Princíp kolektívnej viny

Neďaleko mesta al-Mahmudija južne od Bagdadu napochodujú do domu Najimovcov vojaci. Vyzvú ich, aby do 30 minút opustili priestor. V ten istý deň vojenské lietadlá F-16 dom zbombardujú. Toľko správy o udalosti z 10. novembra, tak ako o nich bola informovaná Amnesty International. Organizácia okamžite vyzvala ministra obrany USA Donalda H. Rumsfelda, aby objasnil, ako k útoku došlo. „Vláda USA by mala zverejniť, či demoláciu domu povolila. Demolácia je totiž formou kolektívneho trestu a bola by zreteľným porušením medzinárodného humanitárneho práva,“ píše sa v liste, ktorý Amnesty International poslala vláde. Kolektívny trest Likvidácia domov je podľa všetkého odpoveďou na nedávny útok ozbrojených skupín proti americkému konvoju, pri ktorom zahynulo niekoľko armádnych dôstojníkov. Americkí vojaci deň po útoku zatkli šiestich mužov z domu Najimovcov, pretože v ňom našli zbrane. Otázka znie, či zbúranie domu bolo absolútnou vojenskou nevyhnutnosťou, alebo či išlo skutočne o porušenie medzinárodného humanitárneho práva. Odpoveď by sme mali hľadať práve v ňom, presnejšie v Ženevských konvenciách, ktoré po druhej svetovej vojne vytvorili pravidlá pre vedenie vojny. Článok 33 štvrtej Ženevskej konvencie zakazuje útoky proti chráneným osobám a ich majetku. Článok 53 hovorí, že zničenie osobného vlastníctva, či už patrí jednotivcovi, štátu alebo inej organizácii, je zakázané. Povoľuje jedinú výnimku, v prípade, že je takáto deštrukcia absolútne nevyhnutná pre vojenskú operáciu. V dome Najimovcov mohli byť skutočne ukryté zbrane. Niektorí z jeho obyvateľov mohli byť skutočne zapojení do vojenských akcií proti americkým jednotkám, no demolácia postihla celú rodinu – vrátane žien a detí. Demolácia ako varovný signál Podľa informácií Amnesty International bolo od 16. novembra počas vojenskej operácie v Tikrite zničených pätnásť domov. V jednom prípade mala vraj rodina v dedine al-Haweda na evakuáciu päť minút. Vojaci im potom dovolili vziať niekoľko vecí z ruín. V ďalšom prípade vojaci počas demolácie držali dvoch mužov, štyri deti a dve bábätká v ľadovom nákladiaku. Major Lou Zeisman z 82. leteckej divízie údajne povedal: „Ak zastrelíte príslušníka koaličných síl, buď vás zabijeme, alebo zatkneme, alebo vystopujeme váš dom, ktorý zničíme. Nikdy sme nebúrali domy zo zlosti, robíme to preto, že ich obyvatelia sú zapojení do útokov a tie už ďalej nemienime tolerovať.“ Je zrejmé, že koaličné jednotky sa takto usilujú vyslať výstražný signál všetkým, ktorí sú zapojení do vojenských akcií proti nim. Faktom však je, že pri demolácii domov prichádzajú o strechu nad hlavou aj ľudia, ktorí nemali s útokmi nič spoločné. Tak to totiž pri kolektívnych trestoch býva. Práve neschopnosť rozlišovať je dôvodom, prečo ich medzinárodné právo zakazuje. Práve nezákonnosť je dôvodom, prečo Amnesty International vyzvala americké ministerstvo obrany, aby ničenie zastavilo. Rodiny, ktorých domy boli zničené, majú navyše nárok na kompenzáciu. K problému sa vyjadril aj Výbor OSN proti mučeniu. Demolácia domov podľa neho v istých prípadoch znamená kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a predstavuje tak porušenie článku 16 Dohovoru proti mučeniu, ku ktorému pristúpili aj USA. Porovnávanie s Afganistanom V súvislosti s množiacimi sa útokmi proti americkým jednotkám viacerí analytici robia paralely medzi súčasným Irakom a Afganistanom v čase, keď bol okupovaný sovietskymi vojskami, proti ktorým bojovali mudžahedíni podporovaní USA. „Hoci je miera násilia v Iraku podstatne nižšia, existuje tu vnútorný odpor, ktorý velenie USA, podobne ako kedysi Kremeľ, bagatelizuje ako strategicky zanedbateľný,“ píše Christian Science Monitor. Odpor proti sovietskej okupácii Afganistanu sa začal po niekoľkých mesiacoch a po niekoľkých rokoch neboli Rusi schopní kontrolovať územie, pretože na ňom mali primálo jednotiek. Kremeľ nepredpokladal, že v Afganistane vznikne odpor a nebol pripravený na boj s ozbrojenými skupinami a partizánmi. Americká CIA zverejnila správu, ktorá potvrdzuje, že znechutenie Iračanov zo situácie vedie k rastúcej podpore odporu. Podľa analytika Jane’s Intelligence Review Anthonyho Davisa sú po celej krajine pomerne veľké zásoby zbraní, čo uľahčuje povstalecké operácie. Jeden z veteránov vojny v Afganistane Dmitrij Trenin však dodáva, že odpor Iračanov posilňuje aj skutočnosť, že v krajine sa nedarí zaviesť vládu zákona a spravodlivosť.