Bola som si pozrieť dokumentárny film Spříznení voľbou, odohráva sa v marci – apríli roku 1968. V Prahe sa chystala voľba nového prezidenta ČSSR. Dokumentaristi sa pohybujú v najvyšších kruhoch a sledujú, kto vymení zdiskreditovaného Antonína Novotného. Okrem toho zachytia aj mladých ľudí, ktorí sa búria proti hnusu a bahnu dovtedajšej politiky.
Žiadajú, aby tí starí politici všetci odišli a prišli čistí, noví…
Tak ako dnes u nás.
Všetkých do mecha a mech do Dunaja. Strany nech hoci aj zostanú, len nech v nich nie je Miki, ale Iveta. Prípadne Lucia alebo Daniel alebo Miro alebo Rado…
Šokuje ma, akí sme nepoučiteľní. Šokuje ma, že ani veľmi nedávna skúsenosť s výmenou na čele SDKÚ ľuďom neotvorila oči.
Obávam sa, že problémom nie sú osoby a obsadenie. Problémom je, aké zákony, aké pravidlá prinášajú do života tí, ktorí vládnu. Napríklad – prezidentom vrátenú novela zákona o sociálnych službách poslanci včera schválili na druhý raz. Zahlasovali sa ňu aj tzv. progresívni poslanci. Je to zákon o ďalšej budúcej veľkej nespravodlivosti voči tým najslabším – chorým, starým ľuďom.
Nedávny prieskum potvrdil, že proti nim sa v spoločnosti vytvorila nepriateľská nálada. Mladí pociťujú starých a už nevýkonných za príťaž, akoby ich práve oni okrádali o budúcnosť. Lenže opak je pravdou! Majetok, ktorý sa tu 23 rokov rozkráda, nevznikol sám od seba! Vytvorili ho dnešní seniori, ktorí pracovali za nízke mzdy, aby sa svojou prácou podieľali na tvorbe aj svojej budúcej pokojnej staroby. A dnes sa podobnými zákonmi, aký prijala úplne nedôveryhodná vládna koalícia (zastupujúca 26 percent obyvateľstva) ešte aj medzi nich kreslí čiara – delia sa na tých, čo majú o trošku viac a tých, čo nikdy nemali možnosť si niečo našetriť. Na sklonku života týchto bezbranných ľudí zbavujú ešte aj sebaúcty. To je strašné, nie to, kto stojí na čele jednotlivých pravicových strán.
Je mi strašne ľúto starej 86-ročnej panej: čaká na miesto v penzióne, a už sa ho určite nedočká, lebo nemá takú penziu, aby z nej zaplatila tých 50 percent nákladov. Našetrené má akurát na pohreb. Býva na druhom poschodí bez výťahu, v auguste jej umrel jediný syn, jedna vnučka išla za prácou do Británie, druhá má dve deti a muža invalida. Byt, ktorý je jej jediný majetok a tvrdo si ho už raz zaplatila, by musela predať, aby si kúpila miesto v penzióne – lenže ten byt nemá takú hodnotu, aby sa to podarilo. Môže sa poďakovať pravicovej koalícii, ktorá sa postarala o jej bolestné zomieranie bez pomoci. Preto ma to včerajšie hlasovanie tak rozhorčilo. Zopakujem – nie sú dôležité osoby, ale zákony, ktoré schvaľujú.
Ilustrácia – detail plagátu z Protestu Gorila
Foto: Emil Polák
