Telá mŕtvych rýb minulý týždeň pokryli hladinu Tisy a Dunaja v Rumunsku, Juhoslávii a v Maďarsku. Únik kyanidu z bane na zlato spôsobil najväčšiu ekologickú katastrofu od Černobiľskej havárie v roku 1986. Odborníci sa zhodujú, že pre ďalší život fauny a flóry postihnutých riek i ľudí v ich najbližšom okolí to bude mať nedozerné následky.
Katastrofa v Rumunsku začala 30. januára, keď v dôsledku výdatných dažďov pretiekla vylúhovacia nádrž bane na zlato. Voda kontaminovaná kyanidom s koncentráciou 4700 miligramov na liter vody prenikla do rieky Semlas, ktorá je ľavým prítokom maďarskej Tisy. „Tisa je mŕtva rieka. Všetok život v nej je od rias po pstruhy zničený. Škvrna za sebou nezanechala nič živé,“ skonštatoval starosta jedného zo zasiahnutých maďarských miest. Kyanidová škvrna postupovala jej povodím na juh rýchlosťou štyri kilometre za hodinu, následne zamorila oblasť srbskej Vojvodiny a priblížila sa k Dunaju. Na hraniciach Maďarska a Juhoslávie už klesla koncentrácia na 0,07 miligramu, stále však znamenala smrteľné nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo i pre všetko živé v riekach. Koncentrácia kyanidu v Dunaji prekročila v nedeľu, 13.2. povolené normy až päťdesiatnásobne, v pondelok klesla „len“ na dvadsaťnásobok normy. Vody Dunaja putujú od Juhoslávie do Bulharska a Rumunska, jeho delta ústi do Čierneho mora a predstavuje jeden z najdôležitejších európskych ekosystémov. Stupeň znečistenia riek sa síce postupne znižuje, no zatiaľ nie je jasné, aké veľké škody spôsobí kyanidové zamorenie krehkej biologickej rovnováhe. Odborníci sa zhodujú, že návrat riečnej fauny do prírodného normálu potrvá desaťročia.
Kyanidové nebezpečenstvo Kyanid predstavuje vysoko jedovatú chemickú látku, ktorú v malých množstvách produkujú baktérie niektorých húb a rias. Nájdeme ho aj vo viacerých potravinách a rastlinách, prirodzene sa vyskytuje napríklad aj v koreni tropického manioku. V ľudskom tele sa kombinuje s chemikáliou do vitamínu B12, ale malé množstvo kyanidu sa bežne nachádza v krvi a v moči.
Plynný kyanovodík vzniká pri styku kyanidu s draselným prostredím a tento bezfarebný plyn sa vyznačuje zápachom pripomínajúcim horké mandle. Využíva sa v metalurgii, pri výrobe chemikálií, plastov, ale aj vo fotografickom priemysle a pri ťažbe. V prípade úniku tejto látky do ovzdušia môže vyčistenie trvať až tri roky. Z vody sa kyanid čiastočne vyparuje, pričom ničí vodné organizmy. Pri vysokých koncentráciách v zemi toxikuje pôdne mikroorganizmy a dokáže preniknúť až k spodnej vode. S vodou kontaminovanou kyanidom sa lepšie vyrovnávajú nižšie vývojové typy organizmov a človek sa tak nachádza na vrchole pyramídy ohrozenia. Zvieratá v riekach Tisa a Dunaj boli vystavené veľkej koncentrácii, následkom čoho došlo k zablokovaniu ich tkanivového dýchania.
Zlato nad prírodu? Už viac ako sto rokov sa zlato ťaží oddeľovaním od horniny pomocou chemického roztoku kyanidu, ktorý využíva schopnosť naviazať na seba atómy tohto najcennejšieho kovu. Kyanidové vylúhovanie sa deje prostredníctvom kyanidu draselného a sodného, pričom obe tieto zlúčeniny sú vysoko toxické a dobre rozpustné vo vode. Túto veľmi nebezpečnú látku v ťažbe používala aj baňa na zlato pri severorumunskom meste Baia Mare asi 650 km od Bukurešti. Austrálska firma Esmeralda Exploration tu začala budovať v roku 1997, prevádzka bane sa rozbehla v apríli minulého roku. Záujem protinožcov si možno vysvetliť takmer pätnástimi tonami zlata a viac ako šesťdesiatimi tonami striebra, ktoré sa podľa odhadov v zemi okolo Baia Mare nachádzali.
Zdravotné následky Ako sa kyanid dostáva do ľudského organizmu? Dýchanie zamoreného vzduchu, pitie vody, kontakt so znečistenou pôdou alebo požitie jedla kontaminovaného kyanidom predstavujú najbežnejšie spôsoby. Jedným z ďalších zdrojov nákazy býva fajčenie cigariet a dýchanie zamoreného dymu počas požiarov, ale pozor si treba dať aj pri dýchaní vzduchu v blízkosti lokalít s uskladneným kyanidovým odpadom. Nebezpečenstvo tiež hrozí po požití jedál s obsahom kyanidu, ako je napríklad koreň už spomínaného exotického manioku, ktorý pripomína zemiak, ale nájdeme ho aj v mandliach. Riziko predstavuje práca v odvetviach, keď sa spracúva alebo používa kyanid, ako je metalurgia, čistenie kovov alebo fotografický priemysel.
Vysoká koncentrácia tejto chemikálie človeku poškodzuje mozog, srdce, zapríčiňuje kómu a smrť. Ak sa ľudské telo vystaví malým množstvám počas dlhšieho obdobia, dochádza k dýchacím ťažkostiam, bolestiam srdca, hlavy, zvracaniu, podráždeniu pokožky a ďalším problémom. V tropických krajinách Afriky sa v prípadoch zjedenia koreňov manioku vyskytlo vysoké množstvo kyanidu v krvi. Pri akútnej otrave však rozhoduje iba rýchlosť poskytnutia lekárskej starostlivosti a nasadenie špeciálnych liekov, tzv. antidotov.
Zradná Esmeralda Menšinovým vlastníkom rumunskej továrne Aurul SA v Baia Mare je štát s 45 percentným balíkom akcií, zvyšný väčšinový podiel patrí austrálskej spoločnosti Esmeralda Exploration Ltd. Táto počas prvých dní katastrofy odmietala tvrdenia, že medzi znečistením a ich baňou existuje priama súvislosť. Jej predstavitelia pricestovali na miesto nešťastia až minulý týždeň v utorok, aby sa sami presvedčili o rozsahu škôd. Spoločnosť Esmeralda dovtedy prehlasovala následky katastrofy za prehnané a svoju vinu popierala. „Pokiaľ by šlo o otravu kyanidom, boli by ryby mŕtve,“ povedal jej hovorca Chris Codrington. Reagoval tým na zábery CNN a maďarskej televízie, v ktorých sa ryby po vytiahnutí z otrávenej vody ešte hýbali… V Rumunsku údajne žiadne úhyny hlásené neboli. Firma minulý týždeň vyslala do lokality katastrofy tým svojich ekológov, ktorí majú dokázať jej nevinu.
Kto je zodpovedný? Podľa nepotvrdených informácií z maďarskej tlače bývalí zamestnanci spoločnosti Esmeralda vyhlásili, že už počas budovania nádrže v roku 1999 došlo k niekoľkým vážnym chybám. Kým nádrž bola vystavaná so špeciálnym povlakom, zloženie stien miesto kamenných materiálov obsahovalo veľké množstvo piesku. Rumunskí ekologickí predstavitelia už vtedy upozorňovali Aurul na možné riziká. Počas jesene minulého roku došlo v blízkej dedine Zazar k úmrtiu kráv, ktoré sa nakazili z vody kontaminovanej kyanidom. Spoločnosť Aurul to prehlásila za „materiálne škody“ a vyplatila vlastníkov uhynutých zvierat. Už počas decembra minulého roku si všimli obyvatelia ďalšej susednej dediny Nagybozinta, že steny nádrže pretekajú. Za zatajenie informácií o úniku tejto nebezpečnej látky Aurul opäť svedkom zaplatil. V priebehu januára požiadal istý zamestnanec o prepustenie z práce, ale dostal príkaz zotrvať ešte ďalšie štyri týždne… O niekoľko dní na to došlo ku katastrofe.
Postoj Európy Komisárka EU pre dopravu a energiu Loyola de Palaciová v Budapešti vyhlásila, že ide o katastrofu európskeho rozsahu. Miestni ekológovia predpovedajú, že potrvá roky, kým sa riečisko Tisy spamätá a vráti do pôvodného stavu. Dejisko havárie vo štvrtok navštívila európska komisárka pre životné prostredie Margot Wallströmová. Uvažuje, že finančná pomoc na odstránenie následkov katastrofy by mohla byť uvoľnená zo štrukturálnych fondov. Očití svedkovia vypovedali, že hladiny Dunaja i Tisy pokryli telá mŕtvych rýb. Počas prvých dní katastrofy vylovili rybári v Maďarsku tristo ton mŕtvych rýb a vyhlásili, že kyanid otrávil aj ich životy. Problémom zostáva, ako s nimi naložiť. Hoci Tisu už v súčasnosti možno považovať za relatívne čistú rieku, život z nej vymizol na dlhý čas. Maďarský minister životného prostredia potvrdil, že táto havária patrí k najväčším v strednej Európe vôbec, keď medzi mestami Tiszafuered a Szolnok na rieke Tise došlo k otráveniu od 80 do 100 percent všetkých rýb, hoci len tretina z nich sa doteraz objavila.
Juhoslávia bez nároku na pomoc? Rumunsko a Maďarsko ako kandidáti na členstvo v Európskej únii z Bruselu očakávajú finančnú i odbornú pomoc na zmiernenie následkov katastrofy. Vojnou a bombardovaním zničené Srbsko však nesie dôsledky hospodárskych a ekonomických sankcií, preto jemu sa zrejme injekcia únie neujde. Ekologická pohroma na Tise a Dunaji iba umocnila znečistenie juhoslovanských riek, ktoré minulý rok spôsobili nálety Severoatlantickej aliancie počas krízy v Kosove. Bombardovanie vtedy zasiahlo ropné rafinérie a továrne, ale následky súčasného znečistenia kyanidom sú podľa odborníkov oveľa drastickejšie, než pozostatky vojny. Mnoho oblastí tejto krajiny sa ocitlo bez pitnej vody, lebo kyanid zasiahol aj studne v okolí oboch toxikovaných riek. Srbská vláda navyše zakázala predaj čerstvých rýb, ktoré sú jedným z mála zdrojov obživy mnohých obyvateľov. Ryby z Dunaja často predstavovali lacný zdroj potravín, keďže veľa štátnych zamestnancov v Juhoslávii pravidelne nedostáva mzdu. Podľa informácií istého českého denníku však bude únia skôr či neskôr nútená finančne prispieť na odstraňovanie následkov katastrofy aj Srbsku, ak má mať celá záchranná akcia zmysel. „To, čo tu máme, už nie je znečistenie, ale otrava,“ povedal belehradskému opozičnému rádiu B2-92 Attila Juhasz, starosta juhoslovanského mesta Senta.
Maďarsko a Srbsko zároveň žiadajú rumunskú vládu ako vlastníka menšinového podielu v bani, aby im vyplatila kompenzácie. Oficiálni predstavitelia Juhoslávie pohrozili Bukurešti medzinárodnou žalobou. Politici sa snažia využiť situáciu vo svoj prospech a prostredníctvom provládnych médií a obviňujú Západ, že sa týmto spôsobom zbavuje svojho odpadu.
Znečistená budúcnosť Donedávna hrozilo zriadenie odkaliska s kyanidom pre potreby ťažby zlata aj Českej republike. Prieskum ložísk vzácnych kovov prebiehal niekoľko rokov v oblasti Kašperských hôr, čím by sa použitie kyanidu ocitlo rovno na rozhraní Národného parku a Chránenej krajinnej oblasti Šumava. Povolenie na tento prieskum dostala istá kanadsko – česká firma už v roku 1995, čo vzápätí spôsobilo silnú vlnu ekologických protestov. Okrem ekoaktivistom sa k nim pridali aj miestni obyvatelia a neskôr i odborníci z ministerstva životného prostredia. Vo vybranej lokalite sa podľa odhadov nachádza zlato v hodnote 1,3 miliardy dolárov, ale k ťažbe zrejme nikdy nedôjde, lebo firma prišla o povolenie na prieskum.
V troch štátoch našich južných susedov trval stav bezprostrednej katastrofy niekoľko dní, v súčasnosti je najhoršie zažehnané. Naďalej sa však vynárajú otázniky ohľadom návratu života do „nakazených“ riek a obnovenia ich citlivého ekosystému. Varovný prst aj v tomto prípade ukazuje na priemyselné firmy, ktoré sa v mene vidiny zisku na vzniku takýchto katastrof podieľali a v budúcnosti zrejme naďalej budú.
