Otázky, ktoré sformuloval v SLOVE č. 42 J. Migaš sú zaiste vhodné na diskusiu v kruhu vedúcich činiteľov SDĽ, ale pre radových členov, najmä dôchodcov, čo živoria z biednych dôchodkov, sú sotva aktuálne, veď tí majú inakšie starosti – dotkol sa ich Michal Šemrák vo svojom článku O ševcovcoch a migašovcoch trochu inak. Naozaj, minister Magvaši z SDĽ mal vziať do úvahy, že jeho predchodkyňa v kresle, Keltošová z HZDS, rešpektovala zákon o valorizácii dôchodkov, a keď ho minister z SDĽ nedodržal a dôchodky znížil – spravil vážnu politickú chybu, ktorá sa vypomstí jeho strane vo voľbách. Azda by sa dal táto chyba napraviť, ak by sa SDĽ zasadila za skoršie preplatenie dlhopisov FNM dôchodcom alebo aspoň tým starším nad 70 rokov.
Bolo by dobre, keby pán Migaš konkretizoval svoju vetu, v ktorej tvrdí, že „ak by vo vnútri koalície nebola prítomná ľavicová autorita, sledujúca v konečnom dôsledku záujmy pracujúceho človeka, proces zmien by bol pre občana ešte bolestivejší a neznesiteľnejší“. On tvrdí, že „dnes je to jasné“, no nie je to tak. Pracujúci človek takmer nič nevie o tom, čo dobrého pre neho urobila ľavicová strana povedzme za posledný rok. Prítomnosť SDĽ v štruktúrach štátnej moci odôvodňuje pán Migaš dosť čudne: že je „zárukou proti hazardovaniu s osudom národa a budúcnosťou štátu“. Ktože je tým hazardérom? Azda pravicové strany v koalícii? Alebo, ak má na zreteli HZDS a SNS – proti nim stačí podpora ich protivníkov v parlamente.
Martin Krivda, Bratislava
