Priestor vo výtvarnom umení

ierre Francastel: Malířství a společnost. Výtvarný prostor od renesance ke kubizmu. Barrister & Principal 2003 Pierre Francastel: Figura a místo. Vizuální řád v italském malířství 15. století. Odeon 1984 Jaroslav Pěšina: Tektonický prostor a architektura u Giotta. Praha 1945 Erwin Panofsky: Die Perspektive als symbolische Form. In: Vorträge der Bibliothek Warburg 1924-25, Berlín-Lipsko 1927 Čo je vlastne obrazový priestor? A akými spôsobmi sa môže na obrazovej ploche prejavovať? Tak ako jestvuje vo výtvarnom umení množstvo celkom odlišných priestorových systémov, existuje aj nespočetné množstvo ich definícií. V umenovednej literatúre 20. storočia vzniklo viacero zaujímavých prác, ktoré sa odlišnými metodologickými postupmi zmocnili tejto problematiky. Cestu formálnej analýzy zvolil pri riešení tohto problému vo svojom monumentálnom diele Tektonický prostor a architektura u Giotta J. Pěšina. Do najmenších detailov prepracovaná analýza priestorového riešenia Giottových obrazov, podporená geometrickými schémami, ukazuje na epochálny význam a vplyv Giottovho prístupu k zobrazovaniu priestorových vzťahov, ktorý zohral kardinálnu úlohu pre nasledujúci vývoj talianskeho, ale i zaalpského umenia. Giotto, ktorý mal podľa autora prvý po zániku antiky odvahu urobiť predmetom svojho záujmu zmyslami uchopiteľný svet a vrátiť obraz do závislosti na zrakovej skúsenosti, sa stal kľúčovou osobnosťou vývoja novodobého umenia. Úplne odlišným spôsobom sa problematikou priestoru zaoberá vo svojej práci Perspektíva ako symbolická forma Erwin Panofsky. Jeho prístup k problému priestoru vychádza z filozofických a estetických postulátov o symbolických formách v diele Ernsta Cassirera a je zároveň kritikou formálnej deskripcie umeleckého diela, ktorej predstaviteľom bol aj autor vyššie spomínaného diela. Panofsky perspektívu a priestor nevysvetľuje formálnym spôsobom len ako pomôcku umelcov, alebo súhrn znakov a pravidiel, ale ako symbol vzťahu k hodnotám priestoru a ako štýlotvorný prvok. Vo svojej štúdii podrobne ukázal, že lineárna perspektíva nie je prírodným zákonom ľudskej percepcie, ale len určitou názorovou – symbolickou formou. Perspektíva bola podľa neho vynikajúcim vynálezom, na ktorý si však oko musí zvyknúť, aby sa mu priestor javil ako dokonalá ilúzia. Priamo na túto štúdiu nadviazal významný francúzsky teoretik a historik umenia Pierre Francastel v knihe Maliarstvo a spoločnosť, ktorú napísal v roku 1951. Zaoberá sa výkladom vzniku a použitia priestoru lineárnej perspektívy v talianskom renesančnom umení 15. storočia, jeho deštrukciou v umení 19. storočia a hľadaním nového priestorového modelu v modernom umení 20. storočia. Pojem priestoru sa u Francastela vzťahuje predovšetkým k zložkám zmyslovo skúsenostným. Autor, zaraďovaný medzi sociológov umenia tvrdí, že keď študujeme spôsob, ktorým je znázornený priestor, snažíme sa z toho vyvodiť určité princípy pre spojenie človeka s jeho prostredím ako fyzikálnym, tak aj zmyslovým. Obhajuje tvorivý charakter umenia, ktoré zároveň chápe ako skutočný nástroj premeny ľudských vzťahov. Umelecká aktivita je pre neho sociálnou aktivitou. Umelec, ktorý vo svojom diele kombinuje rôzne predmetné, priestorové a časové elementy, konfrontuje zároveň svoju individuálnu skúsenosť s kolektívnou skúsenosťou. Tým, že svojim divákom predkladá nové predstavy smerujúce k premene hmotného i duchovného sveta, stáva sa stredobodom spoločnosti a jej vzťahov. Z týchto postulátov vychádza aj jeho hodnotenie vzniku lineárneho priestoru. Francastel vychádza z tvrdenia, že pre vývoj priestoru v maliarstve je v umenovednej literatúre neopodstatnene za zlomový bod považované talianske quattrocento. Považuje túto tézu za falošnú interpretáciu diela a dejín umenia. Dejiny umenia a dejiny ľudstva sa podľa neho až do dnešnej doby riadili myšlienkou, že renesancia určila rozhodujúci prístup ku „skutočnému“ zobrazovaniu vonkajšieho sveta – „jednoducho pripustiť, že renesancia poznamenala cestu za lepším poznaním a k realistickejšej interpretácii sveta, znamená pripustiť, že existuje raz a navždy dané univerzum a ide len o to, aby ho človek dešifroval za pomoci vedy a väčšej či menšej intuície“ (str. 27). Priestor nie je podľa Francastela realitou o sebe, ktorá by bola iba v rôznych dobách rôzne zobrazovaná. Priestor v sebe zahŕňa ľudskú skúsenosť. Preto podľa neho nemôžeme považovať euklidovskú lineárnu perspektívu za jediný dokonalý obraz reality. Takéto tvrdenia podľa neho zapríčinili nemenné konvencie vo vzdelávaní. Tvrdí, že pripustiť takúto tézu znamená pripustiť, že „vonkajší svet je objekt, proti ktorému je postavený človek všetkých dôb a krajín; pripustiť tiež, že v niektorom období, napríklad v renesancii, môže byť objavený jeden z kľúčov, ktorý raz a navždy umožní odhaľovať tajomstvá univerza analýzou a zobrazením určitých štruktúr do takej miery privilegovaných, že vytvorí po kresťanskom zjavení určitý druh nového, prírodného zjavenia – časom viac menej dokonale uvedeného v súlad s tým predošlým.“ (str. 28) Vychádzajúc z psychologických štúdií Piageta a Wallona tvrdí, že renesančný systém konvenčných znakov je zrozumiteľný len pre tých, ktorí sú zasvätení do súboru technických a názorových postulátov doby. Hovorí: „Schopnosť vytvoriť priestor je zrejme ľudskej bytosti daná okamžite, bez ohľadu na zvláštnosti tohto priestoru, na jeho rôzne podoby v rôznych spoločnostiach…“ (str. 29). Považovať lineárnu perspektívu za jediné správne realistické zobrazenie priestoru je podľa neho rovnako absurdné, ako keby „jedna jazyková rodina chcela vyjadriť všetky sémantické potreby ľudstva.“ Francastel odvážnym spôsobom vyvracia zaužívané a opakované interpretácie obrazového priestoru známych diel autorov 15. storočia, ktorým je prikladaná mimoriadna dôležitosť vo vzťahu k rozvoju lineárnej perspektívy (napr. Masaccio, Brunelleschi). Relativizuje ich dôležitosť. Uznáva smelosť objavov umenia 15. storočia, ale zároveň tvrdí, že samotná technika nemôže byť vysvetlením nového štýlu, pretože vznik nového výtvarného štýlu v sebe v nemenej dôležitej miere zahŕňa nové postoje človeka k svetu. V quattrocente človek podľa Francastela inak usporiadal svoje hodnoty, a to ho prinútilo k tomu, aby zmenil aj obrazné uchopenie vecí univerza. Skutočná intelektuálna a výtvarná revolúcia prišla podľa neho vo chvíli, keď umelci prišli na to, že staré dogmy už nedefinujú postavenie človeka vo vesmíre. Odumieranie starých mýtov, výskumy, racionalita, náboženstvo antiky uchopené prostredníctvom filológie, ktorá zo sebou priniesla diskurzívne myslenie, obľuba dobových a historických príbehov, chápanie dejín ľudstva ako výsledku rovnováhy síl a nie vopred daného Božieho príkazu, rozlíšenie tela a osobnosti, spojenie symbolických reprezentácií a sociálnych konštrukcií – to všetko podľa Francastela vytvorilo akýsi antagonistický systém, v ktorom si hĺbaví jednotlivci začali uvedomovať jeho existenciu. Bola znovu objavená stratená tradícia latinsko-gréckeho humanizmu. Renesančný priestor je teda mýtickým svetom predchádzajúcich generácií, je výsledkom istého stavu ľudskej mysle, obnovením imaginatívnej schopnosti a techniky. Dôležité je podľa Francastela pochopiť, že sa jedná o skúmanie fiktívneho, nie reálneho priestoru. Na základe takto chápaného priestoru vzniklo tiež pochopenie a nové chápanie človeka ako aktívneho účastníka na scéne. Tieto myšlienky Francastel prehĺbil vo svojej nasledujúcej práci Figúra a miesto, Vizuálny rád v talianskom maliarstve 15. storočia, ktorú vydal v roku 1967. Systém zobrazovania priestoru v tejto knihe ustupuje do pozadia. Nahradil ho pojmom miesta. Keď sa pokúšame definovať tento pojem pre špecifické historické obdobia, snažíme sa podľa Francastela stanoviť konvenčné pravidlo, podľa ktorého myšlienkový a zobrazovací systém stelesňuje isté chápanie priestoru. Pre maliara predstavuje miesto súčasne určitý typ materiálnej zostavy figuratívnych predmetov na dvojrozmernej ploche výtvarného diela a určité kauzálne vzťahy, ktoré maliarovi dovoľujú kombinovanie často veľmi protikladných prvkov. Figuratívne miesto nás tak oboznamuje na jednej strane s informačnými zdrojmi, z ktorých maliar čerpal prvky pre svoje obrazy, ale aj s logickými vzťahmi, ktoré im prisudzuje v rámci konštruovaného priestoru umeleckého diela. Francastel sa snažil dostať bližšie k prameňom umeleckej tvorby. Obhajuje tvorivý charakter umenia a v tomto zmysle ho chápe ako skutočný nástroj premeny ľudských vzťahov. Umelec, ktorý podľa neho vo svojom diele kombinuje rôzne predmetné, priestorové a časové elementy, konfrontuje tiež svoju individuálnu skúsenosť s kolektívnou skúsenosťou. Prostredníctvom týchto kombinácií ozrejmuje umelec nové významy. Francastela zaujímajú oveľa viac ako štýly a zaužívané postupy „mutácie“, to znamená situácie, v ktorých vo vývoji umenia vznikajú nové prototypy. To je aj príčinou, prečo ďalším obdobím, na ktoré sústredil svoj záujem v knihe Maliarstvo a spoločnosť, bol impresionizmus. V ňom, a po ňom nasledujúcich smeroch našiel, podobne ako v maliarstve 15. storočia, ďalšiu „podstatnú mutáciu“ zobrazovacích systémov. Podnety pre túto časť svojej práce našiel u Lionella Venturiho, ktorý podobne ako Panofsky vychádza z myšlienok Benedetta Croceho. Francastel považuje postupy impresionistov za zvláštny prípad transformácie zobrazovania priestoru. Niektoré impresionistické diela podľa neho spôsobili taký hlboký rozvoj vizuálneho jazyka, že oslobodili umelca i publikum od zaužívaných konvencií. Priznáva však, že konečný prínos tejto transformácie je menší než prínos zmien na začiatku quattrocenta. Moderná doba so sebou síce priniesla deštrukciu renesančného chápania priestoru, nebola to však deštrukcia sama osebe. Bolo to postupné nahrádzanie starého priestoru novým. Sám Francastel nepovažoval však túto kapitolu za uzavretú a konštatuje, že považuje za nutné ešte prebádať, nakoľko sa novinky objavené geniálnymi umelcami parížskej školy konca 19. storočia (napr. Monet, Degas, Renoir, Cézanne, Gauguin) stali skutočným východiskom pre výtvarný jazyk, ktorý zodpovedá určitým potrebám dobovej spoločnosti. V záverečnej časti práce s názvom Smerovanie k novému priestoru sa Francastel venuje špecifikám priestorového videnia kubizmu, fauvizmu, expresionizmu, surrealizmu a abstraktného umenia. Tvrdí, že spojenie s renesanciou je úplne pretrhnuté. Odôvodňuje to tým, že hodnoty zaujímajúce umelca 1. polovice 20. storočia (rytmus, rýchlosť, deformácia, plasticita, zmena, prenos) sa zhodujú s hlavnými formami súdobej fyzickej a intelektuálnej činnosti a sú úplne odlišné od toho, čím žila renesančná spoločnosť (stabilita, objektivita, trvanie). Súdobí maliari sa podľa neho pokúšajú spolu s filmovými tvorcami a vedcami vytvoriť nový iluzionizmus. Tvrdí však, že zatiaľ sa to nepodarilo. „Naše činy predstihli našu schopnosť obnovovať symbolické interpretácie. Vždy to tak bolo. Človek najskôr konal a až potom myslel, ako náhle sa zmocnil nejakého nástroja, použil ho. Je zrejmé, že nový priestor bude zostavený skôr na základe nášho správania ako našich úvah.“ (str. 139) Francastel používa nový termín, ktorý sám považuje za nedokonalý, tzv. otvorený priestor. Človek dnešnej doby prestal byť vzorom a stredobodom všetkého diania. Príroda prestala byť na obraz človeka, človek je prírode podriadený. Človek obohatený hlbšími skúsenosťami so všetkým, čo ho obklopuje, i so sebou samým, začal vytvárať figúry a priestor podľa dosahu svojich technických a psychických skúseností smerom k novému iluzionizmu. Človek si bude aj naďalej vytvárať imaginárny priestor, do ktorého budú podľa Francastela umelci vkladať fascinujúcu interpretáciu svojich presvedčení a zvyklostí. Svoju prácu končí nasledovne: „Nemôžeme veriť v návrat nejakého obdobia, nemôžeme dúfať, že sa zastaví ľudské poznanie… Výtvarný priestor sa neprestane pretvárať podľa nášho kolektívneho pôsobenia na vonkajší svet. Bude stále odzrkadľovať naše matematické koncepcie fyzikálnych zákonov hmoty a rád vnútorných hodnôt, ktorý by sme radi videli víťaziť. Vždy bude zároveň mýtom a geometriou ako v quattrocente, formou a obsahom, a v ľudskej spoločnosti bude určite ešte mnoho mýtov a mnoho geometrií, iných, než ktorými sme sa zaoberali my.“ (str. 148) Autorka je kunsthistorička, prednáša na Katedre estetiky FF UK