Priveľmi ľudskí…

Viem, že by to bolo v priamom rozpore s podstatou politiky aj vnútorným založením nás, čo sme sami seba naduto pasovali na korunu tvorstva, ale aj tak. Domnievam sa, že mnohí z nás by taký nezvyčajný darček, osobitne zajtra na Mikuláša či o niekoľko dní na Vianoce, prijali. Konkrétne darček od všetkých, ktorí kedy zasadli na mocenské stolce z jednej, druhej, ba možno aj tretej, štvrtej a ďalšej strany politického spektra. Veď keď sa o tie stolce bili, a aj keď si na ne potom sadali, všetci to robili pod egidou ubezpečení, že si na ne sadajú len a len v prospech občanov, ich blahobytu, krajiny, jej postavenia a povesti vo svete, atakďalej, atakďalej, atakďalej. Tie sacharínové reči veľmi dobre poznáme. Rovnako ako poznáme bleskovú amnéziu, ktorá postihne každého, kto sa pred zasadnutím na vplyvný mocenský stolec dušoval, že bude slúžiť záujmom občanov a krajiny, ktorej sa z večera na ráno stal(a) predstaviteľom. Otočenie o en stupňov nie je nijako povznášajúce, ale je veľmi ľudské; veď jedným z charakteristických znakov človeka je sebectvo. A aj politici sú ľudia. Sebeckí (česť výnimkám) ako my všetci. Žiaľ, takmer nič iné ako sebectvo nie je ani ich určujúcim programom. Darmo sa takmer všetci dušujú, ako veľmi im záleží na osude krajiny. Keby im na ňom záležalo naozaj, nemohli by s ňou ani s jej občanmi ustavične šibovať, ako si kedy zmyslia. Teda sem-tam, doprava-doľava, nahor-nadol, čihi-hota, ako sa to práve hodí – nie krajine či jej občanom, ale predovšetkým im samým. A len v o čosi lepšom (?) prípade tak, ako sa to hodí ich strane či inak definovanému zoskupeniu. Žiaľ, aj preto je nepravdepodobné, aby sa všetci mocilační povedzme na tieto Vianoce dohodli, že začnú konečne spolu konať naozaj v prospech občanov. Teda že si prestanú vybíjať sily v jalovom hašterení a namiesto snahy vyhodiť sa navzájom z mocenských sediel, začnú robiť všetko pre to, aby nás spolu posúvali k niečomu lepšiemu. To znamená, len si to predstavte: spolu! Aj preto, že sedia v jednej vláde, v jednom parlamente a čo sa im zachce, si robia so všetkými občanmi tejto krajiny. Keby však dokázali robiť čosi v ich záujme spolu, mohol by to byť darček nad darčeky. Naozaj mohol, veď na Vianoce sa aj najrozvadenejšie tábory tvária, že uctievajú narodenie človeka, ktorý vyzýval k vzájomnej úcte, láske a k spájaniu, nie triešteniu síl. Žiaľ, viem, že také želanie, rovnako ako jeho možné naplnenie, je utópia. Lebo na ozajstné naplnenie kresťanského odkazu Vianoc sme primálo božskí všetci, nie iba politici. Ale keby (sme) sa premohli…