Proces so slovenským vydavateľom Protokolov sionských mudrcov možno čoskoro zavŕši desať rokov. Je to iba symptóm všeobecne známych problémov nášho súdnictva, alebo je to náznak ľahostajnosti našej spoločnosti k prejavom neznášanlivosti, xenofóbie a rasizmu?
Autor slávnych kníh Foucaltovo kyvadlo a Meno ruže Umberto Eco, ktorý je vynikajúcim znalcom problematiky tajných spoločností a exoteriky, napísal, že nie je nič ľahšie, ako sa oboznámiť s Protokolmi sionských mudrcov – stále sa niekde objavujú ich nové vydania. Ich celkový náklad od roku 1903 možno presiahol desať miliónov výtlačkov. Vyšli a vychádzajú nielen v slovenčine a češtine, ale aj v ruštine, poľštine, srbčine, angličtine, francúzštine, ba dokonca aj v arabčine a japončine. Je však príznačné, že v drvivej väčšine vychádzajú s úvodom, či doslovom, ktorý presviedča čitateľov o ich pravosti.
Tajomstvo pražského židovského cintorína Ešte doznieva kauza okolo pražského židovského cintorína. Tak, ako je možno pre cudzincov jediným pražským mostom Karlov most, tak je asi jediným židovským cintorínom ten, ktorý sa nachádza neďaleko pražskej Staronovej synagógy, kde je pochovaný slávny rabín Löv, ktorý je širšej verejnosti známy skôr ako tvorca legendárneho Golema. V Prahe na pozemku židovského cintorína, ktorý bol zrušený už na začiatku stredoveku, mala byť postavená budova poisťovne. Na internete som zistil, že niektorí americkí židovskí činitelia si tento pozemok zamenili so slávnym pražským židovským cintorínom a začali celosvetovú kampaň proti kultúrnemu barbarstvu a antisemitizmu českej vlády. Vedia však, aká fáma sa viaže k tomuto slávnemu cintorínu?
V roku 1868 vyšiel v Berlíne román Biarritz od novinára Hermana Goetscha, kde je popísaná scéna, ktorá sa má na pražskom židovskom cintoríne odohrávať raz za sto rokov. Zasadá tu tajná židovská rada – sanhedrin, ktorá si ho na tomto stretnutí rozdeľuje svet na sféry vplyvu. Na porade, ktorá sa mala konať niekedy v 19. storočí, mali predstavitelia 13 židovských kmeňov informovať na pražskom cintoríne sanhedrin o úspechoch pri snahách o ovládnutie sveta Židmi. Cesta k svetovláde mala viesť cez hromadenie zlata, podrývanie autority cirkvi a armády, vyvolávanie revolúcií a ovládnutie tlače. Na záver stretnutia predstaviteľ kmeňa Levi predpovedal, že ak budú veci prebiehať podobne úspešne, v 20. storočí budú Židia pánmi sveta a kresťania ich lokajmi. Lenže, účastníci stretnutia si nevšimli, že na cintoríne boli aj dvaja kresťania, ktorí potom oboznámili svet s týmto diabolským plánom.
Často sa stávalo, že táto kapitola z románu bola vydávaná samostatne v rôznych jazykoch v takej forme, aby sa predstieralo, že nejde o scénu z antisemitského románu, ale o autentický záznam skutočného deja.
Detektív Johnson alias Kohn Tento pamflet má byť údajným záznamom rokovaní 1. sionistického kongresu, ktorý sa mal konať v roku 1897 v Bazileji. Podľa tvrdenia, ktoré napríklad nájdeme v predslove k poslednému slovenskému vydaniu Protokolov, zápisov sa mal zmocniť detektív Johnson, ktorý sa na kongrese zúčastnil pod falošným menom Kohn. Ten mal potom texty doručiť na ruské cárske ministerstvo vnútra.
Text Protokolov vyšiel po prvý raz v roku 1903 v petrohradskom časopise Russkoje znamja, o dva roky neskôr vyšli v podobe samostatnej knihy. Rok vydania Protokolov v knižnej podobe nie je náhodný. V Rusku sa začínala revolúcia. Podľa všetkého cárska tajná politická polícia – ochranka – chcela použiť pamflet ako jeden z propagandistických materiálov proti revolučnému hnutiu. Pozoruhodné však je, že v tomto pamflete chýba obvinenie z rituálnych vrážd, ktoré obsahovali iné texty podobného druhu. Protokoly obsahujú jednak kritiku parlamentnej demokracie, potom popis spôsobov, ako dosiahnu „sionskí mudrci“ moc, a nakoniec víziu spoločenského systému, ktorý chcú sprisahanci nastoliť.
Podľa „mudrcov“ systém parlamentnej demokracie sa ukázal ako neefektívny. Ľudové masy dokázali, že si nedokážu vládnuť prostredníctvom zvolených zástupcov, ktorí v skutočnosti reprezentujú svoje vlastné záujmy a masy podvádzajú. Riešením mohla byť iba vláda silnej ruky, najlepšie osobnej moci.
Treba čo najviac zvyšovať počet politických strán a vzájomne ich rozoštvávať. Zároveň treba vytvoriť takú ekonomickú situáciu, ktorá by nielen udržiavala, ale doslova podnecovala nespokojnosť más. Keď nastane všeobecný hlad, vypukne vo viacerých krajinách revolúcia, ktorá zničí súkromné vlastníctvo s výnimkou židovského.
Na celom svete bude potom nastolený diktátorský režim, budú minimalizované politické práva a zavedená prísna cenzúra. Občanom sa bude tvrdiť, že tieto opatrenia sú iba dočasné, ale v skutočnosti nik z vládnucich nebude pomýšľať na nastolenie naozajstnej slobody. Vláda „mudrcov“ sa však postará, aby masy žili v únosných ekonomických podmienkach, aby neexistovala nezamestnanosť, aby platili jasné zákony, nad dodržiavaním ktorých by dozerali neskorumpovaní sudcovia.
Po boľševickej revolúcii Závratnú kariéru zažili Protokoly po boľševickej revolúcii v Rusku. Bielogvardejci používali tento text k propagande ešte intenzívnejšie než cárska vláda. Udalostiach po novembri 1917, v boľševickom terore a najmä v poprave cárskej rodiny, mali byť uskutočnením vízie „mudrcov“. Bielogvardejská propaganda mala ohlas nielen v Nemecku, kde napríklad Hitler v Mein Kampfe tvrdil, že nadvláda boľševikov je židovskou vládou, ale aj v USA, kde propagátorom Protokolov sa stal automobilový kráľ Henry Ford.
Musíme však pripomenúť, že hoci viacerí boľševickí vodcovia (ako sa neskôr ukázalo – vrátane Lenina) boli židovského pôvodu, oveľa viac ľavicovo orientovaných Židov bolo v ľavicovej strane Bund, ktorá sa síce hlásila k marxizmu, ale zároveň aj k sionizmu. Hoci autorom Deklarácie práv národov Ruska bol osobne Lenin, Židom upieral právo na sebaurčenie, popieral, že by mali jazyk a národnú kultúru. Po roku 1917 bolo zakázané používať hebrejčinu. Nakoniec, vezmime si dejiny sovietsko-izraelských vzťahov. Stalin napomohol vzniku Izraela preto, že očakával, že bude nástrojom sovietskej politiky na Blízkom a Strednom východe. Keď sa tak nestalo, Stalin chystal pogromy a násilné vysídlenie Židov na Sibír, čomu zabránila iba jeho smrť. Za jeho nástupcov sa viedla ostrá propaganda proti „sionizmu“, ktorá sa však nezriedka ocitla v blízkosti antisemitizmu.
