Predchádzajúce časti:
Príbehy nielen breznianskych národovcov I. | Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom
Príbehy nielen breznianskych národovcov II. | Čipkovci, Čipkayovci, Csipkayovci: Takí, aj onakí
„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.
Dnes publikujeme príbeh niektorých členov rodu Slabeyovcov a Zacharovcov.
Poprední rodoľubovia
Slabeyovci a Zacharovci patria k starým a známym breznianskym rodom. K „výtečníkom” – ako sa im vtedy hovorilo, patrili dvaja Matejovia – Matej Slabey a Matej Zachar. V polovici 19. storočia, v časoch revolučných a matičných, patrili k popredným národovcom alebo „národoľubom”, k zakladajúcim členom Matice slovenskej. Boli približne rovnakého veku a priatelia s Jánom Čipkom, Gustávom Zechenterom, Markom Daxnerom alebo Jankom Franciscim. Navyše boli v rodinnom vzťahu, pretože Matej Zachar mal za manželku Zuzanu Slabeyovú.
Matej Zachar bol v tom čase mestským sudcom (richtárom) a v roku 1862 patril k tým členom breznianskej mestskej rady, ktorí hlasovali za prijatie Matice slovenskej do Brezna. Matej Slabey (vtedy už Szlabey) bol tiež pravotár (právnik), štátny zástupca (prokurátor) v Banskej Bystrici. V roku 1865 patril medzi 25 slovenských kandidátov vo voľbách do uhorského snemu. Kandidoval za okres Brezno, ale v dôsledku volebných machinácií podľahol svojmu protivníkovi, maďarskému kandidátovi Egidovi Lehotskému (tiež z Brezna).
Matej Slabey pôsobil ako štátny zástupca v Banskej Bystrici po porážke Maďarov v revolúcii 1848-1849, keď sa „za odmenu“ ušli nejaké úradnícke miesta aj Slovákom. Avšak po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa všetko zmenilo. Mnohí slovenskí štátni úradníci boli preložení do cudzieho prostredia alebo poslaní do penzie. Mateja Slabeya najprv preložili na Oravu, potom ho prepustili zo štátnej správy a nakoniec žil ako súkromný advokát v Banskej Bystrici. Zomrel mladý, iba 56-ročný v roku 1879. Jeho manželka Otília zomrela začiatkom 20. storočia v rodnom dome v Brezne.
Matejovi Zacharovi sa v roku 1846 narodil syn Emil a Matejovi Slabeyovi v roku 1852 syn Ernest (Ernő), potom v roku 1853 dcéra Otília. Všetky encyklopedické a knižné zdroje uvádzajú, že Otília sa narodila v Banskej Bystrici. Breznianska matrika hovorí niečo iné: Otília sa narodila 11. júna a 12. júna bola pokrstená ako Ottilia v breznianskom evanjelickom chráme. Ján Chalupka, ktorý dievčinu krstil, do matriky zapísal: Rodičia Matej Slabey, c. k. státní zástupce a Ottilia Lepéni e.a.v., bydlisko B. Bystrica, krstní rodičia Jan Čipka obchodník a Franciska Lepéni. V poznámke je uvedené: Díte narodilo se a krstené v Brezne. Zrejme rodila u svojej mamy.
Veľký príbeh
A tu sa začína veľký príbeh. Z literatúry sa nedá nič dočítať o mladosti krásnej Otílie. Vieme však, že sa vydala za Fridricha Dohnányiho, prírodovedca a profesora na katolíckom gymnáziu na Klariskej ulici v Bratislave (v tom čase Poszony). Fridrich sa narodil v roku 1843 v Sobotišti. Jeho luteránski predkovia získali šľachtický titul za zásluhy v bojoch proti Turkom v roku 1653. Časť rodu zostala evanjelická. Napríklad Ľudovít Dohnány, kultúrny pracovník, publicista a právnik, bol príslušníkom štúrovského národného politického hnutia. Ale Fridrich už bol katolík. Dohnányiovci bývali na Klariskej ulici a hodne sa venovali hudbe. Otília hrala výborne na klavíri a Fridrich na čelo. Hoci bol amatér, koncertoval dokonca aj s Franzom Lisztom (1874) počas jeho návštevy Bratislavy.
Fridrich von Dohnányi (zľava) so svojou dérou Máriou, synom Ernestom a manželkou Ottiliou v roku 1900.
Foto: Pozostalosť rodiny Szlabeyovcov
Manželom Dohnányiovcom sa v roku 1877 narodil syn Ernő (Ernest), ktorý dostal meno po svojom strýkovi. Ernest začal prejavovať svoj hudobný talent už ako trojročný a šesťročného ho otec už začal učiť hrať na klavíri. Zrejme na tom istom, na ktorom hrávala aj jeho mama, pretože to bolo v Brezne, kam rodina chodievala na letné prázdniny. Páčilo sa im mesto obklopené horami a čerstvým chladným vzduchom. Často cestovali kočom so svojimi priateľmi na výlety, kde si muži z mesta chodili zastrieľať do terčov, zatiaľ čo ich ženy klebetili, pospevovali si a deti sa hrali. Tu sa Ernest zoznámil aj s Júliusom Zacharom (synom Emila a vnukom Mateja Zachara).
Ako píše Ilona Dohnányi v knihe Ernest von Dohnányi: Pieseň života, Ernestova matka Otília bola výnimočná žena. Aj keď bola stavbou tela krehká, vyžarovala z nej železná energia a rozhodnosť, schopnosť ovládať svoje slová i emócie. S mimoriadnou pozornosťou sa starala o svoju rodinu. Deti ju videli plakať iba raz, keď zomrela jej vlastná matka. Nikdy nesedávala v pohodlnom kresle, ale iba na stoličke bez operadla, lebo sa vyhýbala komfortu. Oboznamovala svojho syna s bibliou a rímskokatolíckou vierou, aj keď sama bol krstená luteránka. Napriek tomu, že jej otec bol považovaný za slovenského národovca, v rodine sa hovorilo len nemecky alebo maďarsky.
V siedmich rokoch prvé dielo
Ernest ešte nemal ani sedem rokov, keď skomponoval svoje prvé dielo Gebet (Modlitba) poľa vzoru Bachových chorálov. Keď mal osem rokov, začal študovať hru na klavír a organ u profesora Forstnera, organistu v Dóme svätého Martina v Bratislave. V roku 1886 začal študovať na gymnáziu. Svoje prvé rozsiahle dielo Omša uviedol na Kráľovskej katolíckej strednej škole v Bratislava v júni 1892, keď nemal ešte ani 15 rokov. Dirigentom bol jeho otec a sám hral ako sólista na organe. Bola to už jeho 15. skladba.
Na organe mladý Ernest hrával aj v evanjelickom kostole v Brezne (na snímke Milana Pivovarčiho). Breznianski evanjelici si v roku 1886 kúpili od firmy Rieger z Krnova za 8 660 zlatých do svojho chrámu nový trojmanuálový organ, o ktorom posledná Dohnániyho manželka Ilona písala, že keď sa na ňom hralo naplno, otriasali sa múry a rinčali okná. Mladý Dohnányi dokonca zložil malú skladbu pre organ, ktorú venoval breznianskemu organistovi.
Keď Ernest Dohnányi prišiel v roku 1894 ako sedemnásťročný študovať hudbu na Hudobnú akadémiu Franza Liszta v Pešti, privítal ho a staral sa o neho jeho strýko Ernest Slabey (Ernő Szlabey). Ten v tom čase už bol vysokým štátnym úradníkom. Niektoré zdroje uvádzajú, že bol generálnym inšpektorom, iné, že bol riaditeľom štátnych železníc v Uhorsku.
Okrem strýka tu mal na pomoc aj svojho staršieho kamaráta Júliusa Zachara (Zachára), ktorý v tom čase už študoval právo na Kráľovskej uhorskej univerzite. Neskôr urobil veľkú kariéru, stal sa dekanom právnickej fakulty a sudcom najvyššieho súdu Rakúsko-uhorskej monarchie. Podmienky pre túto závratnú kariéru mu pripravil jeho otec Emil, ktorý sa v roku 1846 narodil v Brezne a po právnických štúdiách pôsobil od roku 1872 ako sudca okresného súdu v Banskej Bystrici. V roku 1904 sa stal predsedom Uhorskej kráľovskej tabule a neskôr aj podpredsedom spolku uhorských právnikov. To je však iná história.
Mladý Ernest Dohnányi študoval klavír a kompozíciu do roku 1897 a krátko nato debutoval na koncerte v Berlíne. V nasledujúcich rokoch ako klavirista a skladateľ žal úspechy na medzinárodnej úrovni. V rokoch 1903 – 1905 bol profesorom na Hudobnej akadémii vo Viedni. Tu sa zoznámil a oženil s rakúsko-židovskou klaviristkou Elisabeth Kunwaldovou, s ktorou mal dve deti: Hansa (1902 – 1945) a Gretu (1903 – 1971). Syn Hans sa priženil a dcéra Greta sa vydala do veľkej a známej nemeckej luteránskej rodiny Bonhoefferovcov. Hans si vzal Christinu Bonhoefferovú a Greta jej staršieho brata Friedricha. Hansa za protinacistický odboj a pašovanie židov do Švajčiarska nacisti najprv dali do koncentračného tábora a 9. apríla 1944 popravili.
Syn Ernesta Klaus von Dohnanyi sa ako sociálny demokrat stal v sedemdesiatych rokoch ministrom školstva a vedy NSR a v osemdesiatych rokoch starostom a ministerským predsedom Hamburgu (Hamburg je jednou zo spolkových krajín Nemecka). Druhý syn Christoph sa stal svetoznámym dirigentom.
Vychovaný bol ako Maďar
Od roku 1905 učil Dohnányi na Vysokej škole hudby v Berlíne, kde sa po troch rokoch stal profesorom. V dôsledku vypuknutia prvej svetovej vojny sa Dohnányi vrátil na svoju akadémiu do Budapešti a krátko nato sa stal šéfdirigentom a prezidentom Budapeštianskej filharmónie. S určitými prestávkami bol šéfom filharmónie až do roku 1944. Skomponoval vyše 150 hudobných skladieb a stal sa uznávaným dirigentom a najväčším klaviristom prvej polovice dvadsiateho storočia. Podnikal koncertné turné po Európe i Spojených štátoch. Viackrát koncertoval v Československu a v roku 1922 aj v Banskej Bystrici, kde prežila mladosť jeho matka. Rodinu na Slovensku však prestal pravidelne navštevovať už v roku 1902.
Rodný dom Ernesta von Dohnányiho na Klariskej ulici v Bratislave.
Foto: S. Brečka
Ako som spomenul, Dohnányiho v rodine vychovali ako Maďara. K Slovensku nemal pozitívny vzťah, jeho posledná manželka Ilona v biografii Pieseň života píše, že v roku 1938 sa pozitívne vyjadroval k anexii južných území Slovenska, ľutoval len, že k Maďarsku nepripojili aj Bratislavu. Andrej Šuba na túto tému poznamenáva, že Dohnányi sa v časoch najväčšej slávy stal umeleckým reprezentantom kontroverzne vnímaných režimov Horthyho a Szálasiho, začo sa stal v Maďarsku na dlhé roky „persona non grata“.
Od roku 1919 bola jeho druhou manželkou herečka Elsa Galafrés. S tou bol oficiálne ženatý až do roku 1949, ale v roku 1937 sa stretol s 28-ročnou dcérou svojho breznianskeho kamaráta Júliusa Zachara Ilonou. Tá sa narodila v roku 1909 v Budapešti a ako devätnásťročná sa vydala za Gyulu Salacza a mala s ním dve deti. Ernest mal vtedy 60 rokov, ale vášnivo sa do nej zamiloval. Hoci neboli rozvedení, žili spolu ako manželia, vychovávali jej deti a cestovali po Európe v rámci jeho koncertných turné.
Život v cudzine
Pred koncom vojny Dohnányovci opustili Maďarsko a presťahovali sa do Rakúska, ktoré vtedy patrilo ešte k Tretej ríši. To vyvolalo mnohé podozrenia z kolaborácie. Po vojne to komunisti Dohnányimu neodpustili a vyhlásili ho dokonca za vojnového zločinca. Toto podozrenie, doplnené rôznymi ohováračkami jeho bývalých kolegov a závistlivcov, ho sprevádzalo do konca života. Rehabilitovali ho až po smrti. V roku 1990 mu posmrtne udelili Košútovu cenu.
Ilona (rodená Zacharová) a Ernest von Dohnányi.
Foto: Pozostalosť rodiny Szlabeyovcov
Dohnányiovci žili tri roky v zúfalých existenčných podmienkach v povojnovom Rakúsku. Potom sa cez Argentínu, kde pobudli skoro dva roky, už ako oficiálni manželia dostali v roku 1949 do USA. Usadili sa v hlavnom meste Floridy Tallahassee, kde Ernestovi ponúkli profesorské miesto na Floridskej štátnej univerzite. Predchádzajúce obvinenia sa preniesli aj do USA, kde mu dovolili vystupovať len v menších mestách. V New Yorku mohol usporiadať koncert iba raz.
V ťažkých vojnových a povojnových časoch bola Ernestovou oporou jeho mladá manželka Ilona, ktorá ho veľmi obdivovala a zhromažďovala všetky dokumenty, ktoré sa týkali jeho súkromného a profesionálneho života. Okrem toho sa Ilona mimoriadne usilovala o rehabilitáciu slávneho hudobníka. Išlo najmä o vyvrátenie troch hlavných obvinení: Že sa Dohnányi zaslúžil o vylúčenie židov z maďarského hudobného života, že vyhnal Bélu Bartóka z vlasti a znemožnil Zoltána Kodálya a že kolaboroval s maďarským fašistickým režimom Szálasiho. S týmito obvineniami opakovane prichádzali viaceré západoeurópske i americké noviny a bojovať proti nim bolo veľmi náročné.
Obrovské množstvo dokumentačného materiálu, výstrižky z novín, hudobné kritiky a iné dokumenty Ilona využila v knihe o svojom manželovi, ktorý ako 83-ročný zomrel v roku 1960. Vydania knihy s názvom Ernst von Dohnányi: Piesen života sa sama nedožila, zomrela v roku 1998 ako 89-ročná. Knihu zredigoval a v roku 2002 vydal James Grymes.
Takto sa na Floride skončil priam neuveriteľný príbeh vnuka Mateja Slabeya a pravnučky Mateja Zachara, dvoch breznianskych národovcov.
Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.
