Ešte pred niekoľkými mesiacmi nebolo obľúbenejšieho slova ako „polarizácia“. To slovo malo označovať stav, keď stoja voči sebe dva nezmieriteľné politické „tábory“ a vedú vojnu, ktorej cieľom je … no čo už tak môže byť cieľom vojny.
Pokiaľ by to bolo tak, bolo by to ešte v poriadku. Politika je vždy aj hrou „kto z koho“ a asi sotva sa – najmä v období privatizácie – dá vymyslieť hra, kde by všetci vyhrávali. O verejné hry, o ktorých ich organizátori vyhlasujú, že všetci budú len vyhrávať, sa obyčajne čoskoro začne zaujímať kriminálna polícia.
Stalo sa však niečo podivné: bojujúce tábory sa od seba politicky odpútali. O tom, čo a ako sa s touto krajinou diskutuje, ak sa vôbec diskutuje, už len vo vnútri oných dvoch táborov a „medzi“ nimi sa už diskutuje len o tom, kto ako bude „pykať“, kto koho, kedy a ako zavrie. A v tej miere, ako sa od seba odpútavajú, tak sa „politika“ prenáša „do vnútra“ jednotlivých táborov. Inými slovami: každý tábor si vystačí sám. Dokonca sám „zo seba“ a „v sebe“ vytvára svoju opozíciu.
Výsledkom je, že máme dve opozície, jednu „vonkajšiu“ a druhú vnútornú“. Jednu mimo vlády, a podľa teoretikov ,,štandardného“ vládnutia „nesystémovú“ a tú druhú rovno vo vláde, tá je síce „systémová“, ale asi takým spôsobom, ako je systémový červotoč v historickom nábytku.
Nechajme teraz tých, čo sú „mimo“. Pozrime sa na to, ako sa „činí“ vnútorná opozícia. Predsa ten, kto hlasuje proti vládnemu programu, patrí k opozícii. Ak sa politické zoskupenia tak zásadne rozchádzajú v otázke „neidentifikovanej pôdy“ ako tie, ktoré sú súčasťou vládnej koalície, tak nemajú čo hľadať v jednej vláde. A čo už si myslieť o ministroch, ktorí nesúhlasia s návrhmi, ktoré predkladajú do vlády „ich“ ministerstvá. A čo o tom, že vládna strana kritizuje ministra vlády ostrejšie ako opozícia. A čo všetko si už urobili navzájom politici, ktorí to chceli „dokázať spoločne“, je celkom zbytočné pripomínať. Program rozpadu SDK by nedokázal vymyslieť ani ten najcynickejší scenárista z Tomášikovej. Zrejme nie jednému politikovi zo strán vládnej koalície prichádza v týchto týždňoch často na um prosba: „Bože, ochráň ma pred mojimi priateľmi, pred nepriateľmi sa dokážem ochrániť sám.“
Sme tu však aj my, voliči. Volili sme stranu alebo hnutie, aby – podľa možnosti – išli do vlády, alebo do opozície. Neviem si predstaviť voliča, ktorý by dal niekomu mandát na to, aby bol „zároveň“ vo vláde i v opozícii.
Opozičných strán je u nás akosi priveľa. Skôr by sme potrebovali strany, ktoré by dokázali vládnuť.
