Ťaživú covidovú atmosféra na Slovensku dokázali zarytí stúpenci USA ešte viac stemniť tým, že potuteľne vniesli do politického života zradcovsko-lokajským spôsobom pripravenú obrannú dohodu s nimi. Akosi im však ušlo, že prebehol rok od nástupu J. Bidena do Bieleho domu, ktorý sa okrem zvýšenia napätia vo svete nevyznačoval nijakými inými úspechmi politiky „Ameriky“. Prehnaná podpora takejto politiky nie je dobrá ani z pohľadu Slovenska, ale ani v globálnych súvislostiach.
Po predbežnom ohlásení výsledkov volieb sa amerikanofili rôzneho druhu tešili, že po nevypočítateľnom a nafúkanom D. Trumpovi prichádza na čelo USA uhladený a chápavý politik. Výsledky volieb D. Trump, ktorého podporovali rôzne kruhy v USA i vo svete, označil za sfalšované, čo na ne vrhlo tieň pochybností, ktoré sa živia doteraz. Podobne ako v roku 2016 po voľbách na viacerých miestach prepukli protesty, ktoré vyústili do násilností.
Vyvrcholením napätia po voľbách sa 6. januára 2021 stal útok radikálov na Kapitol (sídlo Kongresu USA) vo Washingtone. Spôsob prijatia tejto akcie obyvateľstvom naznačil, že spoločnosť je rozdelená. V tejto situácii sa inaugurácia J. Bidena uskutočnila za mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Na jednej strane to je pochopiteľné, ale na druhej to ukazuje, že Bidenova moc má strach nielen zo zlých nepriateľov, ale už aj doma. Takéto prvky politiku údajne najsilnejšieho muža na svete príliš nectia. Za prvý rok svojho prezidentstva J. Biden neoslnil a zatiaľ to vyzerá tak, že sa v histórii zrejme zaradí medzi „slabších“ prezidentov USA.
Biden definitívnemu koncu sna o „veľkej Amerike“ nezabráni, ale urýchliť ho môže
Na atmosféru v spoločnosti nepriaznivo pôsobí, že končí (kolabuje) sen o „veľkej Amerike“, čo sa však oficiálne nepriznáva. Okrem toho nemožno hovoriť ani o jednote „veľkej Ameriky“, lebo spoločnosť je čoraz viac rozdelená a sužujú ju rôzne útrapy, ktoré vedú k zvýšenému napätiu v každodennom živote. Má to protirečivé dopady na zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Tolerantne pripustime, že historicko-politická pozícia J. Bidena je nezávideniahodná, lebo USA neprebral v dobrej kondícii., ale smerom k úpadku.
Ako pravý západný, liberálnodemokratický politik J. Biden v kampani sľuboval veci, ktoré nemá šancu splniť – v zahranično-politickej oblasti napr. mier na Blízkom východe a zrejme ani zavretie Guantanáma. V širšej súvislosti sú však sľuby fatálnym problémom volieb v (západnej) liberálnej demokracii, kde volič musí počítať s tým, že bude oklamaný (podvedený). Hádankou bez riešenia je len to, ktorému klamárovi verí viac, resp. nechá sa ním viac zmanipulovať. Ale dnes to nie je ešte všetko. Dekadenciu liberálnej demokracie predstavujú koalície, ktoré z tohto klamstva a manipulácie vyrastajú. Politika je podľa učebníc vecou kompromisu a umenia (či aspoň snahy) dosiahnuť čo najviac z možného. Z koalícií sa v tomto storočí stávajú však politickí mutanti, často surového až monštruózneho charakteru, ktorí sťažujú a niekedy až ohrozujú život svojich tvorcov. Príkladom, ktorý môže v tomto smere urobiť Slovensku reklamu – žiaľ, len tú najmrzkejšiu – je, ako sa správajú voči sebe predstavitelia mutanta – podivne pozbieranej vládnucej štvorkoalície, lebo sa medzi sebou hádajú (zatiaľ sa ešte otvorene neporuvali) niekedy viac ako s opozíciou, pre ktorú však majú len slová nadávok a útokov.
USA majú síce šťastie v tom, že u nich je systém dvoch strán a teda koalícia neprichádza do úvahy. Záujmové skupiny v pozadí politiky Spojených štátov však narobia viac šarapaty ako koaliční mutanti v štátoch s parlamentmi, ktoré tvoria mnohé strany. A tak darmo je v „Amerike“ vláda jednej strany, lebo ani tá nerobí to, čo sľubovala pred voľbami, ale sa musí podriadiť záujmom kruhov, ktoré jej poskytli finančnú a mediálnu podporu.
Po kontroverznom D. Trumpovi sa zdá, že americká politika sa stala nudnou. Nijaké teatrálne exhibície ani kontroverzné komentáre na sociálnych sieťach, malý počet tlačoviek s nevkusnými slovnými prestrelkami a pod. Prišla však nová zábava – prejavy popletenosti J. Bidena (najmä pri menách). Ospravedlňujeme sa čitateľom za poukázanie na „príbeh“ bulvárneho charakteru, keď niektoré média uštipačne komentovali udalosť so zvukom telesných pochodov, o ktorých sa v slušnej spoločnosti nehovorí a prihodil sa J. Bidenovi na začiatku novembra na klimatickom samite v Glasgowe počas rozhovoru s členmi britskej kráľovskej rodiny. Samozrejme, cenným úlovkom pre médiá sú aj (neúctivé až vulgárne) reči politikov, keď si nevšimnú, že mikrofóny sú zapnuté. O J. Bidenovi sa však povráva aj čosi celkom opačné. Zamestnanci Bieleho domu sú údajne pripravení pre prípad, že pri jeho vystúpeniach hrozí nejaký lapsus (čo až taká vzácnosť nie je), vypnúť mu pre istotu mikrofón.
Necháme bokom informácie lovcov mediálnych senzácií, ktorých vďačným objektom sa J. Biden stal. Zameriame sa na možné súhrnné hodnotenie prvého roka jeho výkonu funkcie prezidenta. Nie sme znalcami dejín USA, ale zrejme v nich ešte nebol prezident, ktorý by sa pri svojich vystúpeniach dopustil (len za jeden rok) toľkých lapsusov. Predpokladáme, že to nepridáva nielen jeho osobnej prestíži, ale neposlúži to ani „sláve Ameriky“.
Všeobecne o percepcii prvého roku vlády J. Bidena
V analýzach prvého roka pôsobenia J. Bidena vo funkcii prezidenta sa najčastejšie objavujú dva druhy kritických záverov. Prvý tvrdí, že J. Biden plní svoje predvolebné sľuby len málo a druhý ukazuje na to, že sa mu nepodarilo postúpiť vpred pri riešení problémov americkej spoločnosti. Poukazuje sa síce zhovievavo na to, že rok je krátky čas na riešenie zložitých problémov, ale dodáva sa, že podpora J. Bidena a demokratov verejnosťou nie je uspokojivá, lebo ich politika nerieši veci, ktoré trápia verejnosť.
Ak sa pozrieme na vybrané prieskumy verejnej mienky, uvidíme, že s popularitou J. Bidena to nie je ružové. Podľa údajov na stránke Gallupovho ústavu schvaľovalo činnosť J. Bidena aktuálne v januári tohto roku 40 % respondentov. V čase od 20. októbra do 19. januára (štvrtý štvrťrok prvého roku vo funkcii) ho podporovalo 41,7 % opýtaných. V tomto čase to je najnižšia podpora zo všetkých prezidentov od roku 1953 okrem D. Trumpa, u ktorého bola len 36,9 %. Bidenova podpora v septembri klesla na 43 % a od októbra je už stále len menšinová.
Podľa údajov na stránke CNBC zo 4. januára 2022 dosiahol nesúhlas s politikou J. Bidena v decembri novú úroveň. Až 60 % opýtaných nebolo spokojných s jeho činnosťou v ekonomickej oblasti a 55 % nesúhlasilo s jeho postupom pri riešení problému pandémie, v čom bol predtým hodnotený úspešne.
Na CBS News 16. januára uviedli, že v reprezentatívnom výskume CBSNews/YouGov 12. – 14. januára medzi 2 094 respondentmi (správa má 80 strán) sa zistilo, že Bidenovo konanie v prvom roku jeho pôsobenia v úrade prezidenta podporovalo úplne alebo čiastočne 44 % opýtaných. Najväčšia nespokojnosť bola s infláciou (70 %), imigráciou (64 %), s ekonomikou, políciou a jej pôsobením a Afganistanom – po 62 % a kriminalitou (61 %).
Respondentov sa pýtali aj na to, aké pocity v nich vyvolalo doterajšie Bidenovo prezidentstvo. Odpovedať sa malo na viac položiek. Výsledky: frustrácia 50 %, sklamanie 49 %, nervozita 40 %, pohoda 25 %, pokoj 25 %, istota 22 % a nadšenie 11 %.
Bola položená aj širšia otázka, ako pociťujú respondenti vývoj v Amerike. Vyzerá to na pochmúrne názory, lebo veľmi dobre sa cítia 4 %, skôr dobre 22 %, skôr zle 36 % a veľmi zle 37 % respondentov. Teda takmer tri štvrtiny opýtaných sú s vývojom nespokojní. Našich zarytých amerikanofilov nielenže nezaujíma, čo sa deje doma, ale ani o tom, ako to vyzerá v „Amerike“, nevedia, zato jej však chcú slúžiť do „roztrhania tela“.
Je mnoho ďalších podobných údajov, ale nechceme zahltiť čitateľa číslami. Sú viaceré mediálne zdroje, ktoré tvrdia, že Bidenova vláda je pre Američanov rozčarovaním. Považujú to aj za upozornenie pre svet, že v roku 2024 ju asi vystriedajú republikáni (podľa aktuálneho stavu na čele s D. Trumpom). Počkajme si, čo prinesú v novembri „polčasové“ (mid-term) voľby, ale zatiaľ to pre demokratov a J. Bidena nevyzerá dobre.
„Amerika je späť“, ale strach upadajúcej jedinej superveľmoci rastie
Stúpenci neoliberálnej globalizácie sa veľmi zaradovali heslu J. Bidena „Amerika je späť“, s ktorým vystúpil na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (v televíznom formáte) vo februári 2021. Ukazuje sa však, že slogan zaváňa barnumovským štýlom. P. T. Barnum bol jednou z najväčších postáv show-biznisu v USA v 19. Storočí a o. i. sa preslávil aj vlastníctvom veľkého cirkusu. Patril k ľuďom, ktorí dokázali brilantne využívať ľudskú zvedavosť a naivnosť pri prehnanej reklame, spájajúcej drzosť s vynachádzavosťou. Niekedy ho nazývali aj princom či dokonca kráľom humbugu. V roku 1865 vydal knihu s príznačným názvom The Humbugs of the World (voľne preložené Podfuky sveta).
Časť sveta (naivne?) očakávala, že príchod neoliberálne zameraného demokratického prezidenta v USA povedie k upokojeniu napätej politickej a bezpečnostnej (i ekonomickej) situácie vo svete. „Amerika je späť“ predpokladá, že prestíž USA vo svete sa bude zvyšovať, ale tento predpoklad bol mylný. V tomto storočí sa totiž ťažko hľadá veľký politický, bezpečnostný či ekonomický úspech USA, ktorý by ich prestíž vo svete zvyšoval. Možno sem zaradiť azda iba rozšírenie NATO, ktoré však má aj protirečivé momenty, lebo vyžaduje bezpodmienečné podriadenie jeho nových členov požiadavkám Washingtonu. Prílišný tlak na NATO, ktorý v bidenovských časoch pokračuje ináč ako za Trumpa, naznačuje, že bez toho už funguje s ťažkosťami a nie je efektívnym nástrojom Washingtonu. Okrem toho sa pakt chorobne „nafukuje“ a ďalších nových členov sa už otvorene chystá prijímať s cieľom dráždiť Rusko a ohrozovať jeho bezpečnosť.
Nakoniec „Amerika je späť“ vo vzťahu k spojencom funguje len v inom kostýmovom prevlečení ako trumpovské MAGA (Make America Great Again – Urobme Ameriku znovu veľkou). Po nástupe do funkcie J. Biden zistil (podobne ako jeho predchodcovia, ale americkí vodcovia sú nepoučiteľní), že fungovanie administratívy i verejnej mienky formujú aj procesy, ktoré nedokáže kontrolovať. A počet týchto procesov s upadajúcou silou „Ameriky“ rastie doma aj v zahraničí.
Bidenovská administratíva preto vyrobila na strašenie Američanov hrozbu desivého čínsko-ruského drako-orla. „Dobromyseľne“ však chce aj to, aby mu v boji proti nemu pomáhali spojenci. A ak si spočítame, čo všetko to stojí, zistíme, že pre spojencov bude „priateľstvo“ Bidena nielen drahšie, ale aj zákernejšie, ako by bolo Trumpovo. Žiaľ, všetko nasvedčuje tomu, že aj slovenská dohoda o obrannej spolupráci s USA prináša len kroky, ktoré bezpečnosť Slovenska nezvýšia, ale lokajsky vychádzajú v ústrety zištným politickým a ekonomickým záujmom Washingtonu.
O zložitostiach boja bidenovcov s desivým čínsko-ruským drako-orlom
USA disponujú veľkým počtom (spravidla povýšeneckých) skúsených a kvalitných diplomatov, vojakov a iných zahranično- a bezpečnostno-politických odborníkov aj v mimovládnej sfére. Okrem toho J. Biden sa považuje za experta na zahraničnú politiku, s ktorým by sa diplomati a vojaci v hlbinnom štáte i mimo neho nemali dostávať do sporov tak, ako to bolo s impulzívnym D. Trumpom, ktorého držal ošiaľ peňazí.
O motívoch Bidenovej administratívy viesť ťažký boj proti dvom veľkým protivníkom sa preto možno len domýšľať. Realisti predpokladali, že proti Číne bude nový prezident vystupovať rozhodne a pokračovať v línii D. Trumpa. Neočakávalo sa však, že tak výrazne zosilní rusofóbiu a bude do nej bude nútiť aj spojencov, od ktorých žiada podporu aj v boji proti Číne.
Viacero vecí, ktoré robí Washington, majú anomálny charakter a vyvolávajú počudovanie. V dejinách je totiž dosť príkladov o zlom konci boja veľmocí proti dvom silným protivníkom naraz. Ďalším podivným faktom je, že okrem prehliadania tohto dejinného poučenia je politika USA ťažko pochopiteľná aj z toho dôvodu, že objektívne núti Čínu a Rusko spolupracovať. Prospieva to však synergii ich ekonomickej i vojenskej sily. Snaha Washingtonu dosiahnuť rozkol medzi Moskvou a Pekingom, ktoré nemajú na všetko rovnaký názor, sú jemne povedané len na úsmev. V. Putin a Si Ťin-pching už viackrát s uspokojením poukázali na silnejúcu spoluprácu a jej obojstrannú prospešnosť.
Sú „experti“, najmä z radov ortodoxných amerikanofilov, ktorí považujú „Ameriku“ za najsilnejšiu a najlepšiu na svete a v kútiku duše počítajú s tým, že v Bidenovej administratíve iste majú nejaký skrytý, rafinovaný plán, podľa ktorého postupujú. Rozšírenejší je však názor, že Washington koná tak, ako koná preto, lebo nie je schopný reálne posúdiť situáciu vo svete a limity svojho pôsobenia. Ponúka sa aj iný nepekný záver, že USA konajú už len zo zotrvačnosti, lebo nie sú schopné robiť niečo iné. Niekedy to pripomína Chalupkovo kocúrkovské „len, aby sme v hanbe nezostali“.
Nechajme však v dnešnom chaotickom svete otvorenú veľkú špekuláciu, že Washington sa takto správa zámerne prefíkane, pričom sa spolieha na to, že jeho protivníci sa v tejto neprehľadnosti dopustia chýb, ktoré potom mnohonásobne využije. Na dopletenie protivníkov, z ktorých je evidentne znepokojený (až zúfalý), má v talóne iste aj rôzne provokácie.
Momentálne to vyzerá tak, že J. Bidenovi sa pod vplyvom nedôstojnej, ohlupujúcej (a mnohých Európanov urážajúcej) rusofóbnej kampane o hrozivom útoku Ruska na Ukrajinu darí zatiahnuť do propagandisticko-výzbrojného ťaženia proti Moskve mnoho európskych štátov. Objavujú sa však už trhliny (Chorvátsko a Maďarsko, ktoré ako členské štáty NATO do dobrodružstva s Ukrajinou z rôznych dôvodov ísť nechcú). Veľké nadšenie nejavia ani Francúzi a Nemci. Prejavom nebezpečnej politickej paranoje je konanie USA a ďalších štátov NATO, ktoré Ukrajincov podporujú dodávkami zbraní a huckajú proti Rusom, ale vyhlasujú, že za nich bojovať nebudú. Luhárski Briti posielajú síce vojakov, ale potom ich sťahujú pre istotu do západných častí Ukrajiny. Podobne sťahujú do bezpečnej zóny svojich poradcov aj Kanaďania.
Niektoré zdroje naznačujú, že J. Biden môže na túto surovú a nezmyselnú kampaň škaredo doplatiť a jej neúspech mu ublíži ešte viac ako útek z Afganistanu. Ak Kyjev brutálne nezaútočí na donbaské ľudové republiky, hystéria môže pretrvávať ešte niekoľko mesiacov, ale bublina skôr či neskôr s hanbou pre Washington spľasne.
Stavom bojovej pripravenosti Ukrajiny sa, vzhľadom na neprehľadnosť informácií v médiách a velikášske vyjadrenia jeho vodcov nebudeme radšej zaoberať. Režim v Kyjeve, ktorého reálna sila je tiež ťažko hodnotiteľná, neprihliada na realitu vo vlastnom štáte (ale zachoval si nejaké zvyšky zdravého rozumu a ohradil sa dokonca proti vyhrocovaniu vojnovej psychózy zo strany USA a Západu) a zmieta sa v nesmiernych ťažkostiach. Stále pokračuje aj skrytý boj o moc. Je to málo pravdepodobné, ale môže sa stať, že v zhoršujúcich sa podmienkach sa ukrajinská moc môže zosypať podobne ako v 70. rokoch režim v Saigone (od roku 1975 Hočiminovo mesto), či v Kábule v roku 2021.
Až potom skutočne vznikne veľká kríza, ktorá sa môže kruto dotknúť EÚ (nanešťastie ale aj nás). Pôjde v prvom rade o ekonomické ťažkosti skrížené s migráciou (aj keď na Ukrajine sú ironické hlasy, že kto mohol, ten odtiaľ už odišiel), ktoré znásobí bezhlavé konanie Bruselu pod tlakom USA v energetickej oblasti. Najdesivejšie je, že v duchu tradícií svojej politiky USA sa nebudú zdráhať využiť nielen Ukrajinu, ale ani EÚ na to, aby si polepšili vlastné postavenie alebo aspoň reputáciu. Nič im to pri riešení ich problémov nepomôže, ale ukázali svoju silu a hodnoty, ako niekoľkokrát predtým na škodu svetu i svojim spojencom.
Horšie to zatiaľ pre J. Bidena vyzerá na tichooceánskom fronte v boji proti Číne. Ak budeme politicky príliš korektní, tak pripustíme, že sa mu podaril ťah s vytvorením protičínskeho paktu AUKUS (v Slove sme o ňom písali v dvoch častiach článku „Silnejúce protičínske ťaženie USA prináša nové globálne napätie“, ktoré vyšli 30. septembra a 3. októbra 2021). Zmluva však kvôli prekazeniu dohody o dodávkach ponoriek do Austrálie nahnevala Francúzsko. Pakt má okrem toto anglosaský charakter a z historických dôvodov v Ázii nevzbudzuje veľkú dôveru. Na to, čo prinesie okrem nevôle Číny, treba čakať.
Do boja proti Číne sa v Ázii oveľa ťažšie zháňajú spojenci, ako v Európe pod protiruskú zástavu. USA sa na Ďalekom východe opierajú o starých spojencov, u ktorých majú rozmiestnené vojská – Japonsko a Južnú Kóreu. Ich vzťahy k Číne majú však iný charakter, ako vzťahy európskych veľmocí (nehovoriac už o Poľsku a Pobaltí) k Rusku.
Ázijské štáty sa k Západu nepočítajú (aj keď to nevylučuje, že niektoré podporujú USA), ale snahy vytvoriť prozápadný protičínsky blok najmä v juhovýchodnej Ázii sú zatiaľ bez viditeľných výsledkov. Ani vzťahy USA s Indiou, ktoré sa po rozpade bipolarity zlepšili, sa nedarí zamerať proti Číne podľa predstáv Washingtonu. A India je v združení BRICS navyše aj s Ruskom. Stratený spojenec Washingtonu Pakistan má v súčasnosti s Čínou tiež dobré vzťahy. A s Blízkym východom majú USA toľko starostí, že tam s výzvami na protičínske aktivity nepochodia, nehľadiac na to, že v arabských vodách loví aj Čína.
Špecifický dlhodobý problém, ktorý je jednou z anomálií svetovej politiky, predstavuje washingtonská podpora Taiwanu. Čína v posledných týždňoch podnikla viackrát masívne prelety vojenských lietadiel okolo neho, ktoré majú provokatívny i zastrašujúci aspekt. USA nevedia, ako na tento krok reagovať. Diplomatické kroky sú len na úsmev a na obľúbené dekadentné sankcie tieto akcie nie sú. Vyvolať kvôli Taiwanu novú krízu či dokonca konflikt? No, neúspechov a hanby bolo už dosť, a to nehovorím o strachu. Vzhľadom na zložitosť vzťahov v trojuholníku ČĽR – Taiwan – USA tému necháme zatiaľ bokom.
Momentálne sa v rusofóbii darí zneužívať ukrajinský (v širších súvislostiach aj postsovietsky) fenomén, ale v sinofóbii to s Taiwanom tak ľahko nejde. Je tu síce aj Sin-ťiang (Ujgurská autonómna oblasť – pozn. red.), ale ani ten ázijské štáty zďaleka „neoslovuje“ tak, ako využívanie Pobaltia v rusofóbii. Nakoniec nezvyklým je, že v ťažení proti svojim dvom hlavným nepriateľom USA využíva „zástupné“ štáty. Ukrajina a Taiwan sú však príliš rozdielne entity s odlišným vývojom i statusom. A to poskytuje priestor pre mnoho špekulácií a dohadov, ako to „Amerika“ zvládne.
(Pokračovanie)
