Aj keď sa jeden z najslávnejších skladateľov 19. storočia Richard Wagner v tomto roku „nedožíva“ žiadneho veľkého okrúhleho jubilea, existujú dôvody zmieniť sa o duchovom odkaze jeho diela práve vo svetle aktuálneho dejinného vývoja. Nakoniec, prečo by sme si mali na dedičstvo významných hudobníkov, iných umelcov či „veľkých ľudí“ vôbec, ktorí našu európsku (a svetovú) kultúrnu tradíciu v dávnej a nedávnej minulosti aktívne formovali, spomínať len raz za desať, dvadsať, alebo päťdesiat rokov? Existujú totiž hodnoty, ktorých význam si treba pripomínať neustále.
Takouto je aj hudobnodramatické dielo Richarda Wagnera (1813-1883). Tomuto rozporuplnému fenoménu nemeckej kultúry boli už venované nespočetné množstvá kníh a štúdií, snáh o interpretáciu, scénických i verbálnych. Všetky tieto snahy – ak sa realizujú v istých medziach kultúrnosti, logiky a rešpektovania skladateľom jasne vyslovených intencií – možno kdesi považovať za legitímne. Majú sa o čo opierať, nakoľko Wagnerovo celoživotné dielo je plné najrozličnejších symbolov, zdrojov a významových mnohoznačností. Oblasti jeho filozofickej orientácie sú veľmi široké, od Feuerbacha a Bakunina až k Schopenhauerovi a kresťansko-budhistickej symbióze.
Je pochopiteľné, že najmohutnejšiu zásobnicu wagnerovskej bibliografie poskytujú Nemci. Na Slovensku je praktický, ako i teoretický záujem o Wagnera, mierne povedané, skromný. Niet divu, veď jeho mohutné opery alebo, ako ich on sám nazýval, hudobné drámy vyžadujú ohromné množstvo tvorivej umeleckej energie, nadšenia a kvality zo strany všetkých účastníkov opernej prevádzky (speváci, dirigent, orchester, režisér atď.).
V opere Slovenského národného divadla je uvedenie nejakého (najmä neskoršieho) Wagnerovho diela hotovým zázrakom, nevraviac o ostatných našich operných scénach. Je to, samozrejme, veľká škoda, veď počnúc Tannhäuserom ide priam o esenciu vývoja operného žánru v 19. storočí, radikálnu opernú reformu v prospech zvrchovanosti dramatického slova a závažnosti vyslovených myšlienok, okrem spomenutých filozofických vplyvov čerpajúcich najmä z nemeckej a severskej mytológie. Toto všetko Wagner sprístupnil pomocou strhujúceho hudobného prúdu elementárnej intenzity, ktorý v spojení so scénickým a ideovým zážitkom ponúka jednu z najsugestívnejších katarzií v dejinách umenia. Nečudo, že táto hudobná dráma si odvtedy získala veľké množstvo fanatických prívržencov, ale aj odporcov. Tí druhí argumentujú v neposlednom rade otvoreným (avšak do sféry umenia nepreneseným) antisemitizmom autora, ktorý sa neskôr – z hľadiska Wagnera prinajmenšom nešťastne – stal jednou z ideologických a umeleckých opôr nacionálno-socialistického režimu.
Protirečivý skladataľ Už z doteraz povedaného vyplýva, že Wagner-človek a Wagner-umelec sú javmi vrcholne protirečivými. Čo však z ich odkazu môže byť pre nás dnes najaktuálnejšie („najprínosnejšie“)? Určite to nepreženiem, ak budem tvrdiť, že jedným z kľúčov k pochopeniu Wagnerovho zložitého myšlienkovo-filozofického sveta je tetralógia Prsteň Nibelungov, v dejinách hudobného divadla ojedinelý projekt (slávnostná divadelná hra), pozostávajúci zo štyroch samostatných celovečerných hudobných drám, azda najviac lákajúci k mnohorakým výkladom. V hlbinách Rýna sa skrýva tajomný poklad, ktorý svojmu potenciálnemu držiteľovi zaistí svetovládu. Poriadok a prapôvodná harmónia sveta spolu s vládou všemocných bohov sa naruší, keď sa tohto pokladu (rýnske zlato) zmocní trpaslík Alberich – ale s podmienkou, že sa zriekne lásky. Od tohto okamihu sa zlato Rýna premení na osudný symbol skazy, ktorá doľahne na každého, kto sa so zlatom (neskôr v podobe prsteňa) dostane do styku. Zbytočná je i námaha najvyššieho boha Wotana vytvoriť akéhosi nadčloveka (Siegfrieda), ktorý „nepozná strach“ a ktorý by vrátil prsteň späť Rýnu, aby sa ešte zániku sveta dalo zabrániť. Nestane sa tak a na konci poslednej časti tetralógie, Súmrak bohov, scénu ovládne ničivý a zároveň očistný oheň – svetový požiar. Práve táto posledná scéna, tento apokalyptický záver, spôsobený predovšetkým deštruktívnou silou prsteňa umožňuje vytvárať najrôznejšie, často divoké asociácie. Popri otrasnej realite – „konečnom riešení“ – by nám o pár desaťročí neskôr azda mohla prísť na um práve sa rodiaca a nikdy neuskutočnená vízia svetovej sociálnej revolúcie.
Legenda a realita Do akej miery má táto hypotéza oporu v živote a postojoch Richarda Wagnera, ktorý bol do roku 1848 jedným z najhorlivejších revolucionárov medzi hudobníkmi? Ešte skôr, v tridsiatych rokoch, sa pridal k voľnomyšlienkárskemu hnutiu Mladé Nemecko, kam napoly patrili aj Heinrich Heine a Ludwig Börne, spoluvytvárajúci duchovné dedičstvo Marxa a Engelsa.
Už ako emigrant v Zürichu sa Wagner zoznámil s básnikom Georgom Herweghom, ďalším významným predstaviteľom buržoáznej revolúcie v roku 1848. Herwegh patril ešte v 1842 k priateľskému okruhu Karola Marxa, no jeho orientácia sa neskôr stávala omnoho liberálnejšou. Herwegh, jeden z najbližších Wagnerových priateľov, mu údajne sprostredkoval aj Marxov Kapitál. Wagnerova kritika kapitalizmu v umeleckej podobe tetralógie útočí pomocou základnej symboliky skazonosného prsteňa na systém, založený na chamtivosti, zisku a vševlády peňazí ako ekvivalentu moci.
Táto kritika má však aj silný anarchistický podtón (Wagner sa istý čas priatelil aj s Bakuninom), čo sa v Prsteni prejavuje neprestajnými útokmi na spoločnosť, inštitucionalizované spoločenské systémy ako také. Súmrak bohov je privolaný nielen Alberichovou kliatbou zlata, ale aj nemorálnosťou a nespravodlivosťou zmluvy, na základe ktorej bohovia vládnu a prehrešok proti tejto zmluve (podpora hriešneho spojenia súrodencov Siegmunda a Sieglindy – práve z ich lásky sa má narodiť nadčlovek Siegfried) spôsobí, že Wotan nakoniec sám chce svoj vlastný koniec – koniec vlády bohov.
Okrem tohto sú všetky manželstvá v tetralógii nešťastné. Komu by v tejto súvislosti nenapadlo slávne Engelsovo pojednanie Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu?!
Ďalším významným motívom Prsteňa je konflikt moci (čiže peňazí) a lásky v tom najširšom zmysle. Azda najosudovejším bodom celého diela je, keď Brünnhilda, svojho božstva zbavená valkýra, Wotanova najmilšia dcéra odmieta vyhovieť bohom a vrátiť prsteň Rýnu: vtedy žije iba z lásky a pre lásku k Siegfriedovi, tá je pre ňu jediným zmyslom života. Zálohou, symbolom tejto lásky, je prsteň. A ona je najdôležitejšia v pokračovaní vlády bohov…
V konflikte moci a lásky sa teda Wagner spolu s Feuerbachom jednoznačne postavili na stranu lásky. Idea vykúpenia láskou je v myšlienkovom svete Wagnera azda najsilnejšia, prechádza celou jeho tvorbou.
Koniec mýtickej kliatby V konečnom dôsledku však nie je rozhodujúce, či antikapitalistická kritika Prsteňa má skôr anarchistický, alebo, ak chceme, komunistický základ. Odsúdenie existujúceho systému, sociálnych nerovností a vykorisťovania môže byť rovnako odsúdením kapitalizmu, ako aj útokom na nutnosť „zmluvy“ spoločenského usporiadania ako takého.
Čo by však malo nasledovať po „súmraku bohov“? Akú podobu by malo mať vykúpenie a čo sa za ohňom očisty pre Wagnera skrývalo? Autor tu nechal priestor na fantáziu budúcich generácií, čo je dobré a chvályhodné.
Svetová revolúcia sa v priebehu ďalšieho storočia neuskutočnila a moc finančného kapitálu je dnes vyššia ako kedykoľvek predtým. Moderný prsteň aj bez mýtickej kliatby dennodenne dokonáva svoje dielo skazy. V kontexte jeho málokým spochybňovanej diktatúry by Wagnerova gigantická tetralógia mohla byť zdrojom viery a sebadôvery pre dnešných Siegfriedov (i bez aury nadčloveka) a Brünnhildy, symbolom boja za slobodu a ľudskú dôstojnosť v najširšom zmysle, posvätnosti lásky a odporu voči útlaku. A ktovie, súmrak moderných bohov možno už nie je tak beznádejne ďaleko.
Autor (1970) je hudobný publicista a muzikológ
