Priťahuje ma zápas človeka o dobro

Ivan Bukovský, výtvarník Narodil sa siedmeho júla 1949 v Prahe, žije v Podlesí pri Příbrami. Po skončení pražskej Akadémie výtvarných umení u prof. J. Smetanu spolupracoval s Krátkym filmom, učil grafický a obalový dizajn na Vyššej odbornej škole v Štětí a od roku 2003 prednáša dejiny umenia a dejiny na waldorfskom gymnáziu v Příbrami. Je člen SVU Mánes a skupiny Lipany. Jeho diela sú zastúpené vo verejných aj súkromných zbierkach v Česku, Poľsku, Nemecku, Rusku, Taliansku, Južnej Kórei a v USA. Je držiteľom Osobitnej ceny za maľbu na 3. trienále mladých maliarov v Sofii (1984), Ceny za kresbu na 1. trienále protivojnovej kresby a grafiky Majdanek-Lublin (1985) a Ceny nadácie Barcelona (1996). Jeho diela videli diváci na vyše päťdesiatich výstavách doma aj v zahraničí. V Bratislave v súčasnosti vystavuje v rámci aktivít Múzea židovskej kultúry v novo otvorených výstavných priestoroch Slovenského národného múzea na Žižkovej ulici. Zhovárala sa Marta Moravčíková O vašich obrazoch raz jeden znalec povedal, že sú reflektovaním snahy človeka ujsť z „raja“, ktorým myslel prednovembrové Československo. Prečo ste neušli aj fyzicky? – Ujsť som chcel v roku 1968, keď som bol veľmi mladý. Vtedy som odišiel z republiky napoly ilegálne, s tým, že sa už nevrátim. Vydržal som tam však iba necelé dva mesiace. Kanaďania, ktorí vtedy lovili študentov zo zahraničia, mi síce ponúkali štúdium histórie umenia, na ktoré som sa práve chystal, a ja som s tou možnosťou chvíľu koketoval, ale potom som ju zavrhol. Môj otec bol totiž dosť ťažko chorý a ja som si uvedomil, že keby som sa nevrátil, už by som ho nikdy viac nemusel vidieť. Navyše som si povedal, že utekajú len srabi; dobrodruhovia sa vracajú domov. A potom som už nemal nijaké tendencie odtiaľto odísť. Nebol pre vás akýmsi útekom z vtedajších pomerov práve Terezín, kde sa v júli chystá vaša ďalšia výstava a prizvali ste k nej aj slovenského sochára Milana Lukáča? Toto miesto akoby vo vašej tvorbe v istom zmysle rezonovalo stále. – Terezín hrá v mojom živote dosť podstatnú úlohu už len preto, že moji rodičia sa tam zoznámili. Viac však toto miesto začalo môj život zasahovať až potom, keď som skončil akadémiu výtvarných umení. Môj priateľ, maliar Jiří Sozanský, hlboký moralista, hlboký v tom najlepšom zmysle slova, naozaj a bytostne, nijaký pozér, mi povedal, človeče, ty si Žid a nezaujímaš sa o tie veci; prečo, to je nejaké čudné. A navrhol mi, aby sme si urobili výlet do Terezína. Súhlasil som a potom z toho vzišli fantastické pobyty, pretože do Terezína sme chodili tri roky, každé leto, vždy na mesiac. Študovali sme materiály v terezínskych archívoch a depozitároch, a práve tam som sa naďabil na veľa všeličoho, o čom by som sa inak nedozvedel a čo by ma bez toho terezínskeho poznania možno ani nebolo vnútorne zasiahlo. Skúmanie faktov z obdobia vojny sme s Jiřím v roku 1980 zúročili tak, že sme v terezínskej pevnosti usporiadali výtvarnícke sympózium, ktoré vyvrcholilo veľkou výstavou. Práce, ktoré na sympóziu vznikli, sme nainštalovali v terezínskych celách a samotkách a zabrali sme nimi prakticky celý IV. dvor Malej pevnosti. O tejto výstave je známe, že mala dramatické pokračovanie. – Mala naozaj zvláštny osud – najskôr ju s veľkou slávou otvorili, ale potom, asi po troch dňoch prišiel strohý príkaz okamžite ju zavrieť. Ibaže medzitým už do Terezína začali prúdiť návštevníci, takže sa to dosť dobre nedalo. Zatvorenie by sa zrejme nebolo obišlo bez škandálu. Výstava teda pokračovala, ale v médiách sa o nej nesmelo zjaviť ani slovo; vtedajší mocní si mysleli, že tým sa im všetko podarilo zamaskovať. Ako sme sa neskôr dozvedeli, krúžili okolo nás vtedy príslušníci Štátnej bezpečnosti, zisťovali pohnútky, ktoré nás viedli k terezínskej téme aj k usporiadaniu sympózia a výstavy. Nás to však nezaujímalo. Tým skôr, že nám, hoci určite nechtiac, urobil obrovskú reklamu vtedajší tajomník ÚV KSČ pre kultúru. Podnikol veľké prednáškové turné po celej republike a pri poukazovaní na našu výstavu sa snažil vysvetliť, ako sa kultúra robiť nemá. Všetci si ho zdvorilo vypočuli, ale vzápätí nasadli do autobusov, a do Terezína potom začali chodiť plné autobusy divákov z celej republiky. Napriek zákazu o nej písať teda mala výstava obrovskú publicitu, akú by nám ani bez zákazu nik iný neposkytol. A tak napriek pôvodnej snahe o jej likvidáciu vstúpila do dejín. Ale vstúpila tam, samozrejme, predovšetkým niečím iným – vaším vzopätím proti zlu. Žiaľ, zlo je nielen večnou témou pre umelcov, ale aj večnou súčasťou života. Čo podľa vás človeka k zlu ženie? Čo ho akoby núti byť zlým? Prečo nás priťahuje viac ako dobro? – Záleží na tom, ako si zlo formulujeme. Pretože niektoré veci, ktoré nám pripadajú extrémne zlé, vlastne akoby ani zlé neboli. Práve tým sa zaoberal napríklad etológ Konrád Lorenz v knihe Takzvané zlo, a my s Jiřím Sozanským potom tiež. Keď sme už napríklad boli z prehrabúvania archívov až trochu zblbnutí a zašli si na chvíľu medzi ľudí, rozhliadali sme sa, sediac v Terezíne alebo v Litoměriciach v krčme, a tipovali sme, kto z tých, čo tam boli, by mohol byť dozorcom v koncentráku. A uvedomili sme si, že by to mohlo byť takých osemdesiat percent z tých, čo tam pokojne sedeli a popíjali. A podľa nás by boli presne takí, ako bývali klasickí dozorcovia v koncentrákoch. A podľa čoho ste vytipovali tých dvadsať percent ľudí, ktorí by podľa vás zlu nepodľahli? – Celé to tipovanie nemalo nijaký racionálny podklad. Skôr sme sa vtedy poddávali svojim pocitom z tých, čo boli okolo nás, a tomu, že sme sa v tých pocitoch zhodli. Lebo k tomu, že fungovali ako stelesnené zlo, dohnala tých, ktorí inak mohli byť slušnými ľuďmi, tá strašná situácia. To bol aj známy prípad dozorcu Rojka, ktorého potom súdili a popravili ako vojnového zločinca. Pôvodne bol kaplánom v Štýrskom Hradci, nábožensky vychovaný a cítiaci človek, ktorý keď prišiel do Terezína, snažil sa najprv väzňom pomáhať. Zlomilo sa to v ňom z minúty na minútu v momente, keď pri nástupe väzňov veliteľ väznice zistil, že jeden z nich má odtrhnutý gombík na mundúre. Rojkovi rozkázal, aby mu dal facku. Lenže Rojko bol slušný človek, tak mu dal len takú tú margírovanú. Vtedy veliteľ zreval, no počkaj, ja ťa naučím, ako sa facká, a zbil ho do bezvedomia. Odvtedy si väzni pri Rojkovi nikdy neboli istí, či keď ich zavolá niekam bokom, dostanú prídel jedla navyše alebo, naopak, lopatou do hlavy. A my sme si uvedomili, že väčšina ľudí by v takýchto podmienkach tomu zlu asi podľahla. Tým skôr, že tí väzni boli veľmi zúbožení a normálnemu človeku už ani nepripadali ako ľudia. A vtedy už vlastne ani ľuďmi neboli. Tých, ktorí im ubližovali to, však neospravedlňuje. Len to dokazuje, že zlo človeka priťahuje viac ako dobro. Je vôbec možné, aby sme si navzájom nerobili zle? Prečo zlo ľudí priťahuje? Je možné, aby ľudská spoločnosť ani len nepripustila existenciu takých spúšťacích momentov, ktoré z pôvodne slušného, alebo aspoň slušne sa správajúceho človeka urobia zloducha ? Čo by tomu podľa vás mohlo zabrániť? – Človeka možno zlo ani nepriťahuje. Pácha ho preto, že urobiť lotrovinu je oveľa ľahšie, ako sa snažiť lotroviny nerobiť. Nech sú to neplechy akéhokoľvek typu, od podrážania nôh spolužiakovi po zastrelenie nepriateľa. Vždy záleží na situácii. Nikdy nikto totiž nemôže povedať, ako by sa v určitej situácii zachoval, kým tá situácia nenastane. A hľadať korene zla… to je skôr metafyzická úvaha. Mohli by sme sa tým dostať do akýchsi dualistických úvah, že existuje bytostné dobro a bytostné zlo, a neviem, či by to bola pravá cesta. Napriek tomu vaše diela pôsobia, ako keby ste korene zla, či možno korene ľudských možností, ako nebyť zlými, hľadali. Nie metafyzickým, ale akýmsi bytostnejším, zemitejším pretransformovaním ľudských pováh do obrazov. Čo z ľudských čŕt, citov či vášní vás pri tom hľadaní priťahuje? – Zápas človeka o to dobro. Pretože dobra je na svete stále podstatne menej ako čohokoľvek ostatného. A keď hovorím dobro, nemyslím dobro v tom platónovskom zmysle, Dobro s veľkým D, ale dobro ako nejaký vnútorný ušľachtilý pocit. A myslím, že umenie, umenie všeobecne, hocijaká jeho forma, je istá forma zápasu alebo aspoň hľadania pocitu vnútorného dobra. Hoci s umením je to v istom zmysle zložitejšie – čo je vlastne umenie? Ono vzniklo z mystéria a je to niečo, čo sa mystériom začína a končí. Veď keby v umeleckom diele nebol aspoň kúsok nejakého tajomstva, bola by to len taká lesklá blyštiaca sa škrupina, ktorá je vnútri dutá. V umení a ním sa, samozrejme, hľadá dobro; hľadá sa diskrepancie dobra a zla. Ale zároveň sa človek snaží čosi odkrývať, dostať sa do svojej trinástej komnaty. Ale pravdaže, aj keď sa vy tvorbou do svojej trinástej komnaty dostanete, divákovi neumožníte, aby sa dostal do vašej, ale do svojej. – Samozrejme, aby sa dostal sám k sebe. Pretože to je podstata vnímania umeleckého diela. Ono je vlastne len príležitosťou na to, aby v ňom človek, ktorého sa nejakým spôsobom dotkne, hľadal svoje vlastné významy. Dielo, ktoré je jednoznačné, je nanič. Bohužiaľ, v poslednom čase sa pomerne často priam roja práce, ktoré musia byť vysvetľované rôznymi filozofickými traktátmi, aby vôbec boli nejako pochopiteľné. Ale ak je k nejakému dielu potrebný traktát, stačí napísať ten traktát. Dielo už potom nie je potrebné. Veľa ľudí, a nielen umelcov, sa stále utieka k námetom z Biblie, neraz aj bez toho, aby vedeli, prečo. Ani vy nie ste výnimkou. Prečo? – Bol som dojčený mytológiou. Mamička mi namiesto rozprávok rozprávala grécke báje, takže skôr, ako som sa dozvedel, že princ jazdil na líške, vedel som, že Bellerofon jazdil na Pegasovi. A skôr ako Karkulku a vlka som poznal Herakla a Hydru. Keď som sa, už starší, začal zaujímať o umenie, zistil som, že značná časť umeleckých diel má biblické námety. Aby som to bol schopný nejako dešifrovať a porozumieť im, musel som poznať príčiny. Tak som zistil, že je to taká istá mytológia ako grécka, len je postavená trochu iným spôsobom a je viac historická. A uvedomil som si, že na biblických príbehoch aj príbehoch z gréckej mytológie sa dá vyrozprávať celý ľudský príbeh. Je teda Biblia a smerovanie k nej potrebou hľadať akýsi pevný bod? Tým skôr, že v súčasnosti je tých pevných bodov veľmi málo? – Priam ste mi to vzali z úst. V súčasnej, ako sa trochu hlúpo hovorí, relativistickej dobe, je potrebné hľadať nejaký pevný, záchytný aristotelovský bod, o ktorý by sa človek mohol oprieť, aby mohol pohnúť zemeguľou alebo čímkoľvek iným. A myslím, že tým bodom je práve to hľadanie pevného dna v bahnisku naokolo. Je to však aj hľadanie určitých koreňov. Lebo ak si nedokážeme predstaviť súvislosť tých približne dvesto generácií, ktoré žili na tomto svete od dôb prvých civilizácií, (čo je šokujúco málo, pretože počítame štyridsať generácií na tisíc rokov), je to pretrhnutie kontinuity, ktoré znamená ohromné ochudobnenie v človečenskom pocite. Hľadanie pevného bodu či dna v trasovisku súvisí s hľadaním možnosti niečo, minimálne svoj život, nejako ovplyvniť, nemať pocit, že sme bezmocnou hračkou v číchsi rukách. Boli vo vašom živote chvíle, keď ste sa cítili úplne bezmocný? – Pocit, že je všetko v háji z takých či onakých dôvodov, sa zrejme podchvíľou zmocňuje každého. Samozrejme, že som mal všelijaké chvíľky a slabosti a túžbu všetko to zabaliť a hodiť za hlavu a kdesi čosi, ale nakoniec sa to vždy končí tým: tak to teda nie! Takže absolútny pocit bezmocnosti som pravdepodobne nemal nikdy. Lebo kým dýchame, nie sme bezmocní. A podľa mňa je človeku dané, že je bojovník, že sa jednoducho nikdy a za nijakú cenu nesmie vzdať. A čo nás robí takými silnými, aby sme život nevzdali? – Pravdepodobne aj schopnosť isté veci neriešiť, ale jednoducho ich hádzať za hlavu. Ale aj schopnosť na niečo sa upnúť. V mojom prípade je to maľovanie, lebo to je akási jediná moja istota. Aj keď neistá, pretože nikdy celkom naisto neviem, či to, čo robím, robím dobre. Neistota tohto typu je vždy strašná. A najhoršie je, keď začínam maľovať obraz, mám pred sebou čisté plátno a pocit, tak, a teraz praskne, že to vlastne vôbec neviem. A potom sa už tá plocha musí narušiť. Vtedy už človek svoju stratenú istotu pozvoľna nadobúda. Lenže jej zasa nemôže byť priveľa. Lebo len čo má človek absolútnu istotu, zväčša to dopadne zle. Ak človek hľadá pevný bod, zvyčajne to evokuje myšlienku, že trpí nejakým, možno celkom neurčitým pocitom viny, ktorého sa chce zbaviť alebo si ho aspoň ozrejmiť. Lebo pevné body hľadáme zvyčajne vtedy, keď sme neistí. Alebo keď sa nám vidí, že sme urobili niečo zlé, a potrebuje si potvrdiť, že to predsa len nebolo také zlé, ako sme sa obávali. Potrebujeme sa niečoho chytiť, aby sme mohli ísť ďalej. Nehľadá človek pevný bod preto, že ho vníma ako isté ospravedlnenie svojich slabostí? – Myslím, že pocit viny si v sebe často vyvolávame umelo. A že je to dané určitými rituálnymi predstavami, určitými tabu, ktoré vznikli v priebehu vekov. Hoci, niektoré tabu sú absolútne iracionálne. Alebo racionálne, ale v čase vzniku, a iracionálne je ich pretrvávanie. Racionálny bol napríklad v čase svojho vzniku zákaz konzumovania bravčového mäsa u Židov a moslimov. V časoch, keď neboli chladničky a mrazničky, by bolo mäso po niekoľkých hodinách nekonzumovateľné. A keby ho ľudia aj tak jedli, mohli z toho vznikať otravy a epidémie. Predstavte si však, že ste náboženský reformátor a máte okolo seba húf polobarbarských beduínov, ktorým kázanie o hygiene nič nehovorí. Tak si vymyslíte boží zákaz. To je argument, ktorému rozumieť budú. A hoci už nemá tento význam, rituálny zákaz v oboch týchto náboženstvách zostal a v človeku, ktorý ho prekročí, vyvoláva pocit viny. Možno by sa ho zbavil, keby poznal historické súvislosti. Vy sám učíte dejiny umenia a dejiny na waldorfskom gymnáziu. Aký význam pripisujete znalosti dejín umenia a znalosti dejín vôbec a aj pre človeka, ktorý sa nijako mimoriadne nezaujíma ani o históriu ani o umenie? – Podľa mňa nemusíme mať všetci z tejto oblasti nejaké mimoriadne znalosti, ale mali by sme mať určité povedomie o histórii človeka. A o tom, akú úlohu v nej hralo umenie. To je veľmi dôležité na isté kultivovanie ľudí, najmä, kým sú mladí. Ten, kto z toho nepozná vôbec nič, je nielen ochudobnený, ale musí byť aj značne citovo plochý. Umenie a určité, aspoň čiastkové znalosti jeho histórie, človeka emočne rozširujú. Ako dejiny umenia vnímajú vaši študenti? Nebúria sa, že sa ich musia učiť? – Vždy záleží na tom, ako sa im téma podá. Lebo ešte aj také zdanlivo protivné predmety ako matematika či fyzika sa môžu podávať tak, že sa z toho stane úžasné duchovné dobrodružstvo. A ak sa to dá pri takých zdanlivo nezáživných predmetoch, tým skôr sa to musí dať pri dejinách a dejinách umenia. Veď sú plné nádherných príbehov, ktoré sa dajú podať naozaj pútavo. Od detí však nemožno chcieť iba súčet jednotlivých dát. Niekedy možno stačia dotyky s témou. Veď isté povedomie o ľudskom rode im dáva už to, že sa môžu dívať na obrazy, sochy, jednoducho diela ľudských rúk rôznych vekov aj súčasnosti. Napriek tomu, že je také prebúdzanie detských duší pre umenie záslužné, je aj náročné. Prečo ste popri výtvarnej práci začali učiť? – Nikdy som si nemyslel, že budem učiť. Ale keď môjmu kamarátovi, riaditeľovi waldorfskej školy, gymnázia a učilišťa u nás v Příbrami, pre chorobu takzvane vybuchla kolegyňa, ktorá učila dejiny umenia a on mi, celý zúfalý volal, či nemám štrnásť dní čas, že by som si jednu epochu dejín umenia za ňu vzal. Na waldorfskej škole sa totiž vyučuje v takzvaných epochách. To sú časové úseky štrnásť dní alebo tri týždne každého predmetu po dve hodiny denne. Povedal som si, že by som mohol, a jednu epochu som aj odučil. Lenže žiaci ma hneď začali lanáriť, aby som ich učil aj ďalej. Zašli dokonca za riaditeľom a húdli doňho, kým im nesľúbil, že sa o tom so mnou aspoň pozhovára. Riaditeľ ma potom pozval na pivo, a hneď na mňa požiadavku študentov vybalil aj s otázkou, či by som proti tomu nič nemal. Nemal som, ale chcel som vedieť, kto bude učiť dejepis, aby sme to mohli synchronizovať. No kto, povedal mi on, predsa ty. Keď som sa bránil, že dejepis je predsa len niečo iné ako dejiny umenia, a že neviem, či by som bol schopný učiť ho v dostatočnej šírke a hĺbke, povedal, že si to aspoň zopakujem, a bolo, ako sa vraví, vymaľované. Aj som si to zopakoval a neľutujem, lebo som sa tým obohatil. Dá sa povedať, že za to trochu mohli aj grécke báje, ktoré vám namiesto rozprávok rozprávala mama? – Asi áno, lebo ja tie báje rozprávam študentom tiež. V niektorých pasážach dejín a dejín umenia je to totiž dosť patričné, veď niektoré mýty krásnym, poetickým spôsobom osvetľujú a vysvetľujú reálne historické deje. Keď začali mať na Slovensku existenčné problémy základné umelecké školy, ktosi na ich podporu argumentoval, že ony sú len zdanlivo nerentabilné a neprodukujúce zisk. Lebo o čo viac by medzi nami žilo ľudí, ktorých sa nejako dotklo umenie, o to menej by sme možno mali zločincov. A o čo viac by sme investovali do umeleckého školstva, o to menej by sme museli investovať do väzení. Dalo by sa s tým súhlasiť? – Pravdepodobne áno. Túto úvahu by mohlo doplniť aj pripomenutie zakladateľa waldorfského školstva Rudolfa Steinera, o ktorého filozofických východiskách si môžeme myslieť čokoľvek, ale jeho školská reforma a spôsob, akým navrhoval učiť, sú úžasné. Práve preto, že propagoval prepojenie racionálnych či technických predmetov s humanitnými v krásnej symbióze. Až v takej, ktorá umožňuje, že na waldorfských stredných školách sa predmet dejiny umenia vyučuje až po maturitu, a je spolu s dejepisom aj voliteľným maturitným predmetom. Na waldorfskom školstve je pritom pekné, že k umeniu sú deti odmalička vedené nielen teoreticky, ale aj prakticky. Zároveň si skúšajú aj remeselné zručnosti ako drevorezbu, kováčstvo, pestovanie rastlín, pod dozorom profesionálov napríklad murovali kozub. A človeka kultivujú aj tieto činnosti. A keď deti sledujú, ako rastie kvet, pochopia, že aj ony sú kvety, ktoré treba kultivovať. Svojho času vás označili za človeka, ktorý obrazmi bojuje proti totalite. Naozaj ste svoju tvorbu vnímali práve tak? – To nie, takto sa to brať nedá. Ja som nikdy nebol bojovníkom proti boľševikom. V nijakom prípade. Mne tí ľudia akurát prekážali v práci. Ale potreba vzoprieť sa proti totalite ako takej, teda proti situácii, ktorá nejako negatívne ovplyvňuje ľudského ducha, je v každom z nás, teda aj vo mne. Nijaký politický bojovník som však nikdy nebol. Násiliu sa však, ako to cítiť aj z mnohých vašich obrazov, zrejme vzoprieť viete. Ako ho vnímate, ak sa pácha na vás a ako vnímate násilie všeobecne, to, ktoré zasahuje náš život čoraz viac? – Keď som mal šestnásť rokov, rozhodol som sa, že nepôjdem na vojenčinu, pretože som si v sebe a za seba sformuloval, že každá armáda je štátom podporovaná zločinecká organizácia. A začal som robiť všetko pre to, aby som na vojenčinu ísť nemusel. Nakoniec sa mi naozaj podarilo vyhnúť sa jej. Predstieral som depresiu, zveličil som bežné pocity, ktoré sa občas zmocnia každého a prešlo mi to; vojaci zistili, že ma nechcú. To je teda môj vzťah k násiliu a zbraniam. Aj keď… začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia som si z Talianska priniesol krásnu funkčnú repliku klasického šesťranového bubienkového revolvera a viackrát som s ním strieľal na terč vlastnoručne odliatymi guľkami. Potom však prišiel zákon, že na zbrane si treba vybaviť zbrojný pas, alebo ich odovzdať, a ja som ho odovzdal. Škoda, lebo bol krásny ako predmet. Aký vzťah máte k veciam ako pekne urobeným predmetom? – Ambivalentný. Strašne nerád veci vyhadzujem, ale správam sa k nim macošsky, nestarám sa o ne. Neviem si napríklad predstaviť, že by som bol zberateľom, pretože ten sa musí o svoju zbierku starať, a to u mňa neprichádza do úvahy. Ale kým niečo vyhodím, vyzerá to u mňa s tými vecami priam šialene. Preto mi bratislavská výstava a ďalšia, ktorú mám v Ostrave, prišla celkom vhod, lebo v ateliéri je asi o štyridsať obrazov menej ako inokedy a chcem to využiť, aby som tam urobil poriadok. To znamená, že odtiaľ vypadnú tri alebo štyri kontajnery vecí, a aj keď nad niektorými zaplačem, viem, že inak to nepôjde. Trochu podobné ako s vecami je to aj s vašimi výstavami. Pod ich dlhočizným zoznamom je uvedené, že sú v ňom len tie, ktoré pokladáte za dôležité. Trochu to pripomína postoje umelcov, ktorí tvoria, tvoria a výstavy sú im ukradnuté, lebo sú, ako sa vraví, nad vecou. Prostredníctvom svojich obrazov tak pôsobíte aj vy, ale vaša stoickosť je pritom akási provokatívna. Vaše obrazy sú zdanlivo pokojné, akoby bez nároku provokovať, ale človek sa pred niektorými chvíľami cíti nesvoj. Nie však preto, že by si musel povedať – ja tomu nerozumiem. Vyvolávajú iný typ znepokojenia. Aj ich prostredníctvom však pôsobíte ako vnútorne vyrovnaný človek, ktorý si je istý sám sebou aj tým, čo nimi hovorí. – To ani inak nejde. Zámerných provokácií sa podľa mňa dopúšťajú práve tí, ktorí si nie sú vnútorne istí. Musia si sami seba potvrdzovať mienkou okolia. To som nikdy nepotreboval. Svoje istoty a neistoty som sa v sebe vždy snažil vyriešiť sám. Nikdy som nehľadal potvrdenie seba samého inými. Pravdaže, pri každej vernisáži bývam dosť nervózny, pretože mi nie je jedno, čo mi na moje práce povedia ľudia, na ktorých mi záleží. To všetko je zrejme dané mojou predstavou o zmysle a funkcii umenia. A ja od umenia očakávam niečo iné, než sa očakáva bežne. Nemyslím si, že obrazy sú tu preto, aby ozdobovali kuchyne a obývačky, ale že je to naozaj kultová záležitosť spojená s mystériom. A že zmyslom umenia nie je človeka hladiť a hovoriť mu, aký je úžasný a sladký. Dielo, ktoré je prvoplánovo urobené tak, aby hladilo, už nie je dielo. Zmyslom umenia je chytiť človeka za pačesy a pretiahnuť ho tŕním. Trochu… Aby doráňaný a zakrvavený tro-chu nad sebou premýšľal. V ideálnom prípade by mal byť zmysel diela v tom, že človek by pred ním stál, ako keby dostal kladivom po hlave. A to sa občas naozaj stáva. Pri niektorých dielach, napríklad od Tiziana či Rembrandta, sme ako obarení a nie sme schopní ničoho. To človek zastane, obleje ho studený pot a povie si – tu už netreba nič dodať. Dá sa súhlasiť s myšlienkou, že výtvarník, sochár, ale aj iný umelec veľmi často celý život svojím umením stvárňuje seba? – Inak sa to ani nedá. Veď to je jediné, čo aspoň trochu pozná a aspoň trochu vie formulovať. A keby ste zrazu dostali úlohu alebo ponuku stvárniť na jednom obraze svoj život, čo by na ňom bolo? Dá sa to vôbec? – Dať do jedného obrazu syntézu celého života hádam ani nie je možné. Hoci, možno áno, ale bola by to syntéza ľudského života ako takého, nie konkrétne toho môjho. Človek totiž môže najlepšie poznať sám seba, ale paradoxne, práve preto nemôže sám seba syntetizovať. Môže sa však zamýšľať nad ľudským údelom v jeho podstate, nad ostatnými ľuďmi, nad ich vzťahmi, životmi… A ako z tohto pohľadu vnímate svoj život. Ako plný, pekný, dobrý, zlý… – Krátky.