Jednou z kľúčových tém politiky v transformujúcich sa stredoeurópskych krajinách od začiatku deväťdesiatych rokov je otázka ich integrácie do západoeurópskych a transatlantických štruktúr. Ťah týchto krajín západným smerom má niekoľko dimenzií: symbolickú a reálnu. Ide totiž o to, že – keď už odhliadneme od dávnejšej minulosti – predsa len rozdielnosť politických, právnych a ekonomických štruktúr je veľká a sotva kto si myslí, že by sa ten rozdiel dal prekonať za niekoľko málo rokov. O to dôležitejšia je symbolická dimenzia úsilia o integráciu: ide predsa o to: zreteľne demonštrovať obojstrannú vôľu pokračovať v procese integrácie. So štátmi je to nakoniec tak ako s jednotlivcami, sme schopní mimoriadneho úsilia, zmysel tohto úsilia však musí byť jasne viditeľný.
REKVALIFIKUJÚCA SA SPOLOČNOSŤ
Už zo samotného faktu, že sa usilujeme o vstup do štruktúr, ktoré sa vyznačujú vysokým stupňom komplexnosti vyplýva, že modelom vzťahu medzi krajinami, ktoré sú už členmi EÚ a krajinami, ktoré sa usilujú o vstup, bude účasť na rekvalifikačnom kurze. Dnes už všetci dobre vieme, alebo si už dokážeme dobre predstaviť, aké psychologické problémy so sebou prinášajú takéto kurzy. Slovensko je krajinou, ktorá v procese rekvalifikácie zatiaľ zaostáva a ukazuje sa, že prekonať toto zaostávanie nie je záležitosťou niekoľkých politických predstavení, že dohnať stratené si vyžiada oveľa viac námahy, ako sme si mysleli.
Ide aj o to, že vstup do EÚ bude pre Slovensko zavŕšením národotvorného pohybu, dovŕši sa tým proces národnej emancipácie, staneme sa riadnou súčasťou rodiny európskych národov. Slovensko je krajinou oneskorenej a dobiehajúcej modernizácie. Doterajší pohyb k modernosti, i tam, kde sme sa usilovali byť jeho iniciátorom, vždy prebiehal v rámci väčších celkov, príslušnosť ku ktorým bola len sčasti záležitosťou našej voľby. Dokonca i obdobie štátneho socializmu je možné chápať ako pokus o modernizáciu, v ktorej sa však precenila zložka industriálna a podcenila sa zložka politická a občianska. A nie je potrebné zdôrazniť, že – aspoň na začiatku – išlo predovšetkým o tlak zvonku, bola to jednostranná modernizácia v cudzom záujme. Až na konci storočia politicky žijeme na vlastný účet: úspechy – a samozrejme aj chyby – idú len na naše vlastné konto. A aj keď ešte v nás neraz prevláda tendencia vidieť sa ako „obeť“ manipulácie iných – veľkých, silných a cudzích – tak dnes tento spôsob myslenia stále viac starne. Dnes už vieme, že aj vplyv zvonku musí nájsť vnútorné sily, len tak sa môže presadiť. Tlaky zvonku sú aj dnes silné, nakoniec svet, v ktorom žijeme, sa nezmenil, ide o záujmy a rozhoduje schopnosť obhájiť svoje základné záujmy.
POLITIKA, EKONOMIKA, SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA
Pozornosť politikov i verejnosti sa najviac upiera na politické a právne dimenzie integračného pohybu. Ide o veci, ktoré sa dajú najľahšie „vykázať“, kde je možné priamo a bezprostredne ovplyvňovať dianie. Oveľa menej sa však hovorí o ďalších aspektoch modernizácie: o ekonomických a o sociálno-psychologických. Stále sa ešte zľahčujú ekonomické aspekty integrácie: stačí sa pozrieť na základné ukazovatele a budeme vidieť skutočný rozdiel, ktorý nebude možné prekonať v dohľadnej dobe.
Oveľa priaznivejšie vyzerá situácia v oblasti práva. Proces aproximácie systematicky pokračuje a vzdialenosť medzi našim právnym poriadkom a právnym poriadkom EÚ sa dá doslova „zmerať“. Našim problémom je však predovšetkým praktické fungovanie právnych noriem, dodržiavanie zákonov a noriem. A ako to bude, keď vstúpia do platnosti oveľa prísnejšie západoeurópske normy?
SOCIÁLNO – POLITICKÉ DEFICITY
Fungovanie demokratického politického systému predpokladá vysokú mieru konsenzuálnosti spoločnosti, tá je dokonca jedným zo základných predpokladov ústavnosti. Všetci vieme, že s týmto máme problémy: politika sa pre nás skutočne odohráva v línii priateľ – nepriateľ, pričom nepriateľstvo sa premieta do sociálno-psychologickej a aj do individuálnej roviny. Naši politici majú problém myslieť na úrovni štátu ako celku, kvôli malicherným ctižiadostiam sú ochotní hrať vabank a aj z tých najzávažnejších vecí urobia frašku. Stačí si nakoniec pripomenúť, čo sa podarilo spojeným úsilím vari všetkých politických strán – výnimka je vari len SMK – urobiť z aureoly prezidentského úradu.
Problémom je i politicko-kultúrna homogenita slovenskej spoločnosti. Čisto situačné riešenie národnostnej otázky je našou notorickou slabosťou. Oveľa väčšie problémy sa však črtajú pri integrácii rómskeho obyvateľstva. Presunúť tento problém na plecia EÚ sa nám predsa len asi nepodarí. Nemusíme však vidieť možné pukliny v slovenskej spoločnosti len v národnostnej alebo etnickej línii. Politicky závažnejším sa ukazuje trhlina medzi mestami a vidiekom a osobitne medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska. Koľko politických prešľapov ide na účet toho, že politici si nedostatočne uvedomujú rozdiel medzi pohľadom obyvateľa Bratislavy a obyvateľa Vrábľov, Rimavskej Soboty alebo Sniny. Politici by si mali byť vedomí týchto možných trhlín v slovenskej spoločnosti a aktívne pracovať na ich scelení: to sa týka tak vzťahu Slovákov a príslušníkov národnostných menšín, ako aj vzťahu k Rómom a rozdielu medzi mestom a vidiekom.
