Nedávno som v jednom pravicovom plátku čítal komentár o tom, že extrémne sa prehlbujúca príjmová polarizácia je v podstate pozitívny jav. Autor svoje tvrdenia zdôvodňoval tým , že postupom času sme sa stali blahobytnou spoločnosťou, ktorá vo všeobecnosti zlenivela – ináč povedané odmena za schopnosť byť kreatívny a podnikavý musí byť v tejto spoločnosti logicky vyššia. Autor ďalej tvrdí, že príjmová polarizácia bola v minulosti nebezpečná aj preto, že nižšie kvalifikovaní zamestnanci mali také nízke príjmy, že aj napriek práci na plný úväzok neboli schopní zabezpečiť sebe a svojim rodinám dôstojný život, čo dnes, podľa neho, nehrozí. Toľko teória.
Realita je však úplne iná: najvyššie príjmy sa dnes negenerujú v kreatívnom priemysle, resp. u technologických inovátorov, ktorí vďaka schopnostiam, vysokému pracovnému nasadeniu, kreativite, ale aj schopnosti podstupovať vysoké podnikateľské riziko prinášajú nové produkty, ktoré zásadným spôsobom obohacujú náš život. Za toto úsilie dostávajú potom náležitú odmenu. Zopár technologických ikon (Apple, Microsoft , Facebook či Google) vytvára skreslený mediálny obraz, že práve tieto úspešné spoločnosti spôsobujú najväčšie nerovnosti v odmeňovaní. Opak je pravdou. Tieto spoločnosti stoja a padajú na kvalite, kreativite a schopnostiach svojich zamestnancov, a práve preto sa často ocitajú v rebríčku najlepších zamestnávateľov. Iná otázka je, či je v poriadku, ak napríklad trhová kapitalizácia spoločnosti Apple, ktorá takmer všetky výrobky vyrába v Číne, je takmer 700 mld. USD a napríklad vyše sto rokov existujúci General Electric má hodnotu iba 269 mld. USD. Nadhodnotenie cien akcií technologických gigantov je však len jedna stránky mince. Podstatné je, že gro príjmovej nerovnosti nevzniká v technologických spoločnostiach. Nakoniec, veľká medializácia úspešných príkladov zatieňuje skutočnosť, že len veľmi málo startupov sa dostane do štádia úspešných spoločnosti typu Google či Apple.
Najväčším generátorom príjmovej nerovnosti je investičné bankovníctvo, ktoré spoločnosti dáva veľmi málo a, naopak, veľmi veľa si z nej berie. Okrem toho zaviedlo ako štandard do našej spoločnosti akceptáciu masívneho morálneho hazardu. Spoločnosti ako napríklad Salomon Brothers dokázali vygenerovať zisk na zamestnanca vo výške presahujúcej 400 000 dolárov, no v nasledujúcom roku museli byť masívne zachraňované z verejných zdrojov. Čo je však najhoršie, ani fatálny kolaps špekulatívnych praktík neviedol k vyvodeniu osobnej zodpovednosti voči osobám a spoločnostiam, ktoré spôsobili najväčšiu hospodársku krízu od tridsiatych rokov minulého storočia. Aj to je však len symptóm takto nastavených pravidiel.
Podstata problému tkvie vo financializácii ekonomiky. Inak povedané, to, čo dlhé stáročia fungovalo len ako služba pre výrobný sektor, dnes určuje pravidlá a ovplyvňuje a determinuje celý ekonomický cyklus. V minulosti banky financovali podnikateľské projekty a za túto svoju službu si vyberali úroky z takto poskytnutých úverov. Pochybnými praktikami investičného bankovníctva (rozličnými zaistenými finančnými derivátmi a vďaka činnosti hedžových fondov s pákovým efektom) finančný svet v podstate nič neprinášajúcou a navyše veľmi nebezpečnou špekuláciou generoval podstatne vyššie zisky než napríklad výrobný sektor.
Na polarizáciu príjmov mala navyše obrovský vplyv globalizácia. Výroba sa masovo presunula do nízkonákladových oblastí (pred dvadsiatimi rokmi to bola východná Európa a Čína, dnes sú to Filipíny, Vietnam , Kambodža , India či Bangladéš), došlo k pauperizácii nižšie kvalifikovaných zamestnancov v samotnej západnej Európe. Tí museli čeliť masovému úbytku pracovných príležitostí s nízkou mierou pridanej hodnoty a, samozrejme, aj lacnej a kvalifikovanej pracovnej sile v iných oblastiach sveta. To logicky viedlo k vyšším nárokom na pracovnú silu, a teda tlaku na vyššiu kvalifikácia, ktorú však nevedeli dosiahnuť všetci účastníci pracovného trhu. Ruka v ruke s týmto procesom sa zvyšovala konkurencia na trhu s nízkou kvalifikáciou, čo viedlo k relatívnemu poklesu miezd nižšie kvalifikovaných zamestnancov. Preto stav, ktorý sa v zásade podarilo dosiahnuť na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov už dnes znova neplatí. Relatívny pokles príjmov nízkokvalifikovaných zamestnancov bol čiastočne kompenzovaný relatívne značným poklesom cien spotrebných produktov (spotrebná elektronika, textilný priemysel), ktoré sa vyrábajú v nízkonákladových oblastiach.
Dnes sme tak svedkami stavu, keď príjmová polarizácia vrcholí a je len otázkou času, kedy bude generovať obrovské pnutia v spoločnosti, ktoré, ak sa nebudú riešiť, môžu nakoniec viesť k jej kolapsu. Polarizácia v príjmoch totiž postupovala súbežne a možno aj kauzálne s globalizáciou a s globálnym uplatňovaním Washingtonského konsenzu a neoliberálnou ekonomickou politikou. Táto cesta dnes jasne a jednoznačne narazila na svoje limity. Riešením je zaviesť sofistikované progresívne zdanenie, ktoré by zvýšilo daňovo-odvodovú kvótu zo súčasných plus mínus 30 % HDP na úroveň, akú majú najvyspelejšie škandinávske krajiny, čiže cca 50 % HDP. Vďaka tomu by sa dnes chudobné a čoraz väčšmi sa zadlžujúce štáty mali šancu vymaniť z pasce chronickej zadlženosti a vytvoriť aj pre občanov s nižšou kvalifikáciou množstvo pracovných miest, ktoré sú pre spoločnosť veľmi dôležité (starostlivosť o seniorov či deti v predškolskom veku), ale v dnešnom nastavení spoločnosti takéto činnosti nemôžu fungovať na komerčnej báze.
Prehlbujúca sa príjmová polarizácia spoločnosti je veľký možno zásadný problém, ktorý treba radikálne riešiť. Kohézia (súdržnosť) spoločnosti je vážne narušená a rozpory v nej sa ďalej prehlbujú. Ak sa nenájde dosť odvážnych politikov schopných čeliť tomuto problému, o pár rokov už môže byť neskoro.
Vyšlo v Literárnom týždenníku 29 – 30/2015
