenia V. Putina na čele RF (v kontraste s jeho predchodcom – živelným a nevypočítateľným B. Jeľcinom) ho časť novinárov označovala za sfingu. Pri otázkach novinárov na tlačových konferenciách zachovával chladný pokoj a „kamennú tvár“ bez ohľadu na to, či sa na neho obracali ústretovo alebo dotieravo, provokatívne. Ako však bolo vidieť, V. Putin mal v rozhovore pre FT po celý čas bodrú náladu.
Do prehľadu Putinových interview z rokov 2018 – 2019 zaradíme len tie, ktoré poskytol západným novinárom. S výnimkou rozhovoru pre FT sa ich obsahom zaoberať nebudeme. S obsahom jednotlivých rozhovorov sa možno oboznámiť, popr. si prečítať ich prepis v uvedených zdrojoch.
Názory V. Putina v oblasti medzinárodných vzťahov, politiky a bezpečnosti sú kompaktné a majú strategický charakter. Dlhodobo určujú líniu ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a vychádzajú z jasnej predstavy o postavení RF v medzinárodných vzťahoch a spôsoboch presadzovania jej národných záujmov. Prihliada v nich aj na potrebu riešenia problémov svetovej politiky a bezpečnosti, ale iným spôsobom, ako to robí desaťročia Západ vedený USA.
Možno iste namietať, že ide o „ruské“ či „putinovské“ názory, ale treba o nich diskutovať. Nechceme sa dotknúť súčasných západných politikov (vrátane tých slovenských, ktorí sa k nim o dušu hlásia) a nebudeme spomínať nijaké mená. Málokto z nich je schopný takto systematicky a dlhodobo, ale aj pokojne i v paľbe otázok odpovedať na to, ako si predstavuje riešenie pálčivých problémov sveta a netárať pri tom do vetra.
Záujem besedovať s V. Putinom majú nielen západné médiá. Dodáme, že v tomto čase s ním uskutočnili viaceré rozhovory aj novinári z nezápadných štátov. Boli to najmä čínske, ale aj srbské médiá, či novinári z priestoru Spoločenstva nezávislých štátov.
Rozhovor V. Putina s Megyn Kellyovou z NBC v marci 2018
Vlani hýbal západnými médiami rozhovor pre americkú televíznu spoločnosť NBC, ktorý V. Putin poskytol M. Kellyovej (pred nástupom do mediálnej brandže pôsobila ako právnička). Nahrával sa na dvoch miestach – v Kremli v Moskve 1. marca a v Kaliningrade 2. marca. Jeho dĺžka bola vyše jeden a štvrť hodiny. Zverejnil sa 10. marca.
Ruská verzia: Интервью американскому телеканалу NBC).
V anglickej verzii je rozhovor Confronting Putin rozdelený na 6 častí:
https://www.nbcnews.com/video/confronting-putin-part-1-1182081091616https://www.nbcnews.com/video/confronting-putin-part-2-1182214211699https://www.nbcnews.com/video/confronting-putin-part-3-1182214211817https://www.nbcnews.com/video/confronting-putin-part-4-1182211139984https://www.nbcnews.com/video/confronting-putin-part-5-1182216771877https://www.nbcnews.com/video/confronting-putin-part-6-1182219843656.
Prvý rozhovor M. Kellyovej poskytol V. Putin ešte v júni 2017 po tom, ako bola moderátorkou Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra, kde sa viackrát pokúsila diskusiu na ekonomické témy zúžiť na politické aspekty. Po druhom rozhovore uviedla, že V. Putina nemožno „dobehnúť“. Označila ho za veľmi múdreho a doplnila, že ho možno skúsiť „donútiť k obrane“ len na základe faktov.
Rozhovor V. Putina s Arminom Wolfom z ORF v júni 2018
Pred krátkou návštevou Rakúska, ktorá bola prvou zahraničnou cestou po znovuzvolení V. Putina za prezidenta RF, uskutočnil rozhovor s A. Wolfom z ORF. Rozhovor, ktorý trval vyše 50 minút, sa nahral 1. júna a odvysielal sa 4. júna o 20.15 na ORF 2. Ruská verzia Интервью австрийскому телеканалу ORF obsahuje aj prepis v ruštine. Nemecká verzia s anglickými titulkami: ORF Vladimir Putin-Interview (with Armin Wolf): Full length w English subtitles
Rozhovor V. Putina s Chrisom Wallaceom z Fox News v júli 2018
Po samite s D. Trumpom v Helsinkách poskytol 16. júla 2018 V. Putin interview Chrisovi Wallaceovi. Nahrávalo sa v budove veľvyslanectva RF a rozhovor trval viac ako pol hodiny. Ruská verzia: Интервью американскому телеканалу Fox News obsahuje aj prepis v ruštine. Anglická verzia: Chris Wallace interviews Russian President Vladimir Putin.
Filmový seriál Olivera Stonea Interview s V. Putinom
Urobíme výnimku a doplníme, že v roku 2017 dokončil svetoznámy režisér O. Stone (ovenčený aj Oscarom) unikátny štvordielny dokumentárny film The Putin Interviews. Preslávil sa aj desaťdielnym kritickým dokumentárnym seriálom z roku 2012 Nevyslovené dejiny Spojených štátov (The Untold History of the United States), ktorý pripravoval od roku 2008 s historikom P. Kuznickom a scenáristom M. Grahamom. V roku 2015 vyšiel vo vydavateľstve CDPress český preklad jeho knihy (v spoluautorstve s P. Kuznickom) Utajené dejiny Spojených štátov s podtitulom Temné stránky americkej histórie od anexie Havaja po ťaženie v Iraku. Obsahuje základné problémy, ktoré sa pertraktovali v seriáli.
Sloganom seriálu O. Stonea o V. Putinovi je Poznaj svojho nepriateľa (Know your enemy). Film o. i. obsahuje rozhovory o vzťahu RF a USA, o rozmiestňovaní prvkov protiraketovej obrany USA v Európe, o situácii v Sýrii a na Ukrajine, o činnosti Edwarda Snowdena a i. Zaujímavosťou je, že v seriáli V. Putin rozpráva aj o svojom živote, vrátane takých detailov, o ktorých predtým s nikým z médií nehovoril.
O zameraní a obsahu rozhovoru vo Financial Times v júni 2019
Rozhovor viedol Lionel Barber, ktorý je editorom FT od novembra 2005. Zúčastnil sa na ňom aj Henry Foy, vedúci moskovskej pobočky novín. Rozhovor trval asi poldruha hodiny. Prepis rozhovoru v ruskom jazyku: Интервью газете The Financial Times. Anglický prepis: Interview with The Financial Times. Prístupná je aj obrazová verzia rozhovoru s titulkami v angličtine: Vladimir Putin: the full interview.
V rozhovore bolo niečo vyše 40 otázok (viaceré z nich boli „zložené“ a obsahovali niekoľko otázok) a replík. Týkali sa viacerých navzájom sa prelínajúcich tém. Rozhovor bol až akademicky systematický, zaujímavý i dynamický. Jeho obsah si zasluhuje dôkladnejšiu analýzu a ak sa spojí s obsahom ďalších spomínaných rozhovorov V. Putina, je o čom uvažovať i (kriticky) diskutovať. Je však „globálnym nešťastím“, ak sa do analýzy vrhne zlomyseľne z rusofóbnych pozícií, ako to robia podľa niektorých zahraničných vzorov slovenské médiá hlavného prúdu, „paraanalytici“ z mimovládnych organizácií financovaných Západom i väčšina slovenských politikov z parlamentných i neparlamentných strán a hnutí.
K téme názorov V. Putina na liberalizmus prišlo až na konci rozhovoru, ale úryvky z tejto krátkej časti sa stali v interpretácii západných médií hlavného prúdu a časti politikov ústredným problémom interview. Hovorilo (písalo) sa však viac o tom, čo si o Putinových výrokoch myslia jednotliví autori, akí im pripisujú zmysel, ako o tom, čo skutočne povedal.
O liberalizme začal V. Putin hovoriť v súvislosti so stavom súčasnej spoločnosti, kde sú jeho idey prežité. Priamu otázku o liberalizme L. Barber položil až potom, ako sa V. Putin o ňom dvakrát kriticky vyjadril. Len dve otázky v rozhovore sa však týkali priamo liberalizmu. Tri ďalšie boli s touto témou spojené v širších súvislostiach.
V úvode interview sa hovorilo o tom, ako vidí V. Putin, ktorý je z vedúcich predstaviteľov skupiny G20 najdlhšie na čele jeho členského štátu, zmeny vo svete. Podľa V. Putina sa za čas, kedy je na čele RF, situácia vo svete stala dramatickejšou a výbušnejšou. Stal sa viac fragmentovaným, a nie sú v ňom pravidlá, ako boli v minulosti. Čo je podľa neho však najsmutnejšie, je menej predvídateľný. Charakteristiku súčasného sveta L. Barber doplnil aj prívlastkom „transsankčný“, ktorý spojil s pôsobením D. Trumpa.
Ďalšia časť rozhovoru sa týkala samitu G20 v Osake – o čo na ňom pôjde v takýchto globálnych podmienkach a s čím príde V. Putin. Viacero otázok sa týkalo názoru V. Putina na prezidentov USA, najmä na D. Trumpa, ale aj na čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga, ktoré sa kládli aj opakovane v rôznych súvislostiach. Hovorilo sa pritom nielen o vzťahoch RF s USA a ČĽR, ale aj o napätí medzi Washingtonom a Pekingom. S tým súvisela aj téma odzbrojenia, do rokovania o ktorom by sa mohla zapojiť aj Čína. Je len pochopiteľné, že sa nezabudlo ani na tému Severnej Kórey.
Zaujímavá bola otázka, či sa pri pôsobení V. Putina na vrchole ruskej (i svetovej) politiky zvýšila jeho chuť riskovať. Do tohto rámca sa zaradil sýrsky konflikt (v širších súvislostiach aj s udalosťami v Iraku a Líbyi). Pri otázke o Venezuele a vzťahu Ruska k nemu V. Putin vyčítavo uviedol, že ak dovtedy bol rozhovor korektný, prechádza sa ku klišé o Rusku, k jeho „pečiatkovaniu“, aktuálnu pozíciu Moskvy však objasnil. Lišiacky poznamenal, že nedávno francúzsky prezident vyhlásil, že americký model demokracie sa líši od európskeho.
Neobišla sa ani téma rusko-britských vzťahov. V duchu pôsobenia západných médií sa podsúvala kauza Skripaľ. V. Putin zdôraznil, že treba dokázať, kým bol otrávený a vzťahy Moskvy a Londýna by mali byť na inom základe, ako zdôrazňovaním takýchto problémov.
V rozhovore sa viackrát hovorilo aj ekonomických otázkach. Išlo o problémy globálneho charakteru, ale aj konkrétne v ruskej ekonomike.
Všeobecne o názoroch V. Putina v oblasti medzinárodnej politiky a bezpečnosti
Výroky V. Putina o súčasnom liberalizme, neboli vyslovené náhodne – hoci boli podmienené smerom rozhovoru. Treba ich vidieť v širšej súvislosti objasňovania stavu sveta, jeho problémov a prístupov k ich riešeniu v atmosfére rozhovoru. V. Putin nie je teoretikom, ale predovšetkým štátnikom svetovej veľmoci. Ak hovoril o liberalizme, bolo to v kontexte udalostí, ktoré sa dnes dejú a nešlo o akademickú, abstraktno-teoretickú koncepciu či dišputu.
Ak by sme predsa len chceli V. Putina z hľadiska jeho názorov niekam zaradiť, patrí medzi predstaviteľov konzervativizmu s národným cítením. V medzinárodných vzťahoch by sme ho mohli považovať za „umierneného“ realistu/neorealistu. Vidí nezastupiteľnú úlohu sily v medzinárodnej politike a bezpečnosti, ale uznáva, že nie všetko sa dá riešiť len z jej pozície. Za cenu určitého zjednodušenia by sme mohli jadro jeho názorov charakterizovať tak, že pôsobenie Ruska v medzinárodných vzťahoch je spojené s národnými záujmami (vychádzajúcimi z ruskej kultúry a historickej skúsenosti). Len stabilné a silné Rusko (najmä vojensky – na základe historických skúseností predovšetkým z dvoch vojen, ktoré sa označujú za vlastenecké) je schopné ubrániť sa a presadzovať tieto záujmy a prispieť aj k riešeniu problémov sveta. Sila sa však nevidí len v materiálnych faktoroch, ktoré sú jej nenahraditeľným základom, ale má aj ďalšie dimenzie – v kultúre, vo vzťahoch, v citoch a myslení a i.
Ruská národná kultúra, ktorá sa prejavuje aj v bezpečnostnej oblasti, tradične nie je útočná, agresívna. Vychádza z idey obrany vlasti, ktorá má určité limity i slabiny interpretácie najmä v súvislosti so štátnopolitickým vývojom v Európe od 19. storočia. Rusko sa však nechce brániť pred USA v Mexiku či na Kube, ako sa USA „bráni“ pred Ruskom v Európe a zo svojich „verných“ spojencov robí vazalov a rukojemníkov vojny. Neadekvátne zvyšovanie vojenských aktivít NATO v blízkosti ruských hraníc môže Moskvu (i V. Putina) oprávnene znepokojovať, najmä v súčasnej medzinárodnej bezpečnostnej situácii.
Čo V. Putin povedal o liberalizme
Svojimi výrokmi o liberalizme V. Putin zasiahol citlivé miesto, ktoré dnes časť západných politikov a médiá doslova máta. Nemajú totiž predstavy o tom, ako vo svete podľa liberálno-demokratického modelu riešiť narastajúce problémy, ktoré sú prevažne výsledkom dominancie liberalizmu a koniec-koncov majú neliberálny charakter. Novinári, politici, analytici, akademici a pod. v záujme svojej medializácie niektoré témy „nafukujú“, ale čím viac o nich hovoria, tým viac sa zamotávajú do svojich rečí. Týka sa to aj liberalizmu a západní politici i médiá, ktorí sú jeho ortodoxnými stúpencami, sa pochopiteľne naplašia, keď počujú takéto výstižne hodnotenia, opierajúce sa o fakty, ale aj skúsenosť štátnika.
Aj na Slovensku vidíme, že liberáli, ktorých najmä pred voľbami pribúda ako húb v malokarpatských lesoch po daždi, toho tiež veľa, pekne a „múdro“ narozprávajú. Utápajú sa v záplave problémov, ktoré chcú riešiť. V realite má však ich konanie nielen v politike, ale najmä v kultúre, školstve, zdravotníctve, sociálnej starostlivosti a pod., málo efektívny charakter (občas sa dokonca stane, že navrhujú „objavne“ postupovať spôsobom, ktorí si starší pamätajú z čias socializmu). Pokiaľ liberáli len hovoria, ešte to ako tak ide, ale keď získajú moc, ich liberalizmus sa spravidla (možno s výnimkou LBGT témy) vytratí…
V rozhovore s V. Putinom nešlo o systematické, komplexné hodnotenie liberalizmu, hoci sa používal všeobecný pojem bez prívlastku. Na pretras sa dostali otázky, ktoré ho pri jeho bezohľadnom – neliberálnom – presadzovaní politicky, sociálne i ľudsky diskvalifikujú.
Niektoré výroky V. Putina boli sugestívne, ale nebolo v nich nič útočného ani urážlivého. Bol si vedomý, že hovorí k Západu, kde ľudia vidia uvedené problémy, ale v mnohých „liberálno-demokratických“ štátoch sa takýto tón ich interpretácie nepripúšťa a vytláča sa z hlavného mediálno-politického priestoru. To asi podnietilo aj rozsiahle a tvrdé reakcie na jeho kritické názory. Možno zhrnúť, že V. Putin hovoril o liberalizme v štyroch súvislostiach.
Po prvé ukázal, že v súčasnosti (v súvislosti s tým, čo čakajú ľudia od politiky) sa tzv. liberálna idea definitívne prežila. Sám Západ pripúšťa, že niektoré jej prvky sú nerealistické – najmä multikulturalizmus. Jeho problémy sa obnažili predovšetkým v súvislosti s migráciou. Treba si spomenúť aj na záujmy domáceho obyvateľstva, ktoré sa v rodnej krajine ocitlo z rôznych dôvodov v ťažkej situácii. Prispieva k nej aj to, že do štátov západnej Európy prichádzajú migranti v státisícových počtoch.
Po druhé uviedol, že nositelia liberálnej idey sedia v pohodlných miestnostiach. Nestretávajú sa s prejavmi problémov v „teréne“ a ak sa im o nich hovorí, tvrdia, že nič sa nedá robiť, lebo zákony sú také. V súvislosti so situáciou v Rusku poukázal na to, že zákony sa tam pritvrdzujú. Kto prišiel k nám, nech dodržiava naše zákony, ale aj obyčaje, kultúru a pod. Je to ťažké presadzovať, ale liberáli si myslia, že robiť nič netreba. Potom to vyzerá aj tak, že ak si migrant, zabíjaj, lúp, znásilňuj, nič sa ti nestane, lebo treba chrániť tvoje práva. Ak však niekto niečo poruší, musí za to niesť zodpovednosť. A keď to nefunguje, je to znak, že liberálna idea sa prežila, lebo sa dostala do protikladu so záujmami väčšiny obyvateľstva.
Dotkol sa pritom aj problému tradičných hodnôt. Dodal, že nikoho nechce urážať, ale že z kritikov liberalizmu sa robia homofóbovia, aj keď nemajú nič proti netradičným sexuálnym orientáciám a nechajú ich žiť tak, ako to ich nositelia uznajú za vhodné. Niektoré veci sú však prehnané. Dnes sa už vlastne nevie, koľko je pohlaví, ale najhoršie je, ak sa v tejto situácii zabúda na tradičnú kultúru a rodinu, v ktorej žijú milióny osôb pôvodného obyvateľstva.
Po tretie, v širšom význame v súvislosti s otázkou o náboženstve hovoril o tom, že nemalo by sa zabúdať, že žijeme vo svete, ktorý sa založil na biblických hodnotách. Nejde však o každodenné dokazovanie, akí sme veriaci – kresťania, židia, moslimovia – a sú aj ateisti. V duši, srdci však musia byť základné ľudské pravidlá a morálne hodnoty. A dnes sú tradičné hodnoty pre milióny ľudí dôležitejšie, ako to, čo ukazuje liberálna idea, ktorá preto končí.
Po štvrté uviedol, že sa mu zdá, že dnes „čisté“ idey – liberálne ani tradičné vo svete už nie sú. Keď sa však stratí rôznorodosť, vývoj speje do slepej uličky a do popredia vystupujú krajnosti. Nesmie sa zabúdať na záujmy miliónov ľudí, obyvateľstva, ktoré žije vo svojom pôvodnom prostredí. Je to podmienkou, aby sa predišlo politickým nepríjemnostiam a otrasom. Platí to aj pre uplatňovanie liberálnej idey.
To, že idea liberalizmu prestáva dominovať, neznamená podľa V. Putina, že sa má začať likvidovať. Len nesmie diktovať tak, ako to robila v posledných desaťročiach, prakticky všade, niekde až do tej miery, že niektorí sa obrazne kvôli „veľkej slobode“ boja otvoriť aj ústa. Zdôraznil, že nie je stúpencom toho, že všetko treba zatvoriť a všetkých rozohnať. O liberalizme hovoril kriticky preto, aby ukázal, že nemá právo na úplnú dominanciu.
Záverom o neliberálnom liberalizme
Súčasný liberalizmus je ťažké jednoznačne definovať. Stále vychádza zo slobody jednotlivca a z potreby ochrany jeho práv, ale v druhej polovici dvadsiateho storočia začal proti sebe umelo vymedzovať veľa ideológií. Nakoniec sa aj on sám rozmenil na veľa menších i odlišných liberalizmov a stal sa z neho takmer bezbrehý pojem (možno sa len čudovať, že zatiaľ nevznikla veda o liberalizme, ktorá by sa mohla nazývať aj liberalológiou).
Akademicky i mediálno-politicky možno o liberalizme diskutovať donekonečna, pričom spravidla nejde o skutočné problémy života jednotlivca a jeho vzťahov s inými jednotlivcami či spoločnosťou. Rozhovor sa týkal len politického liberalizmu, a nie jeho ekonomickej dimenzie, ktorá je pre bežných ľudí ešte mučivejšia (aj v Rusku). Takže podnetov i priestoru pre ďalšie diskusie je až-až.
Celkom na koniec – k liberalizmu patrí tolerancia. Niekedy sa zjednodušene charakterizuje tak, že moja sloboda sa končí tam, kde sa obmedzuje sloboda druhého. Na tento moment súčasní pravoverní liberáli zabudli. Ako to vidíme aj na Slovensku, útočia a neraz už priamo prenasledujú nositeľov iných názorov a do spoločnosti namiesto pokoja a voľnosti prinášajú napätie, rozoštvávajú ju pod rôznymi deformovanými heslami. S mocou, ktorú získajú, však už liberálne nakladať nevedia. A to môže byť naozaj koniec liberalizmu s dnešnými liberálmi.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
