Televízia TA3 v rámci každoročných rituálov okolo výročia „Nežnej revolúcie“ prišla s nápadom, že si zopakuje, respektíve, že sa pokúsi napodobniť vtedajšiu atmosféru v éteri prítomnosťou hercov. Lebo hercov si najviac pamätáme z vtedajších tribún. Voľba padla na Petru Vančíkovú, Borisa Farkaša a Mariána Labudu – oveľa známejšie tváre, ako napríklad Milan Kňažko a Andrej Hryc, zrejme z dobrých dôvodov odmietli. Dramaturgovia mali asi predstavu, že sa o 24 rokov starší a unavenejší herci takto pospolu zase raz rozvášnia, povstanú a zaburácajú, najlepšie ak proti Smeru a za Ivetku. Očakávania však trošku nevyšli – jednak kvôli pokročilému veku (Marián Labuda), ktorý im už dosť zahmlil nielen spomienky, jednak kvôli prehodnoteniu vtedajších udalostí a svojho miesta v nich samotnými aktérmi (Boris Farkaš – síce to explicitne nepovedal, ale bolo vidno, že sa dnes díva úplne inými očami), jednak kvôli iným starostiam (Petra Vančíková, dnes robí manažérku a keď prišla reč na finančné zdroje, efektivitu a podobné zaklínadlá, rozprávala okamžite hladko a sebavedome), no najviac kvôli nepripravenosti celej debaty a jej moderátora, ktorý ani netušil, čo by sa mal vlastne pýtať a čo by vlastne herci mali k politike hovoriť.
Apropo – herci. Už roky dumám, prečo si ich národ dodnes fixuje ako odborníkov na revolúcie. Chápem, že vtedy boli ich tváre najznámejšie a na manipuláciu davmi najvhodnejšie, ale prečo nielen poniektorí z nich, ale hlavne ľudia a dokonca aj redaktori niektorých médií dodnes veria, že sú tí najpovolanejší hodnotiť, posudzovať, komentovať a kritizovať? Úplne bez urážky (kopu profesionálnych hercov poznám osobne), ale v herectve ide predsa hlavne o to, hovoriť svojimi ústami to, čo si NIEKTO INÝ vymyslí! A vžiť sa do toho tak, akoby som tomu veril aj sám – najlepší herec je predsa ten, čo sa dokáže vteliť do čo najviac postáv čo najvierohodnejšie, čiže vlastne ten, čo má najviac cudzích osobností… Veď keď prirovnáme dušu k nádobe, do ktorej sa dá osobnosť naliať, nasať, prežiť a vymeniť, ten najlepší herec by vlastne nemal vlastnú osobnosť ani mať – prekážala by jeho profesionálnym schopnostiam. A ak tú svoju prípadne má a dáva ju najavo – ako mu môžem veriť, že je naozaj tá pravá, jeho? Je predsa len jednou z mnohých, ktoré už v živote predstavil… A už vôbec nespomínam, že dobrý herec je vyťažený hraním a skúšaním a dabovaním a plesovaním, takže na nejaké politologické vzdelávanie asi nemá čas… či?
No dobre. Nechajme to teraz tak. Započúval som sa do relácie, reku, aspoň niekto niečo múdre povie, nakoniec, nie sú to žiadni hlupáci, pozorovacie schopnosti majú herci skvelé, na niečo hádam upozornia. Avšak po chvíli kostrbatej debaty otázka-odpoveď-ticho mi začali vlasy stáť dupkom, najmä keď dobehol (meškal) Marián Labuda a vnútili mu slovo.
Marián Labuda bol svojho času veľmi obľúbený herec, a to ako u divákov, tak aj u režisérov. Jeden čas sa zdalo, že dokáže uhrať celú filmovú produkciu dvoch štátov sám – nebolo azda filmu, kde by nehral. Pomiňme teraz, či to svedčí o skvelosti herca, alebo úrovni produkcie… Proste, všade bol a všetko videl. Keď sa však mal o čosi zo svojich skúseností a názorov podeliť, začal neuveriteľnú tirádu nesúvisiacich (ani nie)myšlienok, prednovembrových a ponovembrových klišé, pradávnych povier a mýtov, z ktorých, keď mu už aj samému dochádzalo, že sa zamotal a netuší, kde je, sa pokúšal vysekať zvýšeným dramatickým prejavom. Názory svojej babky vyhlásil za všeobsažné dedičstvo ľudstva. Recept na úspech – treba makať! Lebo tí na Západe makali a spolu s nimi aj naši, čo odišli – a teda, keď budeme makať aj tu, budeme sa mať ako tam! Proste nespať! Asi o minútu neskôr, po ďalšej otázke moderátora, však už naopak tvrdil, je dobré, ak je národ uspatý. A Moravčíkova vláda bola dobrá, lebo pri jeho prejave zaspal aj s rodinou sám… Najviac mu však vadilo, že musel za bývalého režimu chodiť do kostola tajne. A dnes môže aj verejne! Takže sa to oplatilo, celá tá revolúcia! Či?
Ľutoval som, že nemám v ušiach svaly, ktoré by mi ich aspoň na pár minút privreli… Iste, Marián Labuda má svoj požehnaný vek a práca ho za tie roky určite vyčerpala. Prečo si to však redaktori neoverili ešte pred debatou? To s ním nikto nehovoril? Len ho pozvali – podľa fotky z tribúny? Bohužiaľ, asi niet horšieho spôsobu, ako z legendárneho herca urobiť na staré kolená šaša… Veď počujte, čím to zaklincoval: „Dnes JE sloboda. Síce ovládaná a monitorovaná kadejakými tajnými službami… ale JE!“ A bác ho. Už to vieme. Lebo keď to Labuda povedal, tak to tak musí byť. Howgh!
(Keby podľa tej istej logiky povedal, že VTEDY bola sloboda, síce ovládaná a monitorovaná kadejakými tajnými službami, ale BOLA – tak by bola! Howgh!)
Všetci sa zúfalo snažili vymyslieť (okrem zmysluplnej témy rozhovoru), aké sú príčiny súčasného marazmu – pričom nikto nepomenoval, v čom súčasný marazmus má spočívať. Akoby bola axióma, že marazmus tu je, a to už 24 rokov, a všetci to vedia. Pričom len pár sekúnd predtým pustili anketu s ľuďmi z ulice, bolo ich tam zo 10, a každý jeden povedal, že mu vadí(lo) niečo iné…
Čiže – máme 10 ľudí, 10 marazmov. Mali by sme sto ľudí, tak sto. 5 500 000 ľudí – práve toľko aj marazmov. Každého tlačí topánka inde. S jedinou výnimkou – ktorú sa myslím snažila nadškrtnúť Petra Vančíková – keby sme vzali horných 10 000, tak žiadny marazmus nie je; lebo IM sa dnes žije SAKRA lepšie…!
(Aha, tak to pre nich sme štrngali kľúčmi…)
Redaktor sa silou-mocou snažil rozpumpovať u hostí akýsi všetko prestupujúci pocit nespokojnosti – bolo síce vidno, že každý je svojím spôsobom nespokojný, ale nikto nechcel pomenovať, s čím. Určite to nebolo so súčasnou vládou (tam sa snažil Labuda, ale tak sa doplietol, že jeho kritika premiéra vyznela ako pochvala) – a to moderátora, zdá sa, prekvapilo. Pokúšal sa, samozrejme, zase prevetrávať legendu, že iba to je demokratické, čo je pravicové, že čo je ľavicové, to je komunistické, totalitné a spiatočnícke; že je jedno, koľko je bezdomovcov a samovrážd z bezvýchodiskovej situácie, lebo môžeme cestovať a keď je výročie, aj nahlas chváliť disidentov (ale iba prednovembrových) – na jeho nesmelé pokusy o nahrávku na smeč však nikto nezareagoval. Potom skúsil vypáčiť z prítomných aspoň nejaké osobné spomienky; škoda len, že sa tým nezačala a nepokračovala aj celá debata, aspoň by bolo čo počúvať.
Ukázalo sa však, že pekné spomienky na eufóriu v novembri 89 u účastníkov z pamäti vytesňujú pocity „zrady“ – akési „naše nádeje boli sklamané“. Niekým. Iným. Jeho vina! Akurát nejak zabúdame na dve veci: a) že tie nádeje sme si vyfabulovali sami, a to jednoduchým predĺžením a dosnívaním vtedajšieho stavu, keď mal každý prácu, bývanie a dosť peňazí na to, aby si (časom) dokázal našetriť na čokoľvek a nemusel sa zadlžovať (každý sa cítil „predbohatý“ a logicky dospel k záveru, že keby ho tí komunisti 40 rokov nebrzdili, už dávno by vlastnil mrakodrap hneď vedľa toho Trumpovho a mrakodrapy by vlastne mali všetci), pričom tie nádeje sme ani trošičku nepremeriavali realitou; a b) tiež na to, že keď nám zvolení zástupcovia, zvolení práve kvôli tým nádejám, hneď po voľbách povedali, že nádeje sa nedajú a začnime radšej budovať vlčí kapitalizmus, hlavne preto, že to nie je vlčí socializmus, tak sme len mykli plecami a nechali ich budovať. Takže, kto je na vine – my, lebo sme mali nereálne očakávania, alebo realita, ktorá na naše očakávania kašle? Samozrejme… realita! A aby sme ju prekonali, treba makať… (A mať ďalšie nádeje. O 24 rokov sa stretneme zase.)
Musím však uznať, že najmä Boris Farkaš a aj Petra Vančíková načrtli zopár myšlienok, názorov a postojov, ktoré by bolo zaujímavé vypočuť si obsiahlejšie. Absolútne však nedostali priestor. Nielenže bolo málo času a oni boli traja (pričom moderátor neustále trápil hlavne Labudu), ale nedostali ani prihrávku v téme či otázke. Moderátor sa vôbec nechytal, sám sa na žiaden tenký ľad nechcel pustiť, niekedy namiesto usmerňovania sa snažil o vlastné bonmoty a svoje názory vkladal do úst im, akoby v snahe vyrobiť zo štyroch dav, ktorý bude hrmieť z tribúny. Keď nastalo ticho, prečítal pripravené neurčité otázky, akože kedy bude dobre a čo robíme zle, a to stále dookola – našťastie, Vančíková a Farkaš tieto otázky ignorovali a odpovedali na to, čo sa nikto v médiách spýtať neodváži. Aj keď iba zaobalene…
Výsledný odkaz relácie napokon vyznel asi takto – dnes máme takú slobodu a demokraciu, že v rámci ich adorovania sú iné témy tabu. Našťastie však ľudia, a dokonca vrátane hercov, rozmýšľať neprestali…
Čo je, myslím si, celkom povzbudivé….
Škoda však, že sa nikto ani zďaleka nepriblížil k otázkam, na ktoré by PREDNOSTNE mali odpovedať filmoví umelci, a to práve 24 alebo 25 rokov po prevrate. Napríklad:
Ako to, že herci, ktorí tak hlasno kričali, ako museli prostituovať s režimom, sa tak nadšene vrhli do prostitúcie v kadejakých reklamách, upútavkach, bilbordoch, dôchodkových fondoch, „súťažiach“ a prostoduchých „debatách“?
Ako je možné, že (mladí aj starí) tvorcovia, čo tak plakali, ako režim obmedzoval ich umeleckú slobodu, po novembri už nevyprodukovali žiadne významnejšie dielo, a ak vôbec, tak horšie než predtým?
Ako sa stalo, že náš dabing svetovej úrovne sa dotackal k dnešnému stavu, kde prekladateľ netuší, ako sa to prekladá, a dablér zase nevie, čo to vlastne hovorí, a tak pre istotu obaja opakujú stále rovnaké frázy, pričom režiséra netrápi, že sa ani netriafajú do pier, hlavne nech je to rýchlo a veľa?
Prečo všetci doživší sa herci žijú najmä zo svojej prednovembrovej slávy, napriek účastiam v rôznych debatách, porotách a plesoch? Prečo sú dodnes najsledovanejšími filmy a seriály spred roku 1990?
Prečo hercom nevadí, aké stupidity a úplné voloviny, nevraviac o priamych lžiach, musia v nových seriáloch a reklamách hovoriť tak presvedčivo?
Nemôže za to zas nejaký „režim“???
Ja osobne TA3 radím, aby sa prednostne obrátili na mladých sociológov, politológov a pokojne aj súčasných politikov, keď budú chcieť zase robiť podobnú debatu – napríklad o rok. Už určite dávno nastal čas, aby sme november 89 a posledných 24 – 25 rokov odmýtizovali, odtabuizovali; a prestali konečne porovnávať trabant s internetom…
Foto – zdroj TA3
