Tvrdenia, že si človek pretvára prírodu na svoj obraz, sú bohapustou lžou. Ak by to totiž bola skutočne pravda, dávno by sa nás už zmocnili mäsožravé rastliny a v lesoch by strašili holé stromy, ktoré svoje lístie z bezpečnostných dôvodov zaniesli do najbližšej banky, alebo vrazili do lesnej privatizácie. A tie chudobnejšie by zaiste rástli korunami do zeme, aby ochránili svoje plody pred skupinami kríkov-výpalníkov a podobnými indivíduami. Napriek tomu, že naša príroda je podľa všeobecne panujúcej mienky v hroznom stave, našťastie ešte svojimi deformáciami zďaleka nedosiahla evolučnú degeneráciu človeka. Napríklad také ruže sa ešte stále bránia iba tŕňmi, a nie rýchlopalnou zbraňou, jahody si na svoju ochranu často volia susedstvo obyčajnej pŕhľavy, a nie všetkého schopných bodygardov, a kokosové orechy chráni iba hrubá škrupina, a nie nástražné výbušné systémy.
Dlho som nad tým uvažoval, až som dospel k presvedčeniu, že príroda je umelo izolovaná od aktuálneho ľudského diania, preto degeneruje oveľa pomalšie. To sa musí zmeniť! Samozrejme, nemám na mysli oblasť fauny, kde má v podstate každé zviera svoj zdedený obranný mechanizmus – od pichliačov až po ostré tesáky. Človek sa skôr podobá na predstaviteľov flóry, ktorí sú mimoriadne citliví a zraniteľní. Aby som dokázal svoju teóriu v praxi, vzal som prekrásnu červenú ružu, dočasne som ju presadil do kvetináča, a zaniesol na zasadanie slovenského parlamentu. Už po hodine rokovania sklonila hlavičku. Myslel som si, že zomiera, ale ona, našťastie, iba zaspala. Je to inteligentná rastlina a rokovanie parlamentu jej skutočne nemalo čo povedať. Po týždni však odišla do večných lovísk. Pokus s ružou sa teda totálne nevydaril. Rovnako zlyhal tulipán, narcis, mečík, zlatý dážď, astra i klinček. Už-už som začal nadobúdať presvedčenie, že sa vzdám nielen pokusov, ale aj svojej teórie o tom, že múdra kvetena predsa len časom nadobudne ľudské vlastnosti, keď mi ktosi poradil, aby som to skúsil s rastlinou ľudovo nazývanou svokrine jazyky. Obstaral som si ju a podrobne som vypracoval spôsoby pôsobenia založené na princípe nenechať rastlinu ani chvíľu bez ľudskej spoločnosti. Hneď ráno som svokriným jazykom pustil rozhlasové správy doplnené modernou hudbou. Potom sme spolu dlhé minúty čakali na autobus, tlačili sa v prostriedkoch hromadnej dopravy, zúčastnili sa na niekoľkých pracovných poradách, absolvovali deň plný stresov, a večer sme sa opäť spolu pobrali domov, kde som svokriným jazykom chvíľu čítal z dennej tlače a deň sme zavŕšili sledovaním televízneho vysielania.
Už po niekoľkých dňoch som začal pozorovať prvé výsledky. Najprv mi svokrine jazyky dokázateľne zjedli večeru, čím neomylne naznačili svoj vstup do ľudskej spoločnosti. V krátkom čase som zbadal, že jazyky pomaly prenikajú aj do ostatných kvetináčov v mojom byte. Keď ich obsadili sedem, založili si politickú stranu Hnutie za aktívne hnojenie. Čoskoro bolo zrejmé, že sa pripravujú prevziať moc, pretože si očividne porozdeľovali všetky živiny z pôdy. Zvyšné kvety sa dostali do defenzívy a niekoľko politických spolkov, ktoré napochytro zorganizovali, nebolo schopných čeliť drzej nadvláde svokriných jazykov. Tie, naopak, po všetkých kútoch trúsili reči o míľovom napredovaní celého zeleného spoločenstva. Zbadal som, že niektoré iné kvetinové druhy sa im usilujú prispôsobiť, aby si tiež zabezpečili svoj prídel vody a živín. Ruže, klinčeky a iná čeliadka zo všetkých síl predlžovali svoje listy do tvaru jazykov a niekoľko kaktusov dokonca nožíkom strúhalo svoje oblé tvary do špica. Netrvalo dlho, a v mojom byte okrem ambicióznych jazykov a ich prisluhovačov nebolo už žiadneho iného predstaviteľa flóry.
Vtedy mi ktosi povedal, že svokrine jazyky nie sú v byte priam najzdravším spoločníkom človeka. Napokon, sám som pobadal, že už zopár nocí zle spávam a prestáva mi chutiť jesť. Jedného dňa som sa teda rozhodol, že sa týchto rastlín v byte definitívne zbavím. Lenže svokrine jazyky museli odhaliť môj zámer a tak dômyselne omotali kľučku dverí z vnútra, že som sa do bytu vôbec nedostal. Keď nepomohli moje prosby ani hrozby, sadol som si na rohožku pred zatvorené dvere. Pomaly a dôkladne som si začal naťahovať uši a nos. Ak v tom vytrvám, možno sa už zakrátko budem podobať svokriným jazykom. A potom sa uvidí.
