Cestopisy opisujú Cyprus ako ostrov oplývajúci neobyčajnou krásou. Pri jeho pobreží sa vraj z morskej peny zrodila grécka bohyňa Afrodita. Realita je však dnes iná. Vyše tridsať rokov sa ostrov zmieta v konfliktoch, sú na ňom prítomné cudzie okupačné vojská a riešenie dlhotrvajúceho problému medzi tureckou a gréckou komunitou je v nedohľadne. Pre moderné dejiny Cypru boli kľúčové dvadsiate roky, keď po grécko-tureckej vojne zmluva z Lausanne potvrdila vlastnícke práva na ostrov Veľkej Británii, ktorá ho o päť rokov neskôr vyhlásila za svoju korunnú kolóniu. Ostrov sa od roku 1929 stal dejiskom masového úsilia gréckeho obyvateľstva o presadenie zjednotenia s Gréckom. Vznikla organizácia Národné zhromaždenie, ktorá si určila za cieľ práve spomínané zjednotenie – enosis. Nacionalistické snahy vyvrcholili vznikom EOKA – Národnej organizácie cyperských bojovníkov. Na vznik a činnosť tejto organizácie zareagovalo turecké obyvateľstvo ostrova vytvorením tureckej podzemnej nacionalistickej organizácie VOLKAN, ktorá nasmerovala svoju činnosť najmä proti gréckemu obyvateľstvu. Zakrátko sa premenovala na Tureckú obrannú organizáciu. Čoraz väčšie vyostrovanie vzájomných vzťahov postupne viedlo k internacionalizácii celého konfliktu. Po získaní samostatnosti bola prijatá ústava, ktorá mala vyvažovať záujmy oboch komunít. Reálnym dôsledkom jej komplikovaných ustanovení však bolo zvýhodnenie tureckej menšiny. Nahromadená nespokojnosť prerastala do ozbrojených konfliktov, a keď grécki dôstojníci cyperskej Národnej gardy uskutočnili spolu s členmi EOKA v roku 1974 puč, Turecko obsadilo severnú tretinu ostrova. Severocyperskú republiku vyhlásenú na tomto teritóriu v roku 1983 nijaký štát, okrem Turecka, neuznal. Rokovania pod dohľadom OSN boli neúspešné, a tak možnosť prielomu priniesli až deväťdesiate roky. Niesli sa v duchu žiadosti Cyperskej republiky o plné členstvo v Európskej únii a ostrov sa medzičasom stal jedným z najhorúcejších kandidátov. Na summite v Kodani dostane zelenú napriek pretrvávajúcemu rozdeleniu. Turecko veľakrát pohrozilo, že v prípade prijatia Cypru do únie by anektovalo sever ostrova. Podobné radikálne vyhlásenia sú už dnes minulosťou. Turecko, v úsilí predísť najhoršiemu – nebyť zahrnuté do rozšírenia EÚ, ako to navrhoval prezident konventu Valery Giscard d´Estaing – rozohralo zaujímavú šachovú partiu: Recep Erdogan, líder víťaznej strany v nedávnych tureckých voľbách, považuje členstvo Turecka v EÚ za svoju prioritu. Momentálne putuje po hlavných mestách krajín únie a snaží sa presvedčiť vlády o potrebe začlenenia Turecka. Na rozdiel od svojich predchodcov explicitne spojil dosiahnutie dátumu prístupových rozhovorov s EÚ s vyriešením cyperského problému. Jeho skrytý odkaz znie: Pusťte Turecko dnu a môžeme doriešiť Cyprus. Dokonca aj historicky prirodzený rival Turecka – Grécko – podporilo úsilie Ankary o členstvo ako spôsob urovnania mnohých bilaterálnych a multilaterálnych sporov. Na druhej strane vláda v Aténach pohrozila, že akékoľvek odďaľovanie v prístupovom procese Cypru by mohlo viesť k blokovaniu ostatných kandidátov zo strany Grécka. Ide aj o to, aby Turecko prestalo blokovať využívanie obranných kapacít NATO Európskou úniou. Členstvo Turecka v EÚ presadzujú aj Spojené štáty, samozrejme z iného dôvodu. Logika stratégie je neúprosná a v súčasnosti sa viaže predovšetkým na Irak a potrebu USA mať prístup k tureckým leteckým základniam. Nedávno dokonca o tejto otázke hovoril prezident Bush s dánskym premiérom. Niekedy v druhej polovici 19. storočia povedal britský premiér Benjamin Disraeli, že kľúčom k východnej Ázii je Cyprus a touto politikou sa záujmy Británie voči Cypru riadili niekoľko desaťročí. Teraz možno kľúč nájsť v Ankare. Rauf Denktaš, vodca cypersko-tureckej komunity, jedenásť dní po predstavení plánu vyhlásil, že „nebude akceptovať dokument ako základ pre rokovania“, ale „môže rokovať, či ho bude alebo nebude akceptovať ako základ“ a na preštudovanie a posúdenie plánu OSN potrebuje viac času. Keby turecká vláda urobila strategické rozhodnutie v prospech vyriešenia cyperskej otázky, zvýšila by tak tlak na Denktaša v prospech rýchleho ukončenia sporu. Vláda v Nikózii už prostredníctvom svojho prezidenta Glafkosa Kleridesa hlavné tézy plánu OSN akceptovala. OSN navrhuje vytvoriť na Cypre akúsi formu spoločného štátu, ktorý by sa skladal z dvoch jednotiek a pripomínal by usporiadanie Švajčiarska a jeho kantónov. Vytvorila by sa šesťčlenná prezidentská rada, v ktorej by sa predsedníctvo a podpredsedníctvo každých desať mesiacov striedalo medzi gréckymi a tureckými Cyperčanmi. Zloženie tejto rady by zodpovedalo pomeru počtu obyvateľov oboch cyperských komunít, pričom každá strana má nárok najmenej na dve kreslá. Návrh OSN zatiaľ nezakotvuje možnosť územného vyrovnávania medzi cypersko-tureckou a cypersko-gréckou stranou. Najvyšší súd nového štátneho zväzku by mal deväť členov. Vyslanci USA, OSN a Dánska podnikajú kyvadlovú diplomaciu a usilujú sa všetky zainteresované strany presvedčiť, že je skutočne najvyšší čas vyriešiť všetky vzájomné spory. Ako povedal poslanec tureckého parlamentu Egeneb Bagis: „Členstvo v Európskej únii je riešením všetkých problémov v egejskej oblasti.“ –
