Denník vojny svine – tak znie názov slávneho diela argentínskej literatúry, ktoré napísal Adolfo Bioy Casares, nerozlučný spoločník Jorga Luisa Borgesa. Autor v knihe podáva obraz fiktívnej spoločnosti, v ktorej sú starí ľudia často bez presvedčivých argumentov prenasledovaní zvyškom spoločnosti – tá „rozmýšľa a koná ako stádo svíň“. Reforma dôchodkového systému v Argentíne, aj keď prebehla nenásilne, priviedla významnú časť obyvateľstva krajiny vo vyššom veku do situácie podobnej, o akej píše Bioy Casares. Z dôchodcov sa v priebehu deväťdesiatych rokov stala bez preháňania jedna z najzmobilizovanejších sociálnych skupín proti ultraprivatizačnému režimu Carlosa Menema. Proti ich demonštráciám zasahovali bezpečnostné sily najtvrdšie, no zato aktívni pracujúci ich ignorovali, keďže si neuvedomovali, že majú pred očami odraz vlastnej budúcnosti. Jednou z najväčších Menemových reforiem bola zmena dôchodkového systému, ktorá znamenala prechod od priebežného systému spravovaného štátom k individuálnej kapitalizácii v rukách súkromných spoločností. Táto reforma, ktorá sa realizovala v roku 1994, vyhrotila niektoré z najvážnejších ťažkostí, ktoré viedli k tomuto rozhodnutiu, a prinajmenšom pozdržala, ak nie ešte viac skomplikovala riešenie základného problému. Pri zavedení dôchodkového systému financovaného z povinných príspevkov zamestnancov, ich zamestnávateľov a ďalších legálne zárobkovo činných sa spoločnosť usiluje zabezpečiť, aby tieto osoby mohli rátať s určitou záchrannou sieťou v podobe ekonomických transferov z daného systému. V prípade kapitalizačného systému v budúcnosti, v prípade priebežného systému už v súčasnosti. Je smutné, že dnešný zmiešaný systém v Argentíne v dôsledku svojich charakteristických čŕt a súčasných i dlhodobých tendencií neveľmi pomáha riešiť problémy súčasných i budúcich dôchodcov. Treba však uznať, že vyriešil „problémy“ veľkej časti finančného sektora. Vážne nedostatky, ktoré priebežný systém sužovali pred transformáciou (obrovský a narastajúci deficit, nedostatočná výška dávok na zaručenie dôstojnej životnej úrovne, neefektívnosť a štrukturálne nerovnosti), nevymizli, ani sa nepredpokladá, že vymiznú – a v niektorých prípadoch sa dokonca zhoršili, resp. sa očakáva ich zhoršenie. Hadie vajce: ako Argentína prijala privatizáciu za každú cenu V deväťdesiatych rokoch bola Argentína modelovou krajinou tzv. washingtonského konsenzu. Medzinárodný menový fond (MFF) a Svetová banka ju uvádzali ako príklad, ktorý by mali ďalšie periférne krajiny nasledovať. Argentína sa poslušne riadila neoliberálnymi receptmi, nanútenými z nevyhnutnosti prefinancovať jej obrovský zahraničný dlh. Dnes, po viac než desiatich rokoch, už vidno výsledky. Krajina kedysi vykazovala jeden z najvyšších indexov rozvoja v Južnej Amerike – rozvinutý priemysel, silná stredná trieda, univerzálny a prestížny zdravotnícky i školský systém a rastúca vysoká sociálna mobilita. Vďaka neoliberálnej politike sa však v rokoch 2001 – 2002 ocitla v kríze, ktorej výsledky vyzerajú takto: najhoršie rozdelenie príjmov v celej Latinskej Amerike (desať percent najbohatších zarába tridsaťkrát viac ako desať percent najchudobnejších), takmer polovica obyvateľstva pod hranicou chudoby, nevídaná miera sociálnej vylúčenosti a marginalizácie. Reforma dôchodkového systému bola jedným zo základných pilierov tohto regresívneho modelu. Podobne ako veľká väčšina latinskoamerických krajín, aj Argentína prešla do polovice sedemdesiatych rokov cestou hospodárskeho rozvoja založeného na „industrializácii náhradou dovozu“. Základom budovania argentínskej spoločnosti od krízy v tridsiatych rokoch približne do polovice sedemdesiatych bol industriálny model, ktorý zaručoval plnú zamestnanosť a podmienky na silnú sociálnu integráciu pre celú krajinu. Vnútorné politické konflikty spolu s ropnou krízou viedli k zmene kurzu. V roku 1976 nastúpila vojenská diktatúra, ktorej dedičstvom je tridsaťtisíc nezvestných, obetí represívnych mučiarskych postupov šírených v latinskoamerických ozbrojených silách Školou oboch Amerík v USA. Táto diktatúra komplexne zmenila ekonomickú a sociálnu štruktúru Argentíny. Argentínske hospodárstvo sa vtedy prestalo zameriavať na rozvoj priemyslu a sústredilo sa na vývoz primárnych statkov, spotrebu dovážaných priemyselných produktov a predovšetkým na finančné špekulácie a zadlžovanie potrebné na udržanie deficitu. V rámci tohto nového postupu sa argentínska ekonomika silne zadlžila a vydala sa na cestu deindustrializácie. Tzv. „stratená dekáda“ osemdesiatych rokov priniesla so sebou obrat k demokracii, ktorý však nesprevádzal hospodársky rast. Dlhová kríza vyústila v roku 1982 do celkovej hospodárskej krízy, ktorá trvala až do začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zmenili svetové kapitálové toky. Jednou zo základných udalostí, bez ktorej nemožno pochopiť rozsah neoliberálnych reforiem realizovaných v deväťdesiatych rokoch, bola hyperinflácia. Naplno sa prejavili fiškálne a finančné ekonomické nerovnosti, čo viedlo k chaosu (na ktorý argentínska spoločnosť spomína ešte aj dnes s veľkou traumou), keď novozvolený Menem a jeden z jeho hlavných ekonómov oznámili obrovské zvýšenie platov a mimoriadne vysoký kurz dolára. To, samozrejme, spôsobilo, že prevzatie moci sa uskutočnilo uprostred búrlivého zápasu o peso sprevádzaného hyperinfláciou, keď sa ceny tovarov menili z hodiny na hodinu a masovo sa drancovalo. Pokiaľ ide o hyperinfláciu, ekonomické učebnice vždy uvádzajú dva prípady: infláciu v Nemecku v období po prvej svetovej vojne, keď bolo potrebné splniť tvrdé podmienky Versaillskej zmluvy, a infláciu v Argentíne v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Ako vo svojom filme Hadie vajce brilantne zobrazil Ingmar Bergman, dôsledky nemeckej krízy vyústili do nástupu Hitlera k moci – a podobne aj hyperinflácia v Argentíne zapôsobila ako nástroj na nastolenie disciplíny. Spoločnosť bola pripravená podstúpiť čokoľvek, len aby sa vyhla jej návratu. V tomto kontexte sa stal bodom obratu nástup Carlosa Saúla Menema do funkcie prezidenta republiky v roku 1989. Po viacerých neúspešných pokusoch o ukončenie inflácie sa začal realizovať tzv. Plán konvertibility, ktorý znamenal, že Centrálna banka dodržiavala výmenný kurz jedno peso k jednému doláru. Tento plán bol jednoznačne úspešný. Inflácia sa takmer okamžite spomalila a po prvýkrát za desať rokov sa dosiahla makroekonomická stabilita. Pod rúškom legitimity, ktorú tento úspech naznačoval, a pri ekonomickej prosperite, ku ktorej výrazne prispela nadhodnotená mena a obrovský nárast obchodného deficitu a zadlženosti, presadila vláda sériu drastických reforiem argentínskej ekonomickej a sociálnej štruktúry – všetky v súlade s líniou washingtonského konsenzu. Spustil sa proces privatizácie verejných služieb, deregulácie trhov a čoraz väčšej otvorenosti zahraničiu. Argentínska spoločnosť tak chcela upustiť od štátnych zásahov, veriac, že trhy dokážu lepšie alokovať zdroje a že krajinu zakrátko dovedú do skupiny štátov „prvého sveta“. Argumenty používané v prospech reformy dôchodkového systému Až do reformy v roku 1994 mala Argentína priebežný dôchodkový systém. To znamená, že odvody dnešných platcov sa používajú na vyplácanie dôchodkov dnešným dôchodcom. Keď tí, ktorí dnes pracujú, odídu do dôchodku, budú to ich deti, ktoré budú svojimi odvodmi garantovať, že tento finančný tok bude nerušene pokračovať ďalej. Aké sú výhody tohto systému? Po prvé umožňuje, aby sa dôchodkový systém spustil okamžite – nie je nutné mať k dispozícii prvotný kapitál, pod podmienkou, že ide o presun príjmov od skupiny najmladších skupine najstarších. A po druhé za predpokladu trvalého rastu reálnej mzdy a aj počtu obyvateľov postupne narastie výška príspevkov pre každého dôchodcu. Systém by teda mal prakticky prinášať výnosy podobne ako systém kapitalizácie odvodov. Tieto predpoklady sa v praxi nielenže neosvedčili, ale navyše došlo aj k vysokým únikom, ktoré mu spôsobili vážne problémy. Z tohto dôvodu v roku 1993 uzrel svetlo sveta prvý návrh reformy. Podľa neho mal byť nový systém „kapitalizačným systémom“. Každý pracujúci mal prispievať do individuálneho fondu a konkrétna banka sa pomocou manipulácie s investičným portfóliom mala postarať o čo najvyšší výnos z jeho úspor. Tým sa rušila prerozdeľovacia a solidárna povaha systému – cieľom bolo dosiahnuť, aby si každý individuálne sporil podľa vlastných možností, pod správou finančného systému. Hlavných argumentov v prospech potreby reformovať dôchodkový systém bolo päť. 1. Prvý z nich, ktorý bol súčasťou diskusie v takmer všetkých rozvinutých krajinách, sa odvíjal od štrukturálnych problémov financovania – v dôsledku zmien, ktorými za uplynulých tridsať rokov moderné spoločnosti prešli. Nestálosť pracovných podmienok, pokles miezd a nezamestnanosť spolu so starnutím týchto spoločností – ktoré navyše vykazujú čoraz nižšiu pôrodnosť – vedú ku komplikovanej situácii, keď čoraz menšia skupina mladých musí svojimi príspevkami živiť čoraz väčšiu skupinu obyvateľov na dôchodku. Tieto faktory spolu vytvárajú časovanú bombu, pretože sa zvyšuje počet osôb, ktoré dosiahli hranice produktívneho veku bez toho, aby odišli do dôchodku, pričom sa ukazuje nedostatok finančných prostriedkov na pokrytie základných životných potrieb, a systémy sú zároveň podfinancované. Nie je preto náhoda, že Medzinárodný menový fond tlačí na celom svete na zvýšenie veku odchodu do dôchodku. 2. Po druhé v nadväznosti na predchádzajúci argument, kritike podliehali aj fiškálne náklady dovtedajšieho systému: tridsať percent prostriedkov v systéme sa muselo financovať zo všeobecných príjmov štátneho rozpočtu, čo predstavovalo veľkú ekonomickú a finančnú záťaž pre štátnu pokladnicu vo výške až desať percent celkového rozpočtu. V tejto oblasti bol štátny sektor obviňovaný z korupcie a neefektívnosti a zavážilo tvrdenie, že súkromný sektor by podobne ako v iných nedávno privatizovaných odvetviach dosiahol vyššiu úroveň efektívnosti,. 3. Po tretie obhajcovia návrhu argumentovali, že realizovaním reformy sa vytvorí dôležitý kapitálový trh, ktorý sa stane katalyzátorom investícií, predstavujúcich významný prínos pre rast hospodárstva vo všeobecnosti. 4. V súlade s vyššie uvedeným argumentom sa očakávalo, že privatizácia dôchodkového systému bude „dobrým signálom pre trh“, a tým pritiahne čoraz väčšie medzinárodné kapitálové toky. 5. A nakoniec najvýznamnejší argument: tvrdilo sa, že reforma zaručí budúcim dôchodcom primeraný príjem, ďaleko od nizučkých penzií, ktoré poberali dôchodcovia dovtedy. … a tie, ktoré neboli nikdy vyslovené Tieto argumenty mohli byť presvedčivé a do veľkej miery by sa boli dali použiť v prospech dôslednej reformy, ktorá by bola zlepšila dôchodkový systém i argentínske hospodárstvo všeobecne. Ale to nestalo, pretože za oprávnenými výhradami skrývali mnohí propagátori argumenty, ktoré neboli nikdy vyslovené – pretože sa na verejnosti vysloviť nedali – a ktoré im pripadali oveľa silnejšie a presvedčivejšie. O čo šlo? 1. V skutočnosti išlo predovšetkým o výnimočne dobrý obchod pre finančný sektor. Práve tento sektor mal organizovať nový systém a kontrolovať finančné prostriedky vložené klientmi, vyberajúc pritom neúmerne vysoké provízie. Banky tak na základe prísľubu o budúcich príjmoch a bez akejkoľvek dohody o minimálnej garantovanej miere výnosnosti, ktorá by mohla aspoň ospravedlniť vysoké poplatky, získali prístup k zdrojom miliónov pracujúcich. V nasledujúcich rokoch prišli do systému desiatky miliárd dolárov, čo malo nevídané dosahy, ktoré vysvetlíme nižšie. 2. Business… but not as usual. Nešlo len o obyčajný obchod, ale o obchod s mimoriadnymi podmienkami záruk, výnosnosti, a aby toho nebolo málo, aj kontroly. Činnosť dôchodcovských správcovských spoločností (DSS), firiem, ktoré banky pre systém vytvorili, sa takmer navlas podobá činnosti podielových investičných fondov, ktoré spravujú cudzí kapitál a usilujú sa o optimálnu kombináciu istoty a výnosnosti – až na isté veľké výhody. Ich klienti sú povinní kúpiť si každý mesiac určitý podiel akcií fondu. Treba pritom pamätať na to, že podielové investičné fondy robia to isté za skromné percentuálne poplatky (zvyčajne o niečo viac ako jedno percento spravovaných prostriedkov alebo za malú časť výnosu získaného pre klienta). DSS so svojou čiastočne zviazanou klientelou (klient môže zmeniť DSS, ale až po určitom minimálnom čase, pričom zo systému nemôže nikdy vystúpiť) si vybrali do obdobia krízy v roku 2001 približne päťdesiat percent príspevkov vložených do kapitalizačného systému (nerátajúc teda príspevky do prvého piliera, ktoré tvoria približne tretinu celkových odvodov). To znamená, že provízie DSS sa takmer rovnajú celkovým finančným prostriedkom akumulovaným na dôchodkových účtoch sporiteľov v súkromnom systéme a celkovým príspevkom, ktoré platia do prvého piliera na financovanie dôchodkov vyplácaných súčasným dôchodcom. Zjednodušene povedané: do krízy v roku 2001 používal štát tretinu odvodov tých, ktorí boli v druhom pilieri, na vyplácanie dôchodkov súčasným dôchodcom; na báze solidarity – a zo zostávajúcej časti sa pre zamestnanca zhodnocovala len polovica, pretože zvyšných 50 percent predstavovali „provízie“, ktoré sporiteľ platil na činnosť DSS, teda na činnosť, ktorú vykonáva investičný fond približne za jedno percento celkových rezerv. Je zrejmé, že v tomto systéme čosi nefunguje. Akoby sa nemyslelo na to, že cieľom systému je slúžiť na úžitok sporiteľom. 3. O nič menej závažná nie je ani otázka rozsiahlej kontroly, ktorú DSS získali nad obrovským kapitálom, spravovaným dovtedy štátom. Túto otázku analytici dodnes dôkladne nepreskúmali. Kontrola nad operáciami s takými dôležitými fondmi predstavuje, prirodzene, zaujímavú trhovú silu, ktorej využitie stojí za pozornosť. K tomu treba prirátať náklady a zmluvy, ktoré DSS často uzatvárajú so spriaznenými spoločnosťami (pôsobiacimi najmä v oblasti životného poistenia, reklamy a finančných investícií) a z ktorých významne ťažia. Privatizácia argentínskeho dôchodkového systému, alebo ako ľahko zarobiť 30 miliárd dolárov Reforma dôchodkového systému v Argentíne priniesla omnoho väčšie problémy ako predošlé privatizácie. V dôsledku zložitosti a obrovského rozsahu rôznorodých záujmov, ktoré boli v hre, bolo potrebné absolvovať množstvo rokovaní, v dôsledku čoho bol projekt niekoľkokrát upravovaný. Medzi tými, ktorí iniciovali reformu, vyniká najmä finančný sektor, ktorý mal na nej získať, čomu ešte výrazne napomohlo, že celú sféru malo v rukách len pár subjektov. Akciový kapitál DSS poukazuje na silné spojenie nadnárodných bánk s hŕstkou syndikátov, ktoré sa podieľajú aj na podnikaní so súkromnými zdravotnými službami. Prínosy pre finančný sektor mali byť obrovské, keďže okrem samotnej obchodnej činnosti DSS by sa na reforme priživili aj ďalšie sektory (poisťovne a investičné banky) a získali by kontrolu a vplyv nad obrovským kapitálom, ktorý dovtedy nebol v ich rukách. Zhodný postoj so záujmami finančného sektora zaujímala aj exekutíva spolu s medzinárodnými finančnými organizáciami – MMF a Svetovou bankou –, ktoré ustavične tlačili na realizáciu projektu reformy. Na opačnej strane stáli zamestnanci a strana dôchodcov, ktorí reformu verejne odmietli. Tieto skupiny obyvateľstva zozbierali viac než milión podpisov s cieľom vyhlásiť referendum, aby bolo zabezpečené transparentné rozhodovanie a aby sa zohľadnili aj postoje občianskej spoločnosti. Referendum sa však nikdy neuskutočnilo. Navyše jeden z poslancov za stranu dôchodcov v poslednej chvíli prekvapujúco zmenil názor a rozhodol sa hlasovať v prospech privatizačného projektu. Medzi týmito protikladnými pólmi pôsobili ďalšie skupiny. Možno ich identifikovať ako aktérov, ktorí rezignovali a reformný projekt podporili, lebo nevideli spôsob, ako sa mu vyhnúť, a keďže sa obávali, že bude zrealizovaný v pôvodnej podobe, usilovali sa o určité úpravy – napríklad zaviesť pre budúce dôchodcovské správcovské spoločnosti povinnosť, aby svojim sporiteľom garantovali minimálnu výnosnosť. Ďalšími aktérmi boli zase takí, ktorí – aj keď neboli iniciátormi reformy – hlasovali za projekt, a takto získali určité výhody, napríklad niektorí krajinskí guvernéri, ktorí poskytli svoju podporu štýlom „niečo za niečo“. Reforma plná irónie: viac výhod pre DSS ako pre dôchodcov Po niekoľkých kolách rokovaní s cieľom nájsť nevyhnutný konsenzus bola reforma dôchodkového systému začiatkom roku 1993 schválená. Vytvoril sa tzv. Integrovaný dôchodkový systém, v rámci ktorého koexistujú dva režimy: na jednej strane čistý priebežný systém a na druhej strane zmiešaný systém, ktorý zahŕňal prvky priebežného i kapitalizačného princípu. Na druhej strane, inštitucionálny a právny rámec v praxi široko podporoval zmiešaný systém, a to tak, že čistý priebežný systém dnes pokrýva len 14 percent osôb zapojených do tohto systému. Napríklad státisíce osôb, ktoré sa jednoznačne nerozhodli v prospech ani jedného z týchto dvoch pilierov, boli automaticky zaradené do nového systému – namiesto aby sa predpokladalo, že si neželali zmeniť svoje postavenie. V porovnaní s pozitívnymi neolibe-rálnymi prognózami sa problémy predchádzajúceho prerozdeľovacieho systému nevyriešili. Naopak, ešte sa výrazne prehĺbili. Okrem toho sa objavili aj nové problémy. Pri analýze dosahov reformy zisťujeme, že jej hlavné výsledky sú v priamom protiklade k tomu, o čo pri nej údajne šlo. Presun prostriedkov do finančného sektora: výška prostriedkov presunutých od štátu dôchodkovým správcovským spoločnostiam v rokoch 1994 až 2002 sa odhaduje na 30 miliárd dolárov. Kým v roku 1993 sa financovalo zo všeobecných príjmov štátneho rozpočtu tridsať percent dôchodkov, dnes je to až sedemdesiat percent. Tento presun nie je ničím iným, ako odrazom prechodu pracujúcich a súčasných dôchodcov do finančného sektora, pričom práve príspevky pracujúcich skončia prostredníctvom regresívnej schémy prerozdeľovania v pokladniciach DSS. Keď sa na to pozrieme z iného pohľadu, išlo o zvýšenie deficitu a zadlženia štátu. Podľa správy ministerstva hospodárstva „výška prostriedkov odvedených DSS do roku 2001 dosiahla takmer 26 miliárd pesos, ktoré sa zvýšili na takmer 36 miliárd spolu s úrokmi pre obrovský dlh, ktorý vytvorili. Táto cena sa potom rok čo rok zvyšovala.“ Presun príjmov do nefinančného súkromného sektora: podobne vysokú sumu stratil štát aj v dôsledku zníženia príspevkov zamestnávateľov (z ktorých sa financoval priebežný systém a ktoré sa nepresunuli do DSS), pričom išlo o ďalšie opatrenie schválené spolu s reformou. Fiškálny deficit a zadlženosť: deficit verejného dôchodkového systému narastá – z tridsiatich percent v roku 1993, teda z úrovne, ktorá si vyžadovala reformu, vyrástla na súčasných 70 percent. Rozsiahly presun príjmov tak spôsobil obrovský deficit v štátnej pokladnici. Polovicu verejného dlhu vzniknutého v období od roku 1995 do krízy v roku 2001 možno vysvetliť práve týmito presunmi. Ak spočítame presuny prostriedkov do DSS a zrušenie príspevkov zamestnávateľov, výška prostriedkov, ktoré štát prestal dostávať, dosahuje šesťdesiat miliárd dolárov, čo je šestnásťnásobok rozpočtu na vzdelávanie a školstvo v roku 2004. Táto suma niekoľkonásobne prevyšuje potreby na financovanie, ktoré viedli k zastaveniu splácania argentínskeho verejného dlhu v roku 2001 a k následnej ťažkej ekonomickej a politickej kríze. Hoci sa tento deficit považuje za dočasný (do ukončenia transformácie dôchodkového systému, ktorá však bude trvať desaťročia), je o šesťdesiat percent vyšší, ako sa predpokladalo. Nedostatočné pokrytie: Celkový podiel mužov a žien v dôchodkovom veku, ktorí mali nárok na nejaký druh dôchodkového pokrytia v roku 2000, bol len šesťdesiatpäť percent, pričom podľa Úradu sociálneho zabezpečenia by tento podiel mohol klesnúť do roku 2025 dokonca len na tridsaťšesť percent. Pri súčasnom dôchodkovom systéme nemajú široké vrstvy argentínskej spoločnosti možnosť získať v budúcnosti dôchodok. Ide o veľmi vážny problém, ktorý sa dosiaľ neprejavil, keďže veľká väčšina osôb, ktoré si sporia na dôchodok v rámci nového systému, ešte neodišla do dôchodku. Tridsaťsedem percent obyvateľstva v dôchodkovom veku to ani nemôže urobiť, pretože nemá nasporenú dostatočnú sumu. Do šiestich rokov až štyridsať percent obyvateľstva v produktívnom veku nebude môcť odísť do dôchodku, pretože pracujú načierno. Z pätnástich miliónov aktívneho obyvateľstva je 4,4 milióna v súkromnom systéme a ďalší milión vo verejnom. Zvyšok nebude môcť odísť do dôchodku, ak sa radikálne nezmenia podmienky zamestnávania. Nespravodlivosť: Podľa viacerých štúdií sa odhaduje, že väčšina sporiteľov bude mať dôchodok, ktorého výška im neumožní prístup ani k základnému spotrebiteľskému košu. A to aj napriek tomu, že DSS ohlasujú mieru ročnej výnosnosti viac ako dvadsať percent. Dôchodkovým správcovským spoločnostiam, ktoré by mali byť rizikovými kapitalistickými podnikmi, štát garantuje minimálny príjem – no DSS negarantujú minimálny príjem dôchodcom, ktorých by bolo treba chrániť. Neefektívnosť: Dôchodcovské správcovské spoločnosti sú vo všeobecnosti neefektívne, aj keď podľa účtovných súvah za minulý rok kapitalizačný pilier dosiahol zisk viac ako 140 miliónov peso. Podľa správy vlády: – Činnosť DSS si vyžaduje prevádzkové náklady vo výške sedemsto miliónov dolárov ročne a tristotridsať miliónov dolárov ročne na poistenie. Takúto výšku nákladov je ťažké pochopiť, ak vezmeme do úvahy ich činnosť (ktorá v podstate predstavuje komercializáciu neveľmi diferencovaného produktu: portfólia) a fakt, že prevádzkové náklady ANSES-u (štátneho orgánu spravujúceho priebežný systém), ktorý vyberá a prerozdeľuje všetky príspevky 6,1 milióna poistencov, dosahujú len 260 miliónov dolárov. – Vybaviť formality vo verejnom sektore trvá 80 dní, kým v súkromnom 200 dní. – Zo 14 000 súčasných zamestnancov DSS len 600 priamo spravuje dôchodcovské dávky v porovnaní s 5 000 z celkového počtu 7 200 zamestnancov vo verejnom sektore. Zvyšok zamestnancov v súkromnom pilieri predstavujú sekretárky, marketingoví experti a osoby vyhľadávajúce možnosti na uzatváranie finančných obchodov. – V súčasnosti napriek všetkému marketingu môže v dôsledku nízkych nasporených príjmov odísť do dôchodku len tridsať percent sporiteľov. Vzhľadom na to, že veľká časť z nich v skutočnosti patrí k vrcholu príjmovej pyramídy, je toto číslo smiešne nízke. – DSS si ponechávajú tridsať percent mesačných príspevkov budúcich dôchodcov. Využívanie zdrojov z nového systému: Rozbitie verejného systému sociálneho zabezpečenia viedlo k ešte zvrátenejším dopadom, keď minister financií Cavallo dopustil, aby sa v čase krízy konvertibility zdroje sporiteľov spravované DSS použili na financovanie nadhodnoteného výmenného kurzu. Štát, ktorý presunul zdroje do DSS a vytvoril tak dieru v štátnom rozpočte, nakoniec žiadal o peniaze samotné DSS. Tieto prostriedky však boli peniazmi pracujúcich – tých istých osôb, ktorým štát znížil platy, aby znížil deficit, ktorý chcel teraz vykryť prostriedkami sporiteľov v DSS. No keďže tieto prostriedky sa odvádzali do DSS, štát utrpel straty v dôsledku toho, že musel vyplácať dôchodky osobám s nedostatočnými príjmami. Ponaučenia pre budúcich „reformátorov“ Reforma argentínskeho dôchodkového systému, odôvodňovaná rôznymi argumentmi, nielenže nedosiahla ani jeden zo svojich stanovených cieľov, ale vo všeobecnosti mala úplne opačné účinky. Nevytvoril sa kapitálový trh, ako sa očakávalo. Naopak, DSS investovali finančné zdroje do kúpy verejného dlhu – toho istého dlhu, ktorý sa vytvoril vznikom DSS. Podobne sa nepodarilo vybudovať systém, ktorý by sa dokázal samofinancovať, ale naopak, stále je potrebných čoraz viac prostriedkov zo štátneho rozpočtu na pokrytie deficitu systému. A nakoniec, „dobré signály pre trh“ sa ukázali ako nedostatočné pri dosahovaní udržateľného rastu. Ten istý trh, ktorý priniesol kapitál, keď sa privatizovali štátne podniky, umožnil únik miliónov dolárov, keď sa na obzore ukázala kríza. V súčasnosti sú DSS v situácii, keď dôchodcom dokážu vyplatiť menej ako 350 dolárov mesačne, čo je pod hranicou chudoby. A to hovoríme o „bielych golieroch“, zamestnancoch patriacich k strednej triede. Obrovská skupina manuálne pracujúcich však nemá vôbec nijaké dôchodkové pokrytie. Reforma okrem toho spôsobila veľmi silnú koncentráciu na kapitálovom trhu. Hoci sa ňou nepodarilo dosiahnuť cieľ posilniť kapitálový trh, ktorý by podporoval investície a rozvoj krajiny, poslúžila tým, ktorí mali možnosť vstúpiť do tohto podnikania a zvýšiť hodnotu svojho pesa na finančných trhoch. Skrátka, problémy, s ktorými sa boril predošlý priebežný systém nevymizli, a v mnohých prípadoch sa dokonca prehĺbili. Aktuálnou výzvou pre Argentínčanov je nájsť spôsob, ako uniknúť z tohto začarovaného kruhu. Základné otázky, ktoré by mali analyzovať tí, ktorí sa doňho ešte nedostali, sú tieto: 1. Pri zvažovaní možnosti zaviesť systém individuálnej kapitalizácie treba mať na pamäti, že tento systém sám osebe problémy nerieši. Ak transparentnosť, diskusia a kontrola nového systému nie sú na dostatočne vysokej úrovni, je veľmi pravdepodobné, že nový režim skončí v rukách rôznych záujmových skupín a problémy sa namiesto riešenia ešte viac prehĺbia. 2. Podmienky pre sporiteľov sa musia porovnávať, ba byť výhodnejšie, ako pri bežnom investičnom fonde, keďže prostriedky, ktoré sporitelia odvedú, by mali rásť každý mesiac, obdobie sporenia je oveľa dlhšie, a navyše majú aj sociálny účel. 3. Aj provízie pre DSS sa musia porovnávať s províziami pre bežný investičný fond a takisto musia byť výhodnejšie. A musia závisieť od čistej výnosnosti, a nie od výšky odvedených prostriedkov, čo je motivačný nástroj na lepšie spravovanie. 4. Je nevyhnutné správne odhadnúť fiškálne náklady na prechod z jedného systému do druhého, ako aj jeho financovanie. V tomto smere nikdy nemožno byť dostatočne opatrným. 5. Je potrebné vytvoriť také mechanizmy, aby pokrytie bolo univerzálne a aby dôchodcovské dávky zabezpečili dôstojnú životnú úroveň a zodpovedali výške príjmov v období, kým sporiteľ pracoval. Nezvažovať tieto otázky znamená zatvárať oči pred faktom, že prípadný nedostatok sa napokon bude musieť pokrývať zo štátnych zdrojov. 6. Treba zvážiť mechanizmy na zamedzenie rizík a zabezpečiť čestnú súťaž, zákaz nekalých praktík na trhu a zvýšiť efektívnosť DSS vzhľadom na spravovanie obrovských finančných prostriedkov. 7. Keď sa zvážia tieto body a vypracujú príslušné plány, bude potrebné niekoľkokrát ich prepracovať, kým v súlade so zásadami opatrnosti skutočne neprinesú riešenia a neodvrátia hrozby, ktoré prináša privatizácia. 8. Pri analýze reformy je potrebné „vydedukovať“ skutočné fakty a argumenty skupín, ktoré majú záujem o privatizáciu. Ak sa sumy, o ktoré ide – od percenta odvodov, cez poplatky DSS až po predpokladané príjmy osôb na dôchodku – krok za krokom jasne a trpezlivo nevysvetlia tak, aby tomu porozumelo aj dvanásťročné dieťa, je vysoko pravdepodobné, že sa hľadá spôsob, ako všetko len zahmliť. Autor je argentínsky ekonóm, absolvent postgraduálneho štúdia na London School of Economics. Pracoval ako poradca argentínskej vlády i podnikateľskej sféry.
