Pri rozoberaní otázky chudoby je dôležité zvoliť relevantnú metódu jej merania. Najčastejšie sa opakujú dva základné pohľady. Prvý sa usiluje identifikovať absolútnu hranicu chudoby na základe príjmu. Napríklad OSN a Svetová banka často používa ako hranicu chudoby príjem nižší ako 2 americké doláre na osobu a deň (vyjadrené v parite kúpnej sily). Za extrémnu chudobu sa pritom považuje príjem nižší ako 1 americký dolár na osobu a deň. Druhý prístup poukazuje na to, že chudobu nemožno redukovať len na záležitosť príjmu. Ázijská rozvojová banka definuje chudobu ako „nedostatok základných zdrojov a príležitostí, ktoré prináležia každému človeku“. Chudoba je oveľa lepšie merateľná z hľadiska vzdelania, zdravotníckej starostlivosti, výživy, prístupu k pitnej vode a hygieny. Existujú jasné dôkazy, že medzi bohatými a chudobnými sú výrazné rozdiely nielen v oblasti príjmu. Chudobní ľudia musia všeobecne cestovať oveľa väčšie vzdialenosti za zdravotníckymi službami a prístupom k vzdelaniu. Napr. vo vidieckych oblastiach Nigérie deti patriace k pätine najchudobnejších musia cestovať do najbližšej školy päťkrát väčšiu vzdialenosť a do najbližšieho zdravotníckeho strediska sedemkrát väčšiu vzdialenosť ako deti patriace k pätine najbohatších. Podobne v Kambodži 96 percent ľudí patriacich k pätine najbohatších má prístup k pitnej vode, kým z pätiny najchudobnejších má k pitnej vode prístup iba 21 percent. V Maroku má k pitnej vode prístup 97 percent z pätiny najbohatších, ale iba 11 percent z pätiny najchudobnejších. V Peru je tento pomer 98 percent a 39 percent. Zúžený pohľad na jeden ukazovateľ (príjem) tak môže viesť k mylným záverom. Práve z toho dôvodu Rozvojový program OSN (UNDP) pri hodnotení krajín z hľadiska výšky životnej úrovne používa špeciálny ukazovateľ s názvom Human Development Index (HDI). Pozostáva z troch veličín: HDP na obyvateľa, úroveň gramotnosti a priemerná dĺžka života. Hoci tiež nepredstavuje ideálny spôsob merania, aspoň nezužuje chudobu len na oblasť príjmu. Predpoklad prvý: Globalizácia vedie k znižovaniu chudoby Úsilie finančných inštitúcií (Svetová banka, MMF) zamerané na rozvoj sa v 80-tych a 90-tych rokoch riadilo presvedčením, že trhové sily privedú rozvojové krajiny na cestu k trvalému ekonomickému rastu. Globalizácia bola vnímaná ako nový motor celosvetového ekonomického pokroku. Rozvojové krajiny boli presviedčané, že ak makroekonomickú politiku založia na liberalizácii svojich trhov a privatizácii, dosiahnu ekonomický rast. Ekonomický rast mal viesť k všeobecnému zlepšeniu stavu zdravotníctva, školstva, výživy a prístupu k pitnej vode a hygienickým zariadeniam. Mnohí očakávali, že odstránením bariéry štátnych hraníc, znižovaním tarifných a netarifných prekážok v medzinárodnom obchode porastie vzájomná obchodná výmena a ekonomické rozdiely medzi vyspelým a rozvojovým svetom sa budú znižovať. Toto tvrdenie navonok podporuje fakt, že podiel ľudí na svete žijúcich s príjmom nižším ako 1 dolár na deň za posledných 10 rokov klesol z 30 percent na 23 percent. Pri bližšom pohľade však zistíme, že najväčší podiel na tomto poklese globálnej chudoby možno pripísať mimoriadne vysokému hospodárskemu rastu v Číne (v 90-tych rokoch rástol HDP priemerne o 9 percent ročne). To „štatisticky“ vyslobodilo z chudoby viac ako 150 miliónov ľudí. Všade inde vo svete sa počet chudobných za posledných 10 rokov buď vôbec nezmenil alebo dokonca narástol (pozri tabuľku č. 1). Zarážajúci je viac ako 200-percentný nárast extrémnej chudoby (z 31 miliónov na 97 miliónov) v transformujúcich sa krajinách strednej a východnej Európy a v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu. Počtu chudobných vzrástol i v Latinskej Amerike a subsaharskej Afrike. Podľa údajov UNDP napriek postupujúcim procesom globalizácie na svete žije pod hranicou chudoby s príjmom menším ako 2 doláre denne na obyvateľa viac ako 2,8 miliardy ľudí (45 percent!; v Južnej Ázii je to 40 percent, v subsaharskej Afrike 46 percent, v Latinskej Amerike 16 percent). To znamená, že takmer polovica planéty žije v chudobe. Je to zarážajúce číslo. Navyše 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, ktorej hranica je stanovená na 1 dolár denne na obyvateľa. Uveďme aj ďalšie fakty: – 1,1 miliardy ľudí nemá prístup k čistej pitnej vode – 2,4 miliardy ľudí nemá prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti – viac ako 10 miliónov detí zomiera každý rok na choroby, ktorým by sa dalo preventívnym očkovaním zabrániť. 4 milióny z tých, čo zomrú, sú novorodenci. – okolo 125 miliónov detí vôbec nechodí do školy, z ktorých takmer dve tretiny sú dievčatá. Z hľadiska rozvoja životnej úrovne boli deväťdesiate roky rokmi najlepšími, ale i najhoršími. Niektoré regióny a krajiny zaznamenali bezprecedentný rast, kým iné stagnáciu alebo pokles. Napriek tomu, že za posledných 10 rokov chudoba v mnohých krajinách výrazne poklesla (Brazília, Čile, India, Uganda, Thajsko, Vietnam), zo 67 krajín s dostupnými údajmi 37 krajín zaznamenalo nárast chudoby. Podobne, ak si pozrieme údaje o raste HDP za obdobie rokov 1990 – 2001, zistíme, že zo 155 krajín s dostupnými údajmi 54 krajín malo v roku 2001 nižšie HDP na obyvateľa ako v roku 1990 (inými slovami, teraz sú chudobnejšie ako boli v roku 1990), u 71 krajín bol priemerný rast HDP nižší ako 3 percentá ročne a len u 30 krajín bol vyšší ako 3 percentá ročne. Zarážajúca je vysoká miera stagnácie a úpadku, ktorá sa v minulých desaťročiach nevyskytovala. Ak použijeme ako indikátor výšky životnej úrovne spomínaný Human Development Index, zistíme, že kým v 80-tych rokoch zo 114 krajín iba 4 krajiny zaznamenali pokles HDI, v 90-tych rokoch ich bolo už 21 (pozri tabuľku č. 2). HDI sa vzhľadom na svoju štruktúru mení len veľmi pomaly (zmeniť priemerný vek občanov a gramotnosť si vyžaduje dlhé časové obdobie), pričom zvyčajne postupne stúpa nahor. Preto ak HDI klesá, poukazuje to na závažnú krízu v danej krajine Možno konštatovať, že globalizácia neviedla k rastu HDP automaticky vo všetkých regiónoch, ale len v niektorých. V iných mala, naopak, za následok stagnáciu a u 54 krajín dokonca výrazné zhoršenie. Predpoklad druhý: Otváranie trhov vedie k rastu HDP a rast HDP znamená rast životnej úrovne Mnoho ekonomických štúdií sa usiluje dokázať súvislosť medzi globalizáciou a rastom – a medzi rastom a znížením chudoby. Odkaz týchto štúdií je jasný: otvárajte svoje ekonomiky, liberalizujte svoje trhy a budete rásť; a ako budete rásť, chudoba sa bude znižovať. Faktom je, že bezprecedentný pokles celosvetovej chudoby z 30 percent na 23 percent by bez globalizácie pravdepodobne nebol možný. Najväčšie zníženie chudoby nastalo zvyčajne v tých regiónoch, ktoré dosiahli najvyšší rast HDP (tabuľka č. 3). Podľa UNDP len veľmi zriedkavo (ak vôbec) dochádza k poklesu chudoby aj bez rastu HDP. Ekonomický rast je teda základným predpokladom zníženia chudoby. Na druhej strane, ako sme si podrobne ukázali v predchádzajúcej časti, nie je to vždy tak. Navyše nie všetky regióny, ktoré zaznamenali ekonomický rast, dosiahli aj rast životnej úrovne. U niektorých došlo napriek rastu HDP dokonca k prehĺbeniu chudoby. V Indonézii, Poľsku a na Srí Lanke počet ľudí žijúcich v chudobe počas 90-tych rokov vzrástol, hoci dlhodobo dosahovali ekonomický rast. Hoci ekonomický rast môže viesť k zníženiu chudoby, rovnako aj nemusí. Súvislosť nie je automatická. Opäť sa presviedčame, že výšku životnej úrovne jednoducho nemožno merať len prostredníctvom výšky HDP na obyvateľa. Ako v knihe Keď korporácie vládnu svetu upozorňuje David C. Korten, profesor na Harvard University Graduate School of Business, problém spočíva v spôsobe výpočtu HDP: „…kým v štandardnom účtovníctve sa od celkového príjmu vždy odpočítavajú odpisy hodnoty základných prostriedkov, ekonomický systém, ktorým sa meria ekonomický rast, vôbec neberie do úvahy vyčerpávanie spoločenského a prírodného kapitálu. V skutočnosti mnohé negatívne dopady ekonomického rastu eviduje ako prínosy, hoci namiesto zvyšovania nášho blahobytu ho celkom jednoznačne znižujú.“ Autor je doktorand na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB (Dokončenie nabudúce)
