Môj starý otec Ivan Thurzo pochádzal z mestečka Radvaň, ktoré susedilo s Banskou Bystricou; oddeľoval ich iba potok; dnes už Radvaň neexistuje, prestavali ju na jedno zo sídlisk Banskej Bystrice. Na rozdiel od ich menovcov (a možno aj vzdialených príbuzných), ktorí v susednej Bystrici podnikali v banskom a hutnom priemysle, radvanskí Thurzovci sú od 16. storočia doložení ako remeselníci zvláštneho druhu, vlastníci stúp na výrobu pušného prachu.
Putovanie z miesta na miesto
Ivan Thurzo tam sa narodil 28. februára 1882. Keď mal sedem rokov, zomrel mu otec a vychovávali ho príbuzní v Martine a Dolnom Kubíne; z vyššej obchodnej školy v Dolnom Kubíne ho vyhodili pre politické príčiny (výrok, že „kráľ“, t. j. František Jozef I. „je somár“). Školu dokončil v Martine, po maturite sa zamestnal ako úradník v martinskej Dielni na náradie, neskôr prešiel do Tatra banky. Potom pracoval v Ľudovej banke v Námestove a vo filiálke Krupinskej sporiteľne v Slovákmi obývanej Békešskej Čabe na Dolnej zemi, v Maďarsku. Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel nastúpiť na front a slúžiť až do konca vojny. Tridsiateho októbra 1918 bol medzi tými, ktorí v Martine vyhlásili Deklaráciu slovenského národa. Krátko pracoval na sekretariáte Slovenskej národnej rady, potom bol niekoľko rokov redaktorom martinských Národných novín, ale znechutený politikou sa vrátil k práci vo finančnej sfére. Až do vzniku vojnového slovenského štátu, keď ho ako „politicky nežiaducu osobu“ poslali do predčasného dôchodku, bol riaditeľom komunálnej sporiteľne v Martine. Po vypuknutí SNP prešiel Ivan Thurzo do Banskej Bystrice, kde pôsobil ako šéfredaktor povstaleckého denníka Čas. Po potlačení Povstania žil až do oslobodenia v ilegalite v Radvani. Roku 1947 ho vyznamenli Radom SNP 1. triedy. Po skončení vojny sa vrátil do zamestnania v martinskej sporiteľni, kým ho roku 1948 neposlali do dôchodku definitívne. Zomrel v Martine 1. septembra 1964, teda pred 45-imi rokmi.
Kasíno, byty, banky aj pre nebohatých
Ivan Thurzo bol presvedčený demokrat a človek s hlboko zakoreneným sociálnym zmýšľaním. Hoci pracoval v oblasti finančníctva, nijako to nevyužil na osobné obohatenie. Práve naopak. Za svojho pôsobenia v Martine sa pričinil napríklad o to, aby bolo martinské kasíno prístupné aj ľuďom z nižších sociálnych vrstiev. Ako vedúci úradník sporiteľne sa pričinil o výstavbu bytov pre robotníkov, angažoval sa proti plánovanému zrušeniu vrútockých železničných dielní, ktoré by bolo znamenalo stratu pracovných príležitostí. V Békešskej Čabe sa angažoval v roľnícko-sociálnej strane, ktorú viedol Ondrej Áchim.
V Námestove venoval voľný čas získavaniu drobných ľudí, oravských roľníkov, za podielnikov-účastinárov svojho peňažného ústavu. Bol to praktický krok pri formovaní jeho názorov na demokratizáciu finančníctva, ktoré teoreticky rozvinul za prvej Československej republiky. Na zjazde československých sporiteľní v Martine roku 1927 predniesol a neskôr publikoval prednášku pod názvom Či sporiteľníctvo má v istom smysle mravný význam v našom peňažníctve? V tejto publikácii rozvinul myšlienku o sporiteľniach ako ľudových peňažných ústavoch s humánnym charakterom, združujúcich najmä najmenej majetných (čiže najchudobnejších) vkladateľov, prepojených na riešenie sociálnych otázok. Tieto ústavy či združenia by podľa neho mali na zreteli záujem všeobecného spoločenského dobra a obhajobu demokracie ako alternatívu k dravej ekonomike špekulácií a obohacovania jednotlivcov pod vládou finančných magnátov. Ivan Thurzo v uvedenej publikácii napísal: „Slovensko (…) je panenskou zemou pre také idey sociálno-národohospodárske, o ktorých tu dosiaľ bolo len veľmi málo chýru. Na Slovensku je dosiaľ veľmi málo vyvinutý kolektivistický cit v národohospodárskych veciach. Sporiteľníctvo naše musí si dvíhať svoj hospodársky význam pomocou svojich vnútorných mravných síl.“
Dnes, v časoch bezuzdnej konzumnej spoločnosti, možno v duchu Ivana Thurza rozmýšľať o tom, či sa finančné podnikanie nedá využiť aj ako obranný prostriedok proti jej výstrelkom.
