Prieskum pred bojom

Poľskému premiérovi Leszkovi Millerovi sa podarilo obstáť v prvej závažnej skúške, pred ktorou sa ocitla ním vedená menšinová vláda potom, ako z nej doslova „vyhodil“ zástupcov roľníckej Poľskej ľudovej strany (PSL). Sejm sa 12. marca väčšinou 19 hlasov odmietol zaoberať návrhom poslancov opozičnej konzervatívnej strany Právo a Spravodlivosť (PiS) na vydanie rezolúcie vyzývajúcej Millera na odstúpenie z funkcie. Neúspešne sa skončil aj pokus klerikálno-nacionalistickej Ligy poľských rodín (LPR) presadiť vypísanie predčasných volieb. Na odvolanie predsedu vlády je podľa poľskej ústavy potrebné takzvané konštruktívne vyslovenie nedôvery , to znamená, že predkladatelia by museli navrhnúť svojho kandidáta na funkciu premiéra. Miller síce pred hlasovaním vyhlásil, že nemieni abdikovať, ani keby sa uvedené vyhlásenie, ktoré malo podporu všetkých väčších opozičných poslaneckých klubov, podarilo v Sejme presadiť, no jeho vláda by nemohla rátať s podporou parlamentu pri prerokúvaní dôležitých zákonov. Pri moci by zostala prinajmenšom až do hlasovania o budúcoročnom štátnom rozpočte, no mala by natoľko zaviazané ruky, že demisia by pre ňu bola vykúpením. Rozpad vládnej koalície postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice (SLD), Únie práce (UP), založenej ľavicovo orientovanými aktivistami Solidarity, a PSL dozrieval postupne. V decembri minulého roka musel Miller vynaložiť enormné úsilie na dosiahnutie súhlasu ľudovcov s podmienkami vstupu do EÚ. Už vtedy kolovali úvahy o možnom odchode PSL z vlády. Pozorovatelia sa však nazdávali, že Miller sa bude usilovať udržať si ich priazeň do konania referenda o vstupe do EÚ. Táto strana je totiž jediným relevantným zoskupením združujúcim roľníkov, ktoré by ich bolo schopné presvedčiť, aby hlasovali za členstvo. Z rovnakých predpokladov vychádzala aj PSL, ktorá pod tlakom radikálne pravicovej a nacionalistickej Sebaobrany ultimatívne kládla čoraz ťažšie splniteľné požiadavky. Žiadala zvyšovanie dotácií do poľnohospodárstva, prijatie prakticky nerealizovateľného zákona o biopalivách, štyridsaťpercentné zastúpenie vo vedení štátnej zdravotnej poisťovne a prijatie zákona o nadobúdaní pôdy, ktorý je podľa názoru právnikov v evidentnom rozpore s ústavou. Pohár Millerovej trpezlivosti pretiekol na prelome februára a marca, keď pravicová opozícia spoločne s poslancami za PSL v Sejme zamietla vládny návrh zákona o automobilových známkach, z ktorých sa mala financovať výstavba diaľnic. ÚP ako programovo najbližší partner SLD pohrozila odchodom z vlády, pokiaľ v nej zostane PSL. Premiér Miller sa rozhodol hrať vabank. Okrem vydierania zo strany PSL musí čeliť obvineniam opozície v súvislosti s aférou Lewa Rywina a rastúcej kritike zvnútra SLD, inšpirovanej pravdepodobne aj prezidentom. Veľkou ranou preň bolo vystúpenie majiteľa ľavicového satirického týždenníka NIE Jerzeho Urbana. Ten Millera a jeho najbližších spolupracovníkov obvinil z ututlávania aféry. Otvorene hovoril o previazaní špičiek SLD s elitami biznisu a pridal sa tak k Millerovým oponentom v SLD, medzi ktorých patrí prevažná väčšina iniciátorov transformácie bývalej komunistickej strany na formáciu sociálnodemokratického typu vrátane posledného komunistického premiéra Mieczysława Rakowského, ktorý vyzval na začatie diskusie o afére Lewa Rywina vnútri strany. Samotný SLD je vnútorne rozložený mocenskými zápasmi medzi regionálnymi lídrami a ich početnými škandálmi. Za odchod Millera sa vyslovuje viac ako 45 percent obyvateľov. Všetky významnejšie politické strany odmietajú vstúpiť so skompromitovaným SLD do koalície. Týka sa to liberálnej Občianskej platformy (PO), ktorú s SLD spája jednoznačná podpora vstupu do EÚ, ako aj extrémistickej Sebaobrany, ktorá niekoľko mesiacov so SLD spolupracovala v regionálnych zastupiteľstvách. V Sejme menšinovú vládu podporila marginálna proeurópsky orientovaná farmárska Ľudovodemokratická strana (PLD) a skupina poslancov, ktorí opustili Sebaobranu pre nesúhlas s nedemokratickými praktikami jej predsedu Andrzeja Leppera. Obe zoskupenia však nie sú spoľahlivými a predvídateľnými partnermi. PLD kandidovala na listine SLD, z jej poslaneckého klubu však vystúpila, keď nezískala zastúpenie vo vláde. Millerova pozícia zostáva vratkou aj po parlamentom víťazstve. Hoci odchod PSL vláde umožní presadiť niektoré nutné reformy, jej hlavnou starosťou sa stane získavanie účelových spojencov. Pritom opozícia nie je schopná nahradiť koalíciu SLD-UP, lebo by sa musela uchádzať o podporu extrémistickej LPR a Sebaobrany. Podľa vyhlásenia lídra PiS Jarosława Kaczyńského, návrh v Sejme znamenal iba prieskum bojiska pred vojnou. To znamená, že vládna kríza môže nadobudnúť chronický charakter. Millerovi sa aspoň podarilo prinajmenšom na krátky čas stabilizovať svoje pozície v SLD, jeho stúpenci vyzývajú vnútrostraníckych kritikov, aby stranu opustili. Zároveň však vo verejnosti narastá apatia a podpora radikálnej pravice. Rozpad koalície SLD-PSL svojím charakterom pripomínal rozpad koalície Volebnej akcie Solidarita s Úniou slobody pred rokom 2001. Kým v ich prípade išlo o koalíciu postsolidaritných strán, SLD a PSL spájala spolupráca pred rokom 1989. Vytrvalé odmietanie PO podporiť SLD svedčí o tom, že v Poľsku namiesto programovej spolupráce pretrváva rozdelenie politického spektra podľa historických princípov.