Kto má rád filmy Jana Hřebejka a Petra Jarchovského, nech sa vyberie na Kawasakiho ružu. Kto chce vidieť naozaj angažovaný film, nech si zájde na britskú snímku Hlad. V prípade Kawasakiho ruže tentoraz nejde žánrovo o komédiu, ale o drámu, no inak zostáva všetko pri starom: je to film páčivý, v tom najstrednejšom prúde, a teda chodiť naň je ,,in“. Má sa to. Má sa „vyrovnávať so svojou minulosťou“, rovnako ako v bývalom režime sa malo „slúžiť ľudu a vychovávať a získavať nadšených stúpencov“. Dobrí a lepší, zlí a horší Pre mladšie ročníky je tento žáner možno celkom neznámy. Nevideli, alebo si nepamätajú politické agitky, ktorým podľahli onakvé osobnosti (Tatarka napríklad), preto s takým oduševnením píšu na film ódy: konečne splnená spoločenská objednávka, konečne je tu čosi, čo farebne a pekne ukáže lotrov a hrdinov! Tí najhorlivejší recenzenti dokonca porovnávajú film Jana Hřebejka a Petra Jarchovského so Životmi tých druhých nemeckého režiséra Floriana Henckela von Donnersmarck. Uznajme, niečo spoločné majú: tému. Tajnú políciu, ktorá v sovietskom bloku z pozadia poťahovala za nitky, snovala pavučinu a vyciciavala krv zo svojich nevinných obetí. Tam sa však podobnosť filmov začína aj končí. Film Kawasakiho ruža sa tvári pravdivo, skoro ako dokument, no s dokumentárnym materiálom sa pohráva a la these. Dobrí sú od začiatku dobrí, po naznačenej kríze sú však už len lepší (disidenti) a zlí sú od začiatku zlí, potom už len horší (vyšetrovateľ Štátnej bezpečnosti). Prečo sa to všetko dialo, kto za to môže, ale najmä ako sa správa obeť a jeho kat v čase útlaku, to sa človek z tohto filmu nedozvie. Na rozdiel od filmu Životy tých druhých. Príbeh Kawasakiho ruže je prostý Rodina známych disidentov zažíva drámu. Otec je uznávaný psychiater, mravný a počestný človek, matka je jeho tichá, ale pevná, kultivovaná a inteligentná opora. Majú jedinú dcéru, ktorá sa vydala trochu pod úroveň. Lenže oni svoju nespokojnosť s výberom jej partnera celé roky dávajú najavo veľmi decentne – iba tak sem-tam zaťa ponížia. Napríklad keď mu svokra prinesie pekný kašmírový sveter a sako, dokonca aj topánky po svojom mužovi. Zať to rieši po svojom – má milenku aj manželku. Až jedného dňa príde jeho chvíľa: keď sa ukáže, že ten heroický táta nie je iba disident, ale aj udavač. Potom manželke s chuťou vykričí, ako ho škrelo, že bol v tejto rodine vždy nula. A prečo bol nula? No áno, veď jeho otec bol v strane a matka na práškoch. Manželka (dcéra psychiatra) – sa teda ocitne v náročnej situácii: musí riešiť svoju chorobu (našťastie, nádor je negatívny), neveru svojho muža (našťastie, to dokáže s prehľadom, keďže si ho už neváži), ale – čo je horšie – aj zrútenie symbolu počestnosti, teda svojho otca. Ako sa to stane? O tomto majestátnom človeku nakrúcajú dokument a investigatívni novinári zistia, že Ústav pamäti národa ho má vo svojich zoznamoch. Nie ako obeť režimu, ale ako spolupáchateľa. V štábe dokumentaristov je neverný muž našej hrdinky, aj jeho milenka. Neverný muž je škodoradostne rád, milenka sa z tuctovej blondínky stáva investigatívnou novinárkou, spovedajúcou sadistického eštebáka, ktorý si spokojne žije so svojou rodinkou, hoci toľkým zničil život. Dcéra je zo záznamu eštebákov zrútená viac ako z mužovej nevery, a keď sa ukáže, že ten hrdý a majestátny človek vlastne asi ani nie je jej biologickým otcom, vyberie sa spoznať toho pravého. Má ním byť umelec, ktorého režim vyhnal do Švédska, a on tam teraz nielen žije, ale aj vytvoril sošku, ktorú ako bojovník proti totalite má dostať jeho udavač, dcérin doterajší otec. Umelec je príjemný, no už na pohľad je zrejmé, že tým otcom predsa len (tá podoba!) bude psychiater, teda udavač a disident. Matka príbehu je kultivovaná a charakterovo pevná ako skala, ako správna disidentka má byť. Napokon sa všetko dobre skončí, psychiater na slávnosti, kde dostane sošku svojho soka, prednesie reč, v ktorej všetko inteligentne a úderne vysvetlí a sošku Pamäti národa prijíma ako trest. (Vo filme je obzvlášť „socrealistické“, akú úlohu zohráva Ústav pro studium totalitních režimů, český kvivalent slovenského Ústavu pamäti národa.) Socialistický realizmus naruby Film má svižný strih a je snímaný priestorovo, čo má zdôrazniť autenticitu: byť skoro dokumentárny je dnes takmer móda. Čo filmu nemožno uprieť, sú herecké osobnosti. Martin Huba v hlavnej úlohe nehrá, on svoju postavu vytvára, vnútorne preciťuje. Tvár jeho hrdinu je otvorená kniha, divák v nej číta poryvy duše, sympatizuje s ním, aj keď mu scenár prisudzuje úlohu padlého anjela. Výborne mu sekunduje Daniela Kolářová (získala Českého leva za vedľajší ženský herecký výkon), vo vypätých scénach vynikajúco stvárni pýchu a nadradenosť spoločnosti vylúčených, ktorých nemožno pokoriť, pretože veria. Lenka Vlasáková je v každej situácii decentná, ako sa patrí na dobre vychovanú dcéru psychiatra, ktorú jej scenár prisúdil. Jej filmový manžel a najmä sokyňa v láske nedokázali svojim postavám vtlačiť nejaký uveriteľný charakter, sú to len figúrky. Úlohu zloducha vyšetrovateľa štátnej bezpečnosti zveril režisér Ladislavovi Chudíkovi, ktorý získal cenu Českého leva za vedľajší mužský herecký výkon. Jeho postava má veľa slov, no málo príležitostí meniť sa. Od samého začiatku je jasné, že je to podliak, ktorý svoju podlosť ani necíti, a ani nikdy neprecíti. Žije si šťastne a spokojne, hoci toľkým zničil život. Aký rozdiel oproti postave vyšetrovateľa zo Stasi, pedantného, vo svoje poslanie veriaceho človeka, ktorý sa pod vplyvom poznania mení na tragickú postavu, vzbudzujúci opovrhnutie i súcit zároveň. Hřebejkov vyšetrovateľ (ale nielen on) je ako vystrihnutý zo súčasných plytkých publicistických výtvorov. Skoro by sa dalo povedať – socialistický realizmus naruby. Páčivé, pekne urobené, s dobrou reklamou, množstvom recenzií, skrátka film, ktorý sa patrí vidieť. Novodobí anglickí mučeníci Kto chce vidieť naozaj angažovaný film, nech si zájde na britskú snímku Hlad. Keďže na rozdiel od Kawasakiho ruže sa dostala do kín bez akejkoľvek reklamy, divák nemusí vedieť, že jej autor Steve McQueen je debutant a že za tento film získal v Cannes Zlatú kameru, na slovenskom Artfilme v Trenčianskych Tepliciach Hlavnú cenu a za debut cenu Združenia newyorských filmových kritikov. Filmová sála kina Mladosť bola tri dni po premiére takmer prázdna. Distribútori ponúkajú tento produkt takto: „Väznica Maze v Severnom Írsku, rok 1981. Situácia medzi odsúdenými z radov Írskej republikánskej armády (IRA) a dozorcami sa začína vymykať kontrole. Ponižujúce a čím ďalej tým viac brutálne praktiky dozorcov naopak utvrdzujú väzňov v ich odhodlaní k odporu. Bobby Sands (1954 – 1981), vodca väzňov, dáva pokyn najprv k odmietaniu akejkoľvek hygieny. Ale keď je táto provokácia potlačená policajnými ťažkoodencami, vyhlási generálnu hladovku. Takmer sedemtýždňová hladovka sa zapísala do krvavých dejín britsko-írskych vzťahov a rozdelila spoločnosť na tých, čo vo väzňoch videli obyčajných teroristov, a na tých, pre ktorých sa stali novodobými mučeníkmi.“ Hlavná postava drámy V skutočnosti je hlavnou postavou tejto súčasnej drámy Železná lady. Vo filme ju nevidíme, iba dvakrát počujeme jej hlas. To sú tí neviditeľní vzadu, čo ničia ľudské životy bez mihnutia oka! V obraze je chodba väzenia, v každej cele nahý človek, jeho jediným odevom je konská deka. Väzni „maľujú“ steny ciel svojimi výkalmi, vo zvyškoch potravy sa mrvia biele červy. Jediným slobodným tvorom je zablúdená mucha. A hlas Margaret Thatcherovej, ktorá odmieta uznať štatút politického väzňa. Podľa jej železnej logiky niet politických väzňov. Všetci sú špinaví zločinci narúšajúci železný poriadok. Postavili sa proti spoločnosti, v ktorej ona (a jej prívrženci) určili hranice, čo sa smie a čo nie. Ba čo viac, napokon vražedne zaútočia proti vlastným životom, aby zákerne vzbudili ľútosť (slovami pani Thatcherovej). A preto by nikoho nemalo prekvapovať, že sa k nahým, zúboženým, poníženým, špinavým, hladným ľuďom správajú vo väznici horšie ako k dobytku. Scény, v ktorých obúchavajú ľudí o steny, špinavými paprčami sa hrabú aj v tých najintímnejších miestach, dozorcovia si na nich do krvi otĺkajú hánky, bolia aj diváka. Takmer sa to nedá vydržať, človek by si rád pred tou krutosťou zakryl oči. Mučení nemajú nič, len svoju úbohú telesnú schránku a vieru v spravodlivosť, a preto sú odhodlaní položiť za túto svoju vieru život. Podľa Thatcherovej sú to teroristi. A keď vo svojej bezmocnosti začnú hladovku, v ktorej ako prvý po 66 dňoch nadľudského utrpenia (sme jeho svedkami) umrie Bobby Sands a po ňom ďalších deväť ľudí, zároveň „vonku“, teda na slobode, zomrie 15 dozorcov, vláda pristúpi na všetky požiadavky väznených. Nikdy im však oficiálne neprizná štatút politických väzňov. V tomto filme niet hrdinov – všetci sú obete. Aj väzni, aj ich dozorcovia. Kto je za to vinný? Aj v Hřebejkovej Kawasakiho ruži, aj v Hlade Steva McQuenna ide o politiku. V Hřebejkovom filme sa však cítime ako diváci na Plese v opere, kým v McQuennovom sme zároveň mučení väzni, aj cynickí bachari s do krvi otlčenými hánkami. Všetkým velí hlas Železnej lady (a jej nasledovníkov), ktorý robí z celého sveta, nielen z tých mučených, väzenie. Kto nemá rád násilie, mal by si pozrieť tento film a nezabudnúť naň. Nakrúcať páčivé obrázky stačí, keď je po všetkom.
