Hoci slovenskú verejnosť, navyknutú na medzinárodné poklony našej armáde, kritika hlavného veliteľa pre európsku politiku a politiku NATO pri Ministerstve obrany USA generála Josepha G. Garretta mierne zaskočila, prišla v správny čas. Doba diplomatických potľapkávaní po pleci a zdvorilostných fráz, pri ktorých o nič nejde, sa totiž skončila. Summit NATO v roku 2002 a rozhodnutie o rozšírení či nerozšírení aliancie sa rýchlo blížia, je preto normálne, keď sa veci pomenúvajú presnými menami. Aj preto možno brať s rezervou znepokojenie podpredsedníčky HZDS Zdenky Kramplovej nad nepripravenosťou ASR a jej pripomienku, že za vlády premiéra Vladimíra Mečiara hodnotili experti NATO výsledky rezortu obrany pozitívne. Áno, veď aspoň čosi bolo treba pochváliť. Keď sme už pri tom, experti NATO hodnotia slovenskú armádu pozitívne aj teraz. Vo svete vojenstva však neexistuje prísnejší meter ako americký. Môže sa o tom dennodenne presviedčať EÚ a v rámci nej napr. nemecký Bundeswehr. Nediplomaticky tvrdšie slová Garrettovej misie tak svedčia najmä o tom, že USA našu ambíciu vstúpiť do NATO berú vážne – a to isté teraz žiadajú od nás. Napokon o všetkom, čo z americkej pripravovanej správy zatiaľ preniklo na verejnosť, sa v armáde a na ministerstve obrany už dlho diskutuje. Kritizovaná existencia vojsk ministerstva vnútra a železničného vojska, spadajúcich mimo rezortu obrany, je známy „sovietsky“ relikt. Na chýbajúcej bezpečnostnej a vojenskej stratégii sa intenzívne pracuje a návrh prvej z nich je už mesiac prístupný verejnej diskusii na internete, hoci s biednou odozvou. Nedostatočný výcvik a pomalá modernizácia armády sú tiež dostatočne známe, rovnako ich príčina – finančné suchoty. Takže prísneho amerického metra sa nebojme, núti nás držať sa pri zemi.
