Každý sebe a svojmu géniovi oddaný národ vytvára si literárnu kritiku, ktorá zodpovedá jeho géniu.“ Tieto slová napísal básnik a prozaik, no predovšetkým iniciátor životopisnej metódy v literárnej kritike Charles-Augustin Sainte-Beuve, ktorý patrí ku klasikom francúzskej literatúry 19. storočia. Citovaný výrok, aj keď nie o tom bude hlavne reč, chtiac-nechtiac evokuje otázku o stave súčasnej literárnej kritiky na čoraz viac kultúre nežičiacom Slovensku. Ide o otázku, ktorej odpoveď hraničí s ilúziou o čomsi, čo sa z nepochopiteľných dôvodov rozplynulo v čisto abstraktný a reálne neexistujúci pojem. A čo potom s takou odpoveďou? Buď ju odbiť lakonickým konštatovaním, prípadne sarkastickým bonmotom, alebo sa pustiť do náročnej a azda i nikam nevedúcej analýzy toho, čo tu v podstate nie je, hoci bolo, pretože sa to chápalo ako jedna z ciest napredovania a umeleckého zušľachťovania. Slovenská literárna kritika dnes pripomína polomŕtveho chrobáka, ktorého nik nezašliapne iba z ľútosti nad jeho bezmocnosťou. S optimistickou vierou, že túžba po jestvovaní bude aj v tomto prípade silnejšia než predstava úplného zatratenia, prejdime teraz k menej adrenalínovým úvahám, čo môžu byť v istom zmysle alibi kritického stavu našej kritiky. Myšlienky Sainte-Beuva totiž jasne dokazujú, že dobrí literárni kritici sa nerodia každý deň a že i tu sa dá určite hovoriť o dare od Boha. Sainte-Beuve patrí k osobnostiam, ktoré svojimi názormi vzbudzovali obdiv, rešpekt, no i pobúrenie, odpor, a to nielen medzi súvekými autormi a kritikmi, ale ako predstavitelia istej polemickej teórie i medzi ich nasledovníkmi. „Kritický duch je svojou povahou pohotový, prenikavý, pružný a chápavý. Je to veľká, jasná rieka, ktorá sa kľukatí a rozlieva okolo diel a pamiatok poézie ako okolo skál, pevností, návrší s kobercom vinohradov a husto zarastených údolí na brehoch riek. Zatiaľ čo každý predmet v krajine zostáva bezprostredne a pevne na svojom mieste, zatiaľ čo gotická veža pohŕda údolím a údolie nevie nič o svahu, rieka plynie od jedného k druhému, ohľaduplne ich zavlažuje, objíma živou, tečúcou vodou, rozumie im, odráža ich v sebe, a keď chce zvedavý spisovateľ tie rozmanité krajinky poznať a navštíviť, vezme ho do svojej bárky; vezie ho plynule a postupne pred ním odvíja menlivé divadlo pozdĺž svojho toku.“ Zdá sa neuveriteľné, že autor predchádzajúcich slov v kontexte vtedajších literárnych kritérií prepadol ako básnik i ako románopisec. Ohlasy, respektíve ich absencia, na jeho knižky pochovali umelcove nádeje, ktoré začal oživovať prostredníctvom literárnej kritiky. Sainte-Beuve jej ostrie namieril najskôr na vlastnú tvorbu, keď, porovnávajúc svoje básnické umenie s Hugom, Vignym či Lamartinom, sebakriticky až sebatrýznivo píše: „Premkýna ma pohŕdanie nad mojím úzkoprsým dotieravým štýlikom, nad nemohúcnosťou rozletu, nad úzkym rámcom, v ktorom som sa usiloval písať básne, ako keď si bedár spraví záhradku pod oknom alebo na úzkom pásiku na dvore.“ Sainte-Beuve sa doslova kajá a jeho slová by sa mali stať trúchlivým žalmom všetkých pseudospisovateľov a skrachovaných básnikov či prozaikov, ktorí vynikajú jedine nekritickým prezentovaním vlastnej netalentovanosti. Identifikovať svoje životné poslanie a postupne ho, krok po krôčiku, napĺňať, to nie je zrejme dané každému a zanechať trvalý odtlačok v pamäti ľudstva – to bude výsada iba vyvolených, hoci často vykúpená životnou bolesťou. Sainte-Beuve rezignoval na spisovateľskú dráhu, oddal sa literárnej vede, vypracoval sa na dosiaľ uznávanú autoritu, za čo ho na druhej strane život vystavil tvrdej skúške. Sainte-Beuve dlho bojoval s trpkým poznaním, že je škaredý, tučný, nepeknej chôdze, že nevie príjemne hovoriť, elegantne sa správať, teda že má k zvodnosti viac než ďaleko. Napriek tomu sníval o hlbokom vzťahu so ženou a jeho túžba po opätovanej láske bola rovnako vrúcna a nástojčivá ako u Balzaca. No ideály ostali nesplnené, a tak sa Sainte-Beuve zachraňuje literatúrou. V tichom smútku mudrca, do ktorého sa ponoril počas nasledujúcich desaťročí života, dospel k jednoznačnému rezultátu: prázdna, nenaplnená túžba je slabosťou, chorobou, nezrelosťou. Kritik je silný, ak sa celkom primkne k predmetu svojej kritiky a sám nemá nijakú vášeň. Každá zásada však časom pokrivkáva a neraz zlyháva pre svoju rigoróznosť. Sainte-Beuve síce popiera vášeň, ale sotva by sa bez nej zaobišiel, pokiaľ chcel ako zástanca biografickej kritiky „vstúpiť do autora, usadiť sa v ňom, opísať ho z jednotlivých aspektov; oživiť ho, pohybovať sa a hovoriť, ako by to urobil aj on; sledovať jeho vnútorný život a jeho správanie v súkromí; pripútať ho zo všetkých strán k tejto zemi, ku skutočnému životu, ku každodenným zvykom, ktorým velikáni nepodliehajú menej než iní, k ozajstnej pevnej zemi, na ktorej stoja, od ktorej sa odpútavajú pri svojich dočasných rozletoch a kam sa neprestajne vracajú“. Sainte-Beuve bol nielen vynikajúci vedec, estét, ale i psychológ. Vo svojich článkoch, polemikách, štúdiách, esejach neoddeľoval dielo od autora, pretože práve ono sa stalo jedinečným prameňom poznania človeka. Obľúbenými kritikovými zdrojmi boli pamäti, korešpondencia, zanovito vyhľadával aj autorov menšieho formátu a usiloval sa ukázať, že i malý autor môže byť veľký človek a naopak veľký umelec malý človek. Nikdy preto nestotožňoval vrodenú genialitu s ľudskými kvalitami, za ktoré vďačíme len sebe. Podľa neho si pozornosť zaslúži oveľa viac autorov a diel, než ich nájdeme v príručkách a slovníkoch. Sainte-Beuve zdôrazňuje metódu „cez autora k dielu“ a jeho hlavnou estetickou kategóriou je „spôsob písania“. Hľadá v ňom pečať osobnosti, akúsi duchovnú stopu, ktorá ho bude viesť k celistvej predstave o rozmanitosti ľudského ducha. Sainte-Beuve dospel k myšlienke, že ľudstvo sa delí na určité duchovné skupiny, ktoré majú spoločné povahové črty a nadanie. Trpezlivo zbieral výsledky svojho bádania do „herbára“, aby sa sám nakoniec vyhlásil za prírodovedca ľudského ducha. Podľa neho: „Dnes je to s duchovným svetom ako s vesmírom a s fyzikálnym nebom. Fyzici, astronómovia, moreplavci pozorujú a pravidelne zaznamenávajú kolísanie tlaku, zemepisnú šírku, hviezdy. Tieto opakované pozorovania vytvárajú súvislú reťaz a všetko dokopy umožňuje objaviť a potvrdiť zákony. Urobme niečo podobné vo svete ducha a spoločnosti. Veľa cenných podrobností, ktoré by nám inak, keby sme ich hneď začerstva nezachytili, unikli a už nikdy by sa nezjavili, dostane takto pevnú podobu a môže našich potomkov viesť k nečakaným záverom.“ Sainte-Beuve bol povestný svojou pracovnou vitalitou. Úsilie desaťročí prinieslo výsledok – ucelený prehľad francúzskej literatúry 16. storočia. Napísal množstvo novinových článkov, ktoré usporiadal do knižných súborov Literárne kritiky a portréty, Súčasné portréty, Portréty žien, Pondelňajšie príhovory a Nové pondelky. Často sa opakujúce slovo „portrét“ jasne odkazuje na objekt jeho intenzívneho záujmu ako literárneho kritika, ktorý sa na pomyselnej schôdzke s čitateľom chce pozhovárať o otázkach vkusu a morálky. Sainte-Beuve vo svojich literárnokritických črtách nezatína, neútočí, čo mu bolo aj viac ráz vyčítané, rovnako i určitá vlažnosť v prístupe k látke, obavy z priameho odvážneho prieniku, z nemilosrdného odhalenia. Akoby v ňom víťazil kritik -estét, ktorý chápe literatúru ako prostriedok zušľachťovania a obohacovania ducha. V centre jeho záujmu stojí skôr človek než umelec. Anton Vantuch, jeden z prekladateľov Sainte-Beuva, ho považuje za Montaigna 19. storočia, „ktorý berie veľmi vážne svoju dobu, no nedáva sa ňou zaslepiť; má radšej človeka než hrdinu, mieru viac než ideál, a skúmavo pochybuje o všetkom práve preto, lebo nechce a nie je schopný pochybovať o človeku“. Sainte-Beuve je nesmierne inšpiratívny aj pre kritikov i autorov 21. storočia. Jeho dielo odráža nadaného ducha a rozhľadeného vzdelanca. Je to čítanie v každom ohľade pútavé a obohacujúce. Je to zážitok z rozmýšľania i z rozjímania, ktoré nevtieravo presviedča o nezastupiteľnosti literatúry v duchovnom živote každého z nás. Pozvánkou pred pútavým čitateľským dobrodružstvom nech je teda niekoľko nasledujúcich kritikových myšlienok. „Myslím si o kritike dve veci, ktoré sa zdajú byť protichodné, ale nie sú: 1/ Kritik je iba človek, ktorý vie čítať a učí čítať iných. 2/ Kritika, ako ju chápem ja a ako by som ju chcel robiť, je invencia a ustavičné tvorenie. Krása, dobro, pravda, to je krásne heslo, ale najmä klamlivé. Riadia sa ním na školách… Mám sa priznať, že moje heslo to nie je? Keby som mal heslo, bola by ním pravda, iba pravda. – A nech si krása a dobro pomôžu, ako vedia!“
