Street Party (SP), čiže pouličná slávnosť sa v Bratislave konala po druhý raz. Ak si niekto myslí, že sa za týmto termínom skrýva akási diskotéka pod holým nebom, spojené s orgiami alkoholických nápojov a náhodných erotických známostí, je na omyle. Ide totiž azda o najvýznamnejšiu politickú akciu roka s orientáciou jednoznačne naľavo. „Extrémne naľavo,“ povedali by si oficiálni ideológovia súčasných vládnucich.
„Globálny kapitalizmus? Ulice ľuďom!“ tieto slová napísané tučným písmom na plagátoch by mohli byť mottom tohtoročnej SP. V ďalšom texte sme konfrontovaní so zdrvujúcou kritikou kapitalizmu ako takého, oslavou slobody a samosprávy, no aj odsúdením škodlivého automobilizmu. Čiže protikapitalistické výzvy, spojené s odporom voči autám, symbolom konzumnej mediokracie a environmentálnej deštrukcie. Organizátorov by ste však na plagáte hľadali márne. Tými boli totiž skupinky anarchistov z najrozličnejších organizácií a tie nie sú v anarchistickom ponímaní organizáciami v pravom zmysle, ale najvoľnejšími syndikátmi členov a sympatizantov.
Nechceme násilie, iba to vlastné
Avšak pozor, sloboda a anarchia odtiaľ-potiaľ. V pravom dolnom rohu plagátu sa totiž skrývala nenápadná, no o to pozoruhodnejšia veta: „Alkohol, drogy, násilie a boľševikov netolerujeme!“ Filozoficky a historicky nesmierne podkutým organizátorom asi neprišlo na um, že ich radikálnu kritiku kapitalizmu môže takisto kde-kto považovať za boľševickú.
O tom, že tí ideologicky najčistejší anarchisti svoje vyhrážky zobrali naozaj vážne, sme sa čoskoro presvedčili. Krátko po začiatku SP sa k Námestiu slobody blíži asi 15 prívržencov Ligy za revolučnú komunistickú internacionálu (LRKI), čiže trockistov z Čiech, Slovenska a Rakúska. Kádrovým sitom organizátorov očividne neprešli. Práve rozkladajú transparent „Slobodu pre Mária!“ a infostánok, keď sa blíži o čosi väčšia skupinka rozhnevaných anarchistov, punkerov, očividne podgurážených a v bližšie nešpecifikovanom agresívnom opojení.
„Čo tu hľadáte?! Povedali sme vám, že vás tu nechceme!“ Trockisti sa usilujú argumentovať slobodou slova, právom na názor… Darmo. Anarchisti kontrujú tvrdeniami typu: „Buďte tu ako občania, propagandu si robte pri voľbách!“ Za to by sa ani najväčší protikomunistickí bojovníci z DS nemuseli hanbiť. Tvrdé jadro zaslepených sa stáva čoraz tvrdším: „Zmiznite! Choďte preč! Toto je naša pôda!“ Už-už sa schyľuje k bitke, keď zasiahne polícia. Proti útočníkom. Trockisti sa teda úspešne obránili a mohli začať s rozdávaním letákov za Mária a s predávaním vlastných časopisov.
Šošoburger a nepolitickí ekológovia
Tento incident bol na dlhý čas jediným, sprevádzajúcim SP. Zúčastnila sa na nej aspoň tisícka ľudí, prevažne najmladšej generácie. Oproti Dzurindovmu palácu sa rozprestierala kopa stánkov ekológov a príslušníkov rôznych prúdov anarchizmu, z ktorých k najsilnejším patrí Československá anarchistická federácia. Ale vidíme aj materiály Iniciatívy za bezplatné vzdelanie, ktorej aktivisti sa deklarujú ako „nepolitickí“. Ostatne, nepolitickosť slúži ako obľúbená sebacharakteristika anarchistov. Čím však odpor voči štátu a vykorisťovaniu je, ak nie politizmom?
Námestie slobody sa čoraz viac zapĺňa záujemcami, ktorí chodia od jedného kiosku k druhému. Alternatívnu náladu akcie dotvára úmorné dunenie hudby techno a house, je veselšie, väčšina radových anarchistov sa nerušene baví s trockistami a tak sa nepriamo dištancujú od fanatizmu tvrdého jadra. Čoraz častejšie pobehúvajú mladíci s pivnou fľašou v ruke a s problémom udržania fyzickej rovnováhy. Fešné dievča pri fontáne predáva vegánsky burger za 15 korún. Na prvý pohľad vyzerá ako cigánska pečienka, avšak je naplnený šošovicovou nátierkou. Chutí výborne.
Ulice sú naše!
Blíži sa 17. hodina a organizátori zavelia k pochodu ulicami. Nik z prítomných netuší, kade sa má ísť. Nevie to zrejme ani polícia. Mimochodom, pochod nie je povolený. Napokon sa sprievod vydáva smerom k rozhlasu na Mýtnej, odbočuje pri Slovenskej technickej univerzite a potom zas na Radlinského ulicu. Cieľ sa javí zreteľnejšie: zablokovať Račianske a Trnavské mýto, dopravné srdce Bratislavy! Nálada demonštrujúcich je fantastická. Neprestajne reve techno, ľudia pískajú, dievčatá šalejú, kričí sa: „Sloboda pre Mária!“ Trockisti oslavujú v angličtine sociálnu revolúciu: „One solution – revolution!“ A tých niekoľko príslušníkov Policajného zboru sa stáva čoraz bezradnejším. Zatiaľ je všetko v poriadku, nikoho nelegitimujú, pendreky spočívajú v pokoji. Situácia sa však zmení, keď pochod dorazí na Račko. Tí agresívnejší anarchisti napádajú vozidlá stojace na križovatke a polícia zakročí.
„Prestaňte blokovať dopravu!“ vyzývajú policajti účastníkov globálneho odporu. Medzitým sa z mnohých hrdiel ozýva: „Ulice sú naše!“ Ale žiadne hromadné bitky sa nekonajú. Medzi účastníkmi stojí veľká skupina mladých ľudí z Trenčína. Je to pochopiteľné, ak si pomyslíme, že iba toto mesto urobilo trochu viac pre bicyklistov. Antiglobalisti sa pokúsia ešte „vydobyť“ Trnavské mýto, tu sa však už sprievod značne preriedil a opúšťa ho aj autor týchto riadkov.
Nie je prekvapením, že väčšina Bratislavčanov žijúcich v relatívnom blahobyte najradikálnejšie ľavicové podujatie na Slovensku ignorovala. Hnutie odporu sa však veľmi pomaly, ale isto formuje aj v našej krajine. Žiaľ, k mnohým jeho detských chorobám patrí sektárske násilie voči trocha inak zmýšľajúcim vo vlastných radoch.
Autor (1970) je publicista
